Cesta okolo Strážovských vrchov za tri hodiny, alebo čo s načatou nedeľou

Nedeľa, 11. 6. 2006. Budím sa skoro ráno o deviatej hodine a volám kamošovi, že prídem na motorke do Žiliny. Bohužiaľ, kamaráti sú odcestovaní, zo Žiliny nič nebude. Na oblohe ani obláčik, 18 °C už o tejto hodine, to by bol hriech nevyužiť. Včera som prvýkrát menil olej v motorke, na tachometri 1200 km, patrilo by sa ju prebehnúť aj ďalej ako po susedných dedinách. Rozhodovanie netrvalo dlho. Kontrolujem baterku vo foťáku, do kufra hádžem pre istotu nejaké náradie, druhé tričko, keby sa ochladilo, tyčinku deli, keď nebudem vedieť "čo teraz" a idem do garáže. Ešte rýchle premazanie reťaze, kontrola oleja a ide sa. Smer Kľak.

Cestu na Zliechov poznám už dosť dôverne, za posledný mesiac som ju prešiel snáď desaťkrát. Moja "školská" trasa, kde sa učím ovládať motorku. Sem-tam nejaká jama, ale enduro mať netreba. Prichádzam na Zliechov, kde si dávam pár minút pauzu, kontrolujem motorku a robím nejaké fotky.

Zastavujem sa ešte pod Strážovom, kde ma trošku naplaší skupina ľudí strielajúcich na lúke do terča. Žeby poľovníci...? Vchádzam na mne neznáme cesty. Šesťdesiatka na tachometri, skúšam zákruty, obzerám scenériu. Prichádza nový poznatok: prechod svetlo - tieň je na motorke o dosť nepríjemnejší ako na aute. Možno by to chcelo tmavé plexi na prilbe.

Čičmany. Malebná dedinka, domov mnohých dreveníc a ešte mnohejších bielych klikihákov po všetkom drevenom. Obzerám si dedinu odspodu až hore a naspäť. Idem si dať kofolu. Za živým plotom, s nenápadným vjazdom od cesty sa skrýva hostinec s pomerne velkým miestom na parkovanie. Kofola drahá, ale chutí. Obzerám menu, varia napr. brindzáky, tuším za 70 Sk.

Ďalší poznatok: v koženej motobunde je za jazdy príjemne, pri zastavení na slnku sa však pocity sakra rýchlo menia.

Pri kofole prehodím pár slov s majitelom Pegasa, čo ma obiehal pod Strážovom. Asi začnem šporiť na cestné endurko...

Z Čičmian vyrážam opať po ceste plnej zákrut, s dobrým asfaltom aj na mojho šopríka. Na križovatke Žilina - Prievidza odbočujem na Kľak. Cesta sa začína dosť rýchlo dvíhať, radím trojku a bafkám si to do zákrut. Paráda, len mi je trochu ľúto motorky. Taký záťah ešte nezažila. Ale musí si zvykať.

Vyškriabem sa až na vrchol stúpania, na pakrovisku nechám valcom oddýchnuť. Robím "umelecké" fotky zo stojacej motorky a nechtiac si zhadzujem prilbu zavesenú na riadidlách. Ako sa ju snažím vo vzduchu zachytiť, takmer si líham aj s motorkou. Hmm, veru, veru, už nesedím na skútri. V takýchto chvíľach som rád, že som nekúpil nejakú Transalpku alebo Fazera. To už by som sa isto trápne kukal zo zeme pripučený motorkou.

Zliezanie serpentín ma teší ešte viac ako cesta hore, motorka si tiež nesťažuje. Na križovatke odbočujem na Žilinu. Strihnem to cez Rajec a Domanižu do Považskej Bystrice. Pohoda, klídek, tabáček. Život je pekný. Stretám vcelku dosť motorkárov a ani sa nečudujem. Je tu pekne.

Pri Malej Čiernej (alebo je to Veľká Čierna?) dávam cikpauzu a chvíľku oddychujem na lúke. Nasleduje cesta cez Domanižu a Prečín. O chvíľku som v Bystrici a čaká ma posledná etapa po rozbitej, vyfrézovanej a ešte inak prívlastkovej ceste "prvej triedy". To už ma mierne bolia krčné stavce, na môj prvý motovýlet celkom stačilo.

Pred plánovanou letnou cestou okolo Čiech ešte budem musieť veľa natrénovať.