JawaBeerTour 2001

Samozrejme, že sme sa nevyhli menším problémom s batožinou. Nevedno prečo, mali sme jej ešte viac, ako kedysi a nepomáhal ani tankvak. Keď sme to konečne ako tak dali dokopy, Maťo si za mňa nemohol sadnúť, pretože sa jednoducho nezmestil. Po drobných korekciách som ho za seba natlačil a vyrazili sme.

Cestovná rýchlosť sa ustálila na 90 km/h. Išli sme z Piešťan po starej ceste až do Púchova. Z Púchova je fakt pekný úsek popri Váhu do Bytče. Pri Váhu sa nikto nekúpal, teplota bola niekde pri 25 C a slnko malo vtedy inú prácu, ako nás zohrievať. Cez Makov sme prešli celkom rýchlo, neustále striedajúc 3,4. Keďže naša cesta nebola zameraná na prehliadky pamiatok, tak cesta na Kružberk prebehla v pohode a relatívne rýchlo. Kým sme tam dorazili, našiel som v prilbe všetky svoje plomby. Ak niekto nadáva na kvalitu našich ciest, určite nebol na českej ceste tretej triedy. Tak rozmrdané cesty sú tu na okolí iba v Rusku a Poľsku. A to značenie tiež. Na moje osobné prekvapenie sme nenašli žiadny kemp, naopak sa na nás škerila tabuľa s oznamom, že sme pri zdroji pitnej vody a tam, ako je známe, sa táboriť nesmie. Najbližší kemp bol podľa mapy vzdialený hodinu jazdy. Našťastie sme našli kamennú terasu, kde to vyzeralo ako tak útulne. Brali sme to s humorom, a potme sme sa najedli. Jedinou nevýhodou bolo to, že sme si na nej nemohli postaviť nás ministan. Niektorí si iba ľahli, pretože Maťo na rozdiel odo mňa nespal celú noc. Ja som si zasa po roku nadával, že prečo som neobetoval tým pár korún na lepšiu karimatku.

Ráno som sa zobudil ešte pred svitaním. Konečne som si mohol celú vodnú nádrž obzrieť. Bola to pastva pre oči, ako z rozprávky. Odporúčam, svitanie na Kružberku je nádherné. O tom by Vám mohol porozprávať strážnik, ktorý k nám utekal ako o život. Najprv nám vynadal, že čo tu robíme, ale potom sa dal ukecať. Len sme museli odísť niekedy okolo siedmej, pred tým, lež príde jeho vedúci. Najedli sme sa a vyrazili sme. Chcel som si urobiť spomienkové foto, ale náš foťák som nenašiel. Samozrejme sme prehľadali celú batožinu, ale nenašli sme ho. Bohužiaľ zostal doma, a to je aj vysvetlenie, prečo nie sú fotky. Naplánovali sme si, že túto noc zalomíme na Máchovom jazere. Slnko, ktoré nás tak krásne privítalo na Kružberku čoskoro zmizlo a začalo popŕchať. Naša trasa bola Rýmařov, kde sa dajú kúpiť skvelé kombinézy a bundy, potom po ceste č. 11 až do Hradca Králové. Do mesta sme nešli, úplne mi stačilo to, čo sme zažili na obchvate. Bola to štvorprúdovka, išli sme pekne v ľavom pruhu a ako všetci, slabou osemdesiatkou. Maťo si nechával bezpečný odstup od auta pred nami. To však začalo prudšie brzdiť, pretože pred ním odbočovalo pár aut do ľava. Maťo začal brzdiť, ale preťažená jawa si išla v pohode ďalej. Ja som stihol iba utrúsiť jedno veľmi nespisovné slovo. Doteraz neviem, ako to Maťo vybral. Zabrzdil, až pri druhom aute. Celkovo by to prebrzdil asi o 5 metrov. Našťastie to dobre skončilo. Z Hradca sme šli po ceste č. 35 okolo Hořic, ktoré nemusím nejako zvláštne predstavovať. Na naše nešťastie začalo z už dosť tmavej oblohy zasa popŕchať. Pohrávali sme sa z myšlienkou, že to otočíme na Balaton, ale našťastie to bola iba malá prehánka. Na Máchovo jazero sme dorazili asi okolo tretej. Zalomili sme do prvého kempu. Napriek tomu, že teplota bola iba tých 20 C, bol kemp úplne plný. Česi sú proste národ turistov – keď nič iné, aj doma je dobre. Museli sme sa však strachovať o chatku. Nikde nebolo nič volné. Nakoniec sme sa dostali do jednej chatky. A to teda bola CHATA!!!!!! Klasická chata predelená na štyri miestnosti ultratenkými latkami. Dnu sa vošli iba dve postele a to bolo všetko. Hlavné bolo, že bola blízko reštaurácia. Nepohrdli sme českým pivom, ja fľaškovým a Maťo nedal na svoje orosené čapované. Potom sme sa išli prejsť po kempe. Stále sme nemohli nájsť jazero. Sakra. Kto mal vedieť, že je ďalej ako 3 km od nášho kempu??? Cesta viedla cez les a ďalšie kempy. Ak tam pôjdete, radšej si zistite, ako ďaleko ste od jazera. Samotné jazero je rozdelené takým menším prieplavom na dve časti. My sme išli cestou z nášho kempu od dediny Doksy . Z jednej strany jazera na druhú sa dostanete mostom. Človek si môže kúpiť a vybrať čokoľvek . Vybrať si môže z niekoľkých výletných lodí, piesočných pláží, zo stánkov s jedlom a oblečením. Ja som takmer neodolal a kúpil som si od jedného Vietnamca uterák s motorkou Kennyho Robertsa, ktorá sa rútila po dráhe s prednými svetlami!!! Také čosi, to k nám ešte nedorazilo. Na pláži nás zasa zaujal párik, ktorý nacvičoval rôzne cviky. Myslím, že viete, čo myslím. Tak trochu zabudli, že tam nie sú sami. Pozreli sme sa s Maťom na seba a radšej sme išli na pivo. Dotrmácali sme sa do chatky, uvarili sme si večeru a skočili ešte na jedno pivo. Potom sme chceli ísť spať. Prišli sme do chatky, nad vedľajšími bunkami hrozivo visel marišový mráčik. Takže neskutočná pohoda. Ja som samozrejme zaspal hneď.

Keď som sa ráno zobudil, tak pohľad do Maťových očí neveštil nič dobré. Zasa chudák nespal. Nejaká zhúlená holka striedavo vyrevovala v druhej časti chatky, že ako nejakého týpka miluje a zároveň nenávidí. Maťo sa nejako pozviechal s postele a išli sme sa najesť. Miestna občianka, toho času čašníčka, nás obvinila z toho, že sme Poliaci. Nič nám totiž nerozumela, a to bola ešte staršia ako ja. Asi videla prvých živých Slovákov. Z mojich ciest vlakom do Nemecka ma zaujalo Hřensko. Je to hraničný prechod medzi Čechami a Nemeckom. Toto mestečko sa nachádza v CHKO Labské pískovce. Z Dečína sa tam dostanete po úzkej asfaltke č.261, ktorá je ako keby vrezaná medzi Labe a okolité skaliská. Určite Vás dostane okolitá príroda. Na naše nemilé prekvapenie nás v Hřensku privítali davy Nemeckých turistov, ktorý sa okrem potuliek po okolitej prírode venujú aj nakupovaniu v stánkoch u Vietnamcov. My sme chceli ušetriť a najesť sa z vlastných zásob. Bratia Česi hádam z každého parku urobili CHKO, tak sme mali problém aspoň niekde nájsť cestičku, kde by nikto nezízal. Keď sme ju konečne našli, tak by tam nesmelo byť všade prítomné oko zákona, ktoré nás pekne krásne odial vyhodilo. Nakoniec sa z neho vykľul Slovák od Liptovského Mikuláša, a keď som mu ešte povedal, že som v Ružomberku bol na vojne, tak to bolo aj bez pokuty. Našu ešte neuvarenú polievku medzi tým zobrali útokom miestne mušky, pre ktoré to bolo ako stvorené na harakiri. Cesta do Prahy prebiehala proti silnému proti vetru, takže držať 90-tku bol miestami problém. Cestou sme nemohli minúť Terezín. Myslím, k tomu niet čo dodať, to treba vidieť. Na parkovisku sú rampy s fotobunkou a na motorku nereagujú. Inak, pracuje tam skvelý dedko od Modry, zo Svätého Jura a Slováci majú parkovanie grátis. Ak mu dáte na pivo, a aj veci Vám postráži. V Čechách majú dobrý zvyk, že cudzinci platia na vstupnom niekoľko násobne viac ako domáci. Pri pokladni sme narazili na veľkú tabuľu so vstupným 200 Kč v niekoľkých jazykoch. Čo nám bolo však podozrivé, že čeština medzi ne nepatrila. Spýtali sme sa na to pri pokladni a hneď to bolo za 30 Kč. Po areáli sa môžete pohybovať voľne a zaručujem Vám, že budete mať určite zmiešané pocity. Rozlúčili sme sa s dedkom a našu cestu narušili iba dve nepríjemnosti. Na diaľnici mi tesne po prebehnutí kamiónu došiel benzín. A niekde za Prahou sme sa dostali do veľkej zápchy. Pre motorku žiadny problém. Klasická hrozivo vyzerajúca nehoda. Osobné auto nedalo prednosť motocyklu. Chalan s čerstvým vodičákom, mal len 16! Dúfam, že je v poriadku. Keďže sme návštevu Karštejna už nestihli, prespali sme v tichom kempe neďaleko hradu. V kempe sú sprchy a malá reštaurácia. Bol plní Holanďanov s ich obrovskými karavanmi, ku ktorým mali pripojené stanové prístavby. Dokopy to tvorilo malý domček. Tú noc sa Maťo konečne vyspal, Holanďania boli vzorní susedia. Len ja som si našiel pod poduškou pavúka pre šťastie. Na Karštejne sa opakoval systém so vstupným z Terezína. Na Karštejne sú dve etapy. Na druhú podrobnejšiu etapu, sa teba dopredu objednať. Prvá prehliadka trvá asi hodinku, celá je v podstate o živote Karla IV. Na Lipno vedie z Českého Krumlova pekná cesta, čo sa prejavilo v hojnom zastúpení miestnych a nemeckých motorkárov. Nás však na Lipne nemilo prekvapili nemecké ceny a pomerne zničené chatky a kempy. A naviac aj tieto chatky boli úplne obsadené, aj keď počasie neveštilo nič dobré. Obloha bola zatiahnutá a vyzeralo to, že čoskoro na nás padne celá obloha. Konečne sme našli nejaký kemp, kde bolo aspoň voľné miesto pre stan. Ja som išiel za miestnou prevádzkarkou, veľmi čipernou päťdesiatničkou. Bola to veľmi milá osoba, s ktorou som v družnom rozhovore zotrval čosi vyše hodiny. Neustále ma presviedčala, že pršať nebude. úplne som pozabudol na Maťa. Keď som konečne vyšiel von, tak som Maťa nikde nemohol nájsť. Nakoniec som Maťa našiel pri obytnej Avii s dvoma Češkami. Maťo mi vysvetlil, že za ten čas, kým som ja klebetil, za ním prišli dve baby a začali si ho fotiť aj s motorkou. Potom ho pozvali na pivo a momentálne si otváral už druhé pivo. Potom prišli ich chalani a spolu sme dotiahli ich basu piva. V rozhovore sme pokračovali až neskoro do noci, ktorú spríjemňovala miestna country skupina a búrka. Takže sme s Maťom zostali verný tradícii a pekne sme zmokli. Zatiaľ sa v našom skvelom stane utvorilo malé jazierko. Všetko bolo mokré vrátane môjho spacáku. Čo ma dosť naštvalo a zbytok noci som dospal na reštauračnom stole pod slnečníkom. Ráno o piatej som sa zobudil a kvapky dažďa bubnovali na slnečník. Ako pamiatku na túto noc som si odniesol črevnú virózu, ktorá ma našťastie prepadla až doma.

Nejako o siedmej sme vyrazili v daždi smerom domov. Nezabudli sme sa rozlúčiť s našimi spoločníkmi, ktorým týmto za ich pomoc ďakujem. Cesta domov nebola nijako zaujímavá, pri Jihlave sme vyšli na diaľnicu. Cestu nám spestril ešte jeden motorkár na ZX-6R, ktorý cestoval za kamarátmi do Levoče. Prekvapením pre nás bolo to, že mal rovnakú cestovnú rýchlosť ako mi na jawe. Odišiel tesne pred nami a v Brne sme sa pri tankovaní stretli.

Domov sme dorazili okolo štvrtej. Z batožiny nám ešte stále tiekla voda. Ak si niekto teraz klope na čelo, že sme túto cestu absolvovali na Jawe 350, má tak trochu aj pravdu. Táto motorka je pre skutočne skromné cestovanie vo dvojici. Cestou sme však nemuseli ani raz vyťahovať náradie, čím si naša jawa vydobyla postavenie, že sa kazí zásadne iba doma. Spotreba bola 6,2 litra/100 km. Bola daná hlavné našou rýchlosťou po diaľnici, ktorá bola okolo 110 km/h. Náklady na túto cestu boli okolo 8-9000 Sk.