Z Írska cez Škótsko na rodnú hrudu 4/4

Deň 7.

Ráno je veľmi chladné. Najem sa a ako dezert načínam tyčinku Lion. Normálne je plná karamelu, ktorý sa po odhryznutí naťahuje a lepí na zuby, v tých mojich je však ako kameň. Od zimy úplne stuhol a chrúme mi pod zubami. Pobalím sa a prekonávam posledné km smer severozápad na Dunnet Head. Sú tu farmy plné typického škótskeho dobytka, ktorý svojou srsťou pripomína sedačku v obývačke.

Dúfal som, že na najsevernejšom bode bude nejaký obchodík so suvenírmi, kde nakúpim darčeky pre celú rodinu. Na moje prekvapenie tu však je len tabuľa pri parkovisku, maják a farma. Suveníry sa nekonajú. Sledujem chvíľu horizont a puffiny, ktoré lietajú okolo. Opájam sa pocitom dobyvateľa, ktorí prišiel na najsevernejšie miesto, na akom vo svojom živote bol.

Chvíľu tak stojím a premýšľam. Z myšlienok ma vytrhne nejaká pani. Vraj je jej ľúto, že ma brzdila svojím karavanom. Matne si spomínam, že som nejaký predbehol po ceste. Pochádza z Írska, ale odmalička žije v Anglicku. Dám jej nejaké typy na skvelé miesta v Írsku, pretože vraví, že by sa rada prišla pozrieť na rodnú hrudu.

Je však čas vyraziť na juh za teplom. Ako sa vraciam, zaujme ma ešte maják. Na informačnej tabuli sa dozvedám zaujímavosti o jeho prevádzke a históriu jeho budovania. Hoci je postavený vo výške 105m nad morom, počas jednej silnej búrky boli tak veľké vlny, že vyhodili smerom k nemu kamene, ktoré rozbili jeho okná.

Štartujem teda beštiu a s kvílivým zvukom suchej spojky vyrážam smerom domov. Toto však ešte nie je koniec príbehu. Mojím dnešným cieľom je kemp blízko mesta Stirling. Idem po A9. Som v civilizácií a teda neviem, čo si na miestne pomery môžem dovoliť. Zanedlho ma predbieha strieborná Honda Civic. Nič okrem trošku širších kolies a dvojitej koncovky výfuku neprezrádza, že by sa jednalo o športové auto. Za volantom sedí pán v stredných rokoch. Na nose má okuliarky, ktoré si čas od času posunie vyššie. Je vidieť, že to tu dobre pozná a tak sa zaňho zavesím a držím si odstup. Spolu uháňame vysoko nad limit po kľukatej ceste. Vidím ako jazdí a preto mu verím. Na SK jazdím podobne ako on tu. Pokiaľ som mimo obce a cestu poznám, dovolím si ísť rýchlo, ale pokiaľ idem cez zastavanú oblasť, plazím sa predpisovo a sledujem každého, kto by mi mohol skrížiť cestu. Takýmto spôsobom sa mi podarí presunúť rýchlo a bezpečne do Inverness.

Odtiaľ pokračujem po A82 smer juh. Táto cesta vedie okolo legendami opradeného Loch Ness. Kto háda, že Lochness monster sa neukázala, sklamem ho. Bola tam a odfotil som ju! Konkrétne sa jedná o Ducati Lochness MONSTER S4RS v bielo červenej.

Jazero je dlhé asi 30km a je veľkou turistickou atrakciou. Môžete si zaplatiť vyhliadkovú plavbu, alebo navštíviť múzeum venované Nessie, ako tu miestni volajú Lochnessku. Ja navštevujem obchod so suvenýrmi a kupujem niečo malé pre rodinu. Chcel by som otcovi kúpiť k jeho 60tke whisky Chevas Regal. Tento 12ročný blend (whisky namiešaná z viacerých druhov) je asi svetovo najznámejšou Škótskou whisky. V miestnych darčekových obchodoch však nepochodím.

Počasie je opäť pod psa a tak som zase na ceste. Málo prestávok a striedanie horúčavy a dažďa mi nerobí dobre. Navyše, keď konečne po blúdení uličkami nájdem seriózny obchod s whisky vo Fort William, je zatvorený. Stratil som tak kopu času a ten dážď, ten je už fakt otravný. Naštvaný vyrážam smer Stirling ďalej po A82 a A85. Cesta vedie horami, no ja už ich poriadne nevnímam. Čoraz častejšie robím jazdecké chyby. Už sa len modlím, aby som kemp našiel čo najskôr. Hneď na začiatku Stirlingu je obchádzka a po pár kruhových objazdoch už nemám poňatia, ktorým smerom idem. Zastavím teda pri Tescu a zapínam GPS. Cieľ je najbližšia dedinka za Stirlingom, v ktorej blízkosti by sa mal kemp nachádzať. Vymotám sa z mesta a nachádzam smerovky ku kempu. Volá sa Witches Craig. Platím veľa a je mi to jedno, hlavne nech už zleziem a môžem si dať dolu tie mokré čižmy.

Sú tu nejakí chopristi. Jeden z nich s kovbojským klobúkom na hlave ku mne prichádza, sotva stihnem dať motorku na stojan. Pozýva ma ku nim do tábora na kávu a hoci ju nepijem, dnes robím výnimku a pozvanie prijímam. V sprievode húfu midges staviam stan a večeriam. Najedený mám náladu o 100% lepšiu než predtým a idem za chopristami na pokec. Najukecanejší z nich je kovboj Keith. Rozpráva rôzne zážitky s motorkami. Miestami sa obráti na najstaršieho z nich, na šesťdesiatnika Boba. Ten drieme obďaleč na stoličke, ale pri otázke: „Je tak Bob?“ otvorí jedno oko a pritaká: „Tak, tak, Keith“. Aby som prerušil Keithov monológ, pýtam sa Boba, ktorý je jeho stroj. Ukazuje na starú Moto Guzzi so sidekarou. Vysvetľuje: „Vieš, z normálnych motoriek som už padal a tak mi chalani zohnali toto..“ Vtedy prichádzajú zvyšní dvaja členovia bandy, ktorí boli na jedno v krčme. Jeden z nich je taký všadebol a ten druhý je typický mechanik. Je nižší a nosí hrubé okuliare. Môj dojem sa neskôr potvrdí, keď sa ma pýta, prečo si väčšina Ducatistov dáva antihoppingovú spojku. Vraj aj on jednu menil, ale netušil, prečo ju tam chlapík chcel mať namontovanú. Preberáme všetko od charakteru ľudí v jednotlivých krajinách, cez politiku a studenú vojnu až po dnešnú nevychovanú mládež. Večer končíme historkami o tom, kto čo zrazil. Keďže ja som dal dolu maximálne vrabca a historky typu: „Tesne som minul diviaka...“ sa nepočítajú, nemám proti Keithovej veselej historke s veveričkou šancu. Midges sú dotieravé a ja mám i napriek káve stále ťažšie a ťažšie viečka. Lúčim sa teda a zaliezam do stanu. Včera som si myslel, že spím ako mimino, ale to bol omyl...

Deň 8.

Ráno fotím s nasadením vlastného života jednu z midges. Najesť, zložiť stan, zamávať a vyraziť si obzrieť pamätník na Škótskeho národného hrdinu Williama Wallaca, ktorý sa nachádza kúsok od kempu. Vo svete ho preslávil najmä Mel Gibson vo filme Braveheart. Keďže otvárajú až o 10.00, idem pohľadať do mesta obchod s whisky. To sa mi aj po niekoľkonásobnom prejdení centra nedarí. Vzdávam to a idem na prehliadku.

Od rána však počujem zvláštny cinkavý zvuk. Poznáte to, kým ste boli malí, báli ste sa zvukov vychádzajúcich v noci zo skrine, keď ste starší bojíte sa zvukov vychádzajúcich z vášho motora. Najskôr som si myslel, že je to spojka, keďže frekvencia cinkania sa menila s otáčkami motora. Predpokladal som, že sa čosi dostalo dnu a teraz to tam poskakuje. Spojka to však nebola a ani napriek všemožnému snaženiu som neodhalil príčinu. Ak by to bol napríklad kúsok zlomeného krúžku alebo čosi podobné, bolo by lepšie, keby to vyletelo cez výfuk von, ako by sa to tam malo mlátiť medzi hlavou a piestom. Naštvaný sa rozhodnem prehnať motor na jednotke vo vysokých otáčkach a dúfať, že ten bordel vyletí. Aké je však moje prekvapenie, keď pri rýchlosti cca 100km/h odlieta zrkadielko z môjho ľavého zrkadla, naráža mi do pleca a kdesi mizne. Brzdím kus ďalej na kraji cesty a nadávam. Keď však zastavujem a dávam nohu na zem čosi cinkne. Ajhľa, zrkadlo a je v jednom kuse! Keďže originál zrkadlá boli ploché, rozhodol som sa ich vymeniť za konvexné (vypuklé), kvôli zlepšeniu viditeľnosti. Zozadu boli podlepené papierom a ten sa počas posledného dňa stráveného jazdou v daždi rozmočil a zrkadielko sa odlepilo. Odstránim teda papier a zrkadielko lepím nazad sekundovým lepidlom, len tak pre istotu...

Pamätník je vlastne veľká veža, na ktorej prízemí je obchod so suvenírmi. Po zaplatení vstupného sa vydávam na prvé poschodie, kde sa nachádza Wallaceov meč. Je poriadne veľký a odborníci spočítali, že jeho majiteľ musel byť vysoký aspoň 2metre. V tom období boli ľudia nízky a preto Wallace musel byť medzi nimi obrom. Za rečníckym pultom stojí samotný Wallace. Je to figurína, ktorej tvár je počítačová grafika premietaná na bielu tvár figuríny. Vyzerá to celkom vierohodne. Po stlačení gombíku začne rozprávať časť svojho príbehu, ktorá končí prísahou, že sa nikdy nepodvolia Angličanom.

Pokračujem na ďalšie poschodie veže, kde sa nachádza sieň hrdinov Škótska. Je až neuveriteľné, aké množstvo vynálezov majú na svedomí. Vymenujem len niekoľko: Farebnú fotografiu, dokumentárne filmy, desatinnú čiarku, pohľadnice, plynovú masku, tenisové kurty, parný stroj, fax, fotokopirku, teplomer, kompas, inzulín, penicilín, pneumatiku, radar, logaritmus, anestéziu a telefón.

Na treťom poschodí sa nachádza história pamätníka. Pôvodne to dokonca nemala byť veža, ale socha leva, ktorý držal na lopatkách hada. Lev symbolizoval Škótsko a had Anglicko. Tento nápad bol však zavrhnutý ako príliš protianglický a celý konkurz na návrh bol vypísaný znova. Vystupujem na vrchol veže, kde je nádherný výhľad na Stirling a jeho okolie. Predstavujem si, ako sa tu asi pred 700 rokmi preháňal Wallace na koni a sekal Angličanov.

Dnes ma už čaká len presun do Londýna, kde plánujem prespať u svojho kamaráta Peťa. Kúsok za Stirlingom vybehnem na diaľnicu a pokračujem po nej v premenlivom počasí až do Londýna. Po ceste temer nestretám motorkárov. Asi majú lepšiu zábavu ako naháňať sa po diaľnici. Ale jeden predsa. Kecám s ním na benzínke. Vraví, že je Škót pracujúci v Londýne. Žije tam už 10rokov. Páčia sa mu Londýnske krčmičky a množstvo kultúrnych podujatí, ktoré sa tam deje, ale nadáva, že keď chce ísť niekde pojazdiť, musí sa najskôr trepať v neuveriteľných kolónach von, pretože v peknom počasí majú všetci ten istý nápad...

Vzhľadom na prejdené množstvo km a dážď, mastím na benzínových pumpách reťaz. Zvykám si na rýchlu jazdu okolo 140km/h, ktorou tu jazdia na dialniciach všetci a ja sa zásadne cítim bezpečnejšie, keď sa hýbem s davom. Uhýbam sa policajnému autu, ktoré odstaví motorkára, ktorí ma pred chvíľkou predbehol. Tak mu treba, nemá ísť rýchlejšie ako dav. Prestáva pršať, citeľne sa otepľuje a ja si vyzliekam nepremok a mikinu. Podvečer sa konečne preplietam ulicami Londýnu. Premávka je tu oveľa hektickejšia a je to obrovský rozdiel oproti Írsku, kde majú všetci fúru času.

Deň 9.

Doobeda som strašne unavený a zmôžem sa najviacej na triedenie fotiek. Večer sa ale veľmi teším na legendárne Ace Caffe. Táto kaviareň bola založená v roku 1938 a teda tento rok má výročie 70 rokov od založenia. Odjakživa patrila k miestu, kde sa stretávali ľudia rovnakej krvnej skupiny a určite prispela k vzniku pojmu Cafferacer. Dnes tu majú zrovna zraz majitelia áut TVR a Lotus a zastaví sa aj zvláštne vytunené Porshe s motorom preplňovaným kompresorom. Obdivujem tú krásu.

V bare si dám len kolu. Majú tu dokonca moje obľúbené pivo Murphys, ktoré sa varí v Corku, ale keďže som na mašine, odolávam. Ako vravievala moja nízka a široká Írska kolegyňa Martina: „Never drink and drive, you can spill your beer.“ (Nikdy nepi keď šoféruješ, mohol by si si rozliať pivo.)

Je uprostred týždňa a nie je tu príliš veľa motoriek, ale aj tak je tu pár zaujímavých kusov. Napríklad Harley s extrémne širokou zadnou pneumatikou. Jeho reťazový vývod je prevedený cez hriadeľ viac na stranu a odtiaľ je vedený ďalšou reťazou na zadné koleso. Pár ľudí sa pristaví aj pri mojej Ducatke. Jeden vraví, že tú svoju predal. Nepáčila sa mu spojka. Usmejem sa len a vravím, že Ducati nie je pre každého. Naskočím a natočím motor, čím sa okamžite stávam stredobodom pozornosti. Kto počul niekedy Ducati, už si jej zvuk s ničím nepomýli. S hlasitým cvaknutím zaradím jednotku a za kvílenia otvorenej spojky odchádzam. Je to zvláštny pocit počuť tieto komponenty pracovať. Väčšina ľudí si dokonca myslí, že je niečo pokazené, keď však otvorím plyn a za zvuku termignonov zmiznem z dohľadu, sú zmätení. Tak rozbitý motor predsa nemôže vyvinúť také zrýchlenie... Návrat domov Londýnskou premávkou a idem spať. Zajtra ma už čaká len diaľničný presun domov, najnudnejšia a fyzicky najnáročnejšia časť cesty.

Deň 10. a 11.

Pobaliť tašky a naložiť ich na motorku zaberá pomerne dlhú dobu. Nakoniec sa mi podarí rozlúčiť sa okolo 10.00 a vyraziť na cestu do Doveru. Nalodiť sa nie je problém, mám to už nacvičené. Dnes je ale veľmi horúco a tak už v Londýne som oblečený ľahko a mám len letné rukavice. Zaleziem preto na dolnú palubu a driemem na stoličke. Vylodenie prebehne hladko a už som na ceste domov.

GPS ma posiela cez Francúzsko, Belgicko, Luxemburg, Holandsko, Nemecko a Rakúsko. Po zotmení sa zhoršuje počasie a prší. Nejdem o moc pomalšie, ako keby nepršalo a používam overenú taktiku, zavesiť sa na niekoho rýchleho. Jedinou zábavou je mi hľadanie benzínových púmp. Takto postupne prekonávam na jeden záťah 1300km do Viedne, odkiaľ smerujem na BA a NR. Na diaľnici už meliem z posledného. Keď v NR zídem na okresku, trochu sa preberiem, ale aj tak na všetko potrebujem raz toľko úsilia, ako obyčajne. O 12tej nášho času už vrčím pred rodným domom neďaleko Partizánskeho. Keď už revom motora vystraším polovicu obce a naši stále nevychádzajú von, dochádza mi, že je ešte len piatok a oni sú v práci. Unavený ale šťastný zaspávam po 25h od nasadnutia na motorku v Londýne.

Veľa ľudí sa ma pýta, či je monstrík vhodný na cestovanie. Dúfam, že tento článok im bude odpoveďou.

Ešte malá štatistika:

• Prejdená vzdialenosť: 5500km
• Priemerná spotreba: 6l/100km
• Kempy v Írsku: okolo 10e
• Kempy v Severnom Írsku: 5-6 libier
• Kempy v Škótsku: 6-12 libier

No a na záver by som chcel poďakovať všetkým, ktorí mi počas cesty držali palce a v duchu boli so mnou. Špeciálne poďakovanie patrí Adi, za kontrolu a opravu chýb. Ak nejaké nájdete, sťažujte sa jej. :-)