Septembrové pasobranie 2007 5/9

6.9.2007 - 364 km

San Nicolo - Bormio - Grosio - Passo di Foppa/Mortirolo(1852 m.n.m.) - Passo di Guspessa(1824 m.n.m.) - Trivigno - Passo dell'Aprica(1180 m.n.m.) - Tirano - Poschiavo - Forcolla di Livigno(2315 m.n.m.) - Livigno - Passo d'Eira(2208 m.n.m.) - Passo di Foscagno(2291 m.n.m.) - Bormio - Passo Stelvio(2758 m.n.m.) - Umbrailpass(2503 m.n.m.) - Ofenpass(2149 m.n.m.) - Zernez - Suchs - Flüelapass(2383 m.n.m.) - Davos - Albulapass(2315 m.n.m.) - St.Moritz - Silvaplana

Sotva ráno rozdrapím oči, ešte v posteli natŕčam uši. Na moju veľkú radosť, počujem len šum potoka vedľa hotela, žiadny dážď a už aj vietor sa oproti včerajšku hodne zmiernil, aj keď je stále relatívne chladno. Za azúrovej oblohy dorážame do Bormia, kde v miestom obchoďáku dopĺňame kufrové zásoby jedla. Dotlačíme benzín na pumpe u jedného, ako ho Paľo nazval, talianskeho šuflikanta - pumpára. Spoznáte ho podľa toho, že väčšinou jazdí na takej trojkolesovej káre, oblečený je často v zaolejovaných montérkach a ak u neho platíte za benzín, tak si peniaze schováva kade tade po vreckách, v tom lepšom prípade vytiahne takú plechovú škatuľu, ktorá sa vzdialene podobá na malý trezor, aký mala aj naša triedna učiteľka na základnej škole, keď zbierala peniaze na školský výlet, akurát s tým rozdielom, že tá jeho možno pamätá aj Musoliniho. Na ich obranu musím však povedať, že zatiaľ ma nikto z nich neošmekol a pravdepodobne to je len taký dojem.

Dobre naladený vyrážame po rýchlodráhe na juh, aby sme z nej po prejdení zopár tunelov pri malinkej dedinke Grosio zliezli a vydali sa do náručia prvého dnešného dobrodružstva, vyštrikovali po úzkej, do nemoty sa vlniacej a stále stúpajúcej ceste na Passo Mortirolo a potom nádherným traverzom cez Passo Guspessa, ktoré na mnohých mapách ani nie je, sklesali cez Trivigno až do doliny Val di Corteno. Hneď ako sme pri stúpaní na Mortirolo vystúpali nad hranicu lesa nás pohľad do doliny s Tiranom, a nádherným výhľadom na takmer celú Bernina Gruppe ubezpečil, že to bude stáť za to. Mortirolo si pamätám z minulého roku, keď sme ho prešli od Monna, ale veľmi som bol zvedavý na bonus track - traverz cez Passo Guspessa. Smerom od Mortirola sa vlní úzka asfaltová cestička najprv vysoko ponad dolinou Val Tellina a na viacerých, z toho niektorých pomerne exponovaných miestach ponúka fantastické výhľady. V ďalšom úseku sa cesta načas zarezáva do lesa aby z ľavej strany obišla 2153 m vysokú horu Monte Padrio, ktorá jej stojí v ceste a znovu sa vynorila z lesa a ponúkla opäť famózne výhľady, ale tentokrát na dolinu Val di Corteno s Apricou kdesi na dne a nemenej zaujímavým masívom Adamello nad ňou. Veľmi pozitívne na tom všetkom navyše je, že premávka je tu takmer nulová, až niekde v klesaní medzi Trivignom a Apricou, stále zahltený aktuálnym zážitkom, si uvedomujeme, že stretávame vôbec prvé auto domorodcov od vtedy, čo sme v dedinke Grosio začali stúpať na Mortirolo. Každopádne musím konštatovať, že tento bonus track stál skutočne za to a predčil moje očakávania. Určite sa sem ešte niekedy vrátim.

Aj takéto výhľady na Tirano a masívy Berninagruppe ponúka výjazd na Passo Mortirolo zo severu

Prechádzame cez Apricu, ktorá je možno zaujímavá len tým, že kdesi v strede je tabuľa Passo dell Aprica, čo nie je až tak bežné, aby sedlo bolo v strede mestečka, aj keď niečo podobné je aj približne 40 km východne v podobe Passo Tonale, cez ktoré sme prechádzali včera. O niečo zaujímavejšie je klesanie z Apricy smerom na západ, ale vzhľadom na pracovný deň je premávka celkom hustá. Cesta sa v jednom bode prudko stáča doprava, aby sa po relatívne dlhom pokrútenom traverze otočila o 180 stupňov a pokračovala svoju púť na juhozápad. Tesne za týmto bodom zlomu vo veľmi ostrom uhle odbočujeme doprava na nenápadnú a úzku SS550, aby sme si trošku skrátili cestu do Tirana a nabrali kurz Švajčiarsko. Na hraničnom prechode sme silno odignorovaný a tak za veľmi silného vetra prefrngneme okolo jazera Lago di Poschiavo a necháme sa vyzvať širokými zátačkami stúpania na Passo Bernina. Popúšťame uzdu tátošom, zvyšujeme tempo ale od určitej výšky je vietor tak silný, že v zátačkach, po vynorení sa spoza skál je veľakrát potrebne vyslovene korigovať stopu, pretože vietor sa nás snaží presvedčiť, že jeho trajektória je lepšia. Zaujímavé je, že na Mortirole, v podstate oproti, ale na druhej strane doliny bolo takmer bezvetrie. Asi mám šťastie, pretože minulý rok tu fúkalo taktiež ako o život. Tesne pod passom Bernina ušijem na spolubojovníkov malú habaďúru, odbočujeme doprava na Forcola di Livigno. Tadiaľto som do Livigna, mimo iné vychýreného centra horskej cyklistiky, ešte nešiel a tak som zvedavý čo nás po ceste, do inak bezcolnej zóny, kde stojí benzín zhruba 0.80 Eur a tak sa dá natankovať za rekordne nízku cenu, ešte čaká. Medzičasom sme si všimli, že sever je asi ozaj zakliaty, čím viac ideme na sever, tým väčšia zima a tak nás pri prechode talianskou colnicou v sedle 2315 m vysokej Forcola di Livigno cencúle na skalách a hranica snehu tesne nad hlavami ani veľmi neprekvapujú.

Forcola di Livigno - pohľad zo sedla na západ

Nakoniec sa nejaké veľké prekvapenie nekonalo, cesta zo sedla do Livigna je takmer bez zátačiek, z hľadiska športového vyžitia neponúka veľa, ale okolité končiare sa pre spestrenie cesty predsa len z času na čas ukážu. Z tohto pohľadu sa mi z minula viac pozdávala cesta z Livigna na sever, ktorá síce nakoniec vedie spoplatneným tunelom popod Mont la Schera, ale cesta vedie po brehu úzkeho jazera Lago del Gallo, navyše takmer celý čas v galérii, čím robí výhľady trochu zaujímavejšími. Po príjazde do Livigna odbočujeme na východ a opäť naberáme výšku, tentokrát do 2209 m vysokého sedla Pass d'Eira, ktoré mňa osobne až tak veľmi za srdce nechytilo, možno ho iba nadmorská výška robí zaujímavejším. Cesta počas ďalších pár kilometrov sklesá asi o 200 výškových metrov aby mohla po ľavej strane lemovaná Monte Bocca opäť začať stúpať ešte vyššie, tentokrát až do výšky 2291 m vysokého Passo di Foscagno, ktoré zároveň tvorí aj hranicu bezcolnej zóny. Colná kontrola nás opäť úspešne nedbanlivým odmávaním odignoruje a tak pokračujeme ďalej na východ, kde Passo di Foscagno ponúka o niečo viac aj po jazdnej stránke. Zo začiatku jedna, svojím spôsobom zaujímavá galéria a neskôr poriadne zakrútená i keď relatívne rýchla cesta.

Prefrčíme dolinou Val Viola a následne aj niekoľkými dedinami, z ktorých jedna má zaujímavý názov - Isolaccia. Neviem čo tým chcel autor povedať, ale nevadí. Niekde v tomto úseku sme zaregistrovali v dedinách aj jedno zaujímavé zariadenie na kontrolu dodržiavania maximálnej povolenej rýchlosti. Na niektorých miestach sú nainštalované radary, ktoré podľa toho ako vyzerajú nerobia pohľadnice ale sú spojené s niekoľko sto metrov vzdialeným semaforom, ktorý v prípade odhalenia previnilca stihne nahodiť červenú a teda zastaviť celú kolónu. Asi majú odsledované, že aj ten kto prekročí rýchlosť má ešte stále aspoň aký taký rešpekt pred červenou na semafore. Každopádne zaujímavé riešenie, ale či by sa večne svietiaca červená osvedčila aj u nás si netrúfam odhadnúť. Dofrčíme do Bormia, stáčame prudko na sever a južná rampa notoricky známeho Stelvia je naša.

Notoricky známa južná rampa Stelvia

Svižné tempo zaručí, že v krátkom čase stojíme na parkovisku v sedle. Je tu všetko možné, len teplo nie. Skúpy teplomer ledva vytlačí 0.5 stupňa nad nulou. Dokonca aj známy predavač klobás, ktorého sme minule pracovne nazvali Herr Kapusta, ktorý ak zistí, že ste zo Slovenska, tak sa bez problémov spýta, že či "mit kapusta", je teraz niekde zalezený. Dlho sa nezdržujeme, severná rampa je pekne pocukrovaná snehom, aj keď je cesta zatiaľ iba vlhká, dnes si necháme zájsť chuť. Vďaka dobrému oblečeniu sa aj tieto nízke teploty dajú znášať relatívne dobre, aj keď Paľo pre zvýšenie tepelného komfortu občas pri zastávkach nahrieva rukavice na Zephyrovej hlave valcov.

Podľa plánu to stáčame naspäť, tesne pod vrcholom Stelvia odbočujeme na blízky Umbrailpass, aby sme sa definitívne ponorili do Švajčiarska. Umbrailpass je možno zaujímavý dvoma vecami. Prvou je to, že južná rampa prakticky neexistuje, pretože sedlo je len pár metrov od jednej zo zátačiek južnej rampy Stelvia a druhou je odhadom 3 km dlhý nevyasfaltovaný úsek zhruba v prvej tretine klesania smerom na sever. Povrch je tvorený len ujazdeným štrkom, ktorý je však dobre udržiavaný, takže nie je problém vydať sa na cestu s čímkoľvek. Inou vecou je, že pri slnečnom počasí a suchom povrchu je prejazd sprevádzaný patričnou prachovou kulisou, takže miláčikovia lešteniek nebudú dvakrát nadšený. Dnes je povrch vlhký, takže prášenie sa nekoná, iba ak v podobe svižnej jazdy po neskôr asfaltovom koberci dolinou Val Muraunza. Po príchode do dedinky Santa Maria sa pripájame na kvalitnú hlavnú cestu na Zernez aby sme cestou pokorili ďalší dvojliter v podobe Ofenpasu(2149 m.n.m). O tom, že medzičasom začalo husto snežiť a výhľad zo sedla na západ je zastretý je asi aj zbytočné hovoriť, našťastie teplota sa opäť vrátila do trošku prijateľnejších hodnôt, takže to nie je až také zlé.

Končiare na západ od Ofenpassu sa vďaka sneženiu dajú na fotke iba vytušiť

V Zernezi sa stáčame na sever a po chvíli v Susche doľava, aby sme sa v zajatí trojtisícoviek Schwarzhorn a Flüela Wisshorn, tiahlou rampou, prakticky bez serpentín vyšvihli až do sedla Flüelapassu(2383 m.n.m.). Už pri fotení doliny pod passom si všímame čerstvo odhrnutý sneh, teplota opäť klesá k už takmer tradičnej nule a vo vzájomnej kombinácii to dáva výjazdu zvláštny nádych.

Čerstvým snehom prikrytý Flüelapass so svojimi jazierkami

Dlhočízne cencúle na terase chaty dávajú tušiť, že prvá vlna zimy prišla do týchto končiarov o niečo skôr ako je to obvyklé. Zaparkované a zaviate auto chatára s asi 40 cm snehovou pokrývkou na streche len dotvárajú momentálny miestny kolorit a aj jazda západnou rampou, ktorej čierny asfalt kreslí v zasneženom prostredí zaujímavú kontrastnú stužku, je zaujímavá. Našťastie spolu s príchodom do snobskej diery, Davosu, aspoň tak na mňa toto lyžiarske stredisko zapôsobilo, sa sneh stráca. Bohužiaľ len do chvíle, kým kormidlá našich tátošov tesne pred Tiefencastel naberú smer Albulapass. Kvalitný povrch a tiahle zátačky si neskutočne užívame a človek by ani neveril, že aj pri maximálnej povolenej 80-ke, ktorú sme sa viac či menej úspešne snažili dodržiavať, bola jazda veľkým zážitkom a povedal by som tak akurátna na to, aby si človek jazdu ešte užíval.