Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2210 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28555
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17006)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11549)
Hodnotenie: (14 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

Dratie gúm na juho europskych cestách

 Zdieľať

Pridané: 23.07.2008 Autor: kusajisko
Čitatelia: 7406 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Naše putovanie sktratkou z Británie cez Franzúcsko, Španielsko, Portugalsko, Taliansko a Rakúsko domov, alebo 7200 kilometrov cez horúčavy juhozápadnej Európy.

Prácu sme nenašli a peniaze zmenené na libry sa míňali neskutočne rýchlo. Keby sme ostali len o čosi dlhšie už by sme sa dostali pod limit čo sme si určili na núdzové prípady a cesty. Vo štvrtok sme ešte urobili výmenu oleja už po 2500 km, lebo sme nevedeli kde sa dostaneme a ďalšia možná výmena bude len doma. Popozerali či je všetko v poriadku a nasledujúci deň ráno sme urobili pár fotiek s domácimi, rozlúčili sa a vypadli. Ešte sme im stačili ukradnúť nejaký lekvár a polievku v plechovici. Zbehli cestami do St. Alban pri Londýne kde sme už raz spali, ale ako naschvál sme nenašli miesto nášho predošlého mliaždenia trávy. Po chvíľke jazdenia a preklínania tehlových domov čo vyzerajú ako by ich jedna mater mala, sme našli ukryté miesto za opusteným domom s pokosenou trávou. Tam sme sa vopchali a v klídku vyspali.

Na druhý deň ráno mi Ceara chcela ukázať kde žila tak sme odstavili bike pred krčmou kde robila, poprosila personál či nemôžu nechať na našich veciach jedno oko a tak sme vyrazili do ulíc Camdenu. Čo bola haluz, bolo že pri nejakom vodnom kanáli bola budova čo vyzerala ako zámok a na jej stene bolo nasprejované SLOVAK. Nemám predstavu ako sa tam dotyčná slovenská osoba dostala, bo tam bola voda všade. Asi musel mať v Kauflande za Slovenské koruny zakúpené nejaké levitovacie zariadenie. Stretli sme sa s Cearinym bratrancom, hodili reč a o pol štvrtej vypadli cez srdce Londýnu na asfaltové cesty vedúce do Doveru. Tam sme došli až večer a podarilo sa nám zistiť že najlacnejší lístok je o štvrtej ráno a to za 20 libier. Kúpili a vypadli si pospať. Stan sa nám rozkladať nechcelo, tak sme sa všetci traja usalašili pod auto plachtu. O šiestej ráno a po výdatnom štyri hodinovom spánku sme už aj brázdili cez sobotnou nocou znetvorené ulice Calais.

 Arch de Triumph
Arch de Triumph

Deň bol dlhý a tak cez malú dedinku neďaleko Paríža kde údajne žil a pôsobil majster Van Gogh sme sa dostali ani nevieme ako ku víťaznému oblúku. Odtiaľ sme videli špičku Eiffelovej veže. Tak sme sa tam nasmerovali a nejako nás tam cesty doviedli. Naše tristo stranové papierové GPS zvané za starých časov mapa nemá hovoriace a ukazovacie funkcie ale svoju úlohu to splní. Od Eiffelovky nás traja milí francúzsky policajti navigovali na výpadovku z mesta smerom na Orléans. Tam sme sa dostali do zápchy kde v troch prúdoch sa hemžilo 10 kilometrov áut. Nič iné nám nezostávalo len sa pridať k radom Parížskych jazdcov a hasiť si to pomedzi autá miestami až 60 km rýchlosťou. Len som sa sem tam modlil aby som niekomu neodrapil spätné zrkadlá našim batohom a bol zároveň vďačný, že som nemal peniaze na kúpu širokých riadidiel. Nič hrôzostrašné sa nestalo okrem toho že som si zvykol na šialenú jazdu pomedzi stojace alebo pomaly sa hýbuce autá, ktorú som praktikoval až domov.

 Eiffelova veža
Eiffelova veža

V Orléans sme zastihli dom pohltený ohňom a desiatky požiarnych áut hrnúcich sa na miesto požiaru. Potom už len prišlo Limoges a Bordeaux kde sme si kúpili fľašu Bordeaux, ako sa patrí. Dostali sme sa na Francúzske pobrežie Atlantického oceánu. Aspoň sa mi podarilo strčiť ruku do vody a už sme aj rezali do San Sebastianu bo bolo neskoro. San Sebastian, prvé španielske mesto bolo len chaos a zmätok. Diaľnica mixovaná s cestami a kvôli kopcom len kopec mostov a všetkého možného nám celkom slušne znepríjemnila život. Ale aj napriek tomu sa nám podarilo nájsť cestu do malej dedinky Hernani, kde sme si mysleli, že sa život skľudní, ale práve naopak. Zastavané plochy a priestor hemžiaci sa ľudským rodom. Čo človeka nasralo bolo že značka do ďalšieho mesta bola len jedna na začiatku a vo vnútri sme už nenašli žiadnu, tak sme len išli kade nás nos viedol až sme na niečo nenarazili. A aj sme, našli sme značku na konci mesta a už aj pokračovali. Lenže cesta bola dvojprúdová a žiadne miesto kde vybudovať tábor. Nakoniec sme zastali na pumpe, minuli posledných 6 euro na benzín a postavili stan v garáde vedľa poľa a cesty. Polovička stanu bola dolu kopcom takže Ceara sa skotúľavala a vracala spať celú noc. Moc sa spať ani nedalo, lebo 7 metrov od našich hláv hučala diaľnica a naša cesta. Avšak aspoň fľaša bordeaux prišla na úžitok.

V Gastez/Vitoria sme zmenili nejaké prachy a pokračovali smerom na Valladolid a Salamancu. Tam už bolo riadne horúce tak sme si kúpili nejakú zmrzlinu na schladenie tela i ducha. Lenže sa nám podarilo vystihnúť nejakú zľavu a za 1 euro sme dostali vyše pollitra zmrzliny, tak sme s boľavými žalúdkami sedlali mašinu a vyrážali do Portugalska. Rovno za hranicou sme odbočili z cesty a asi km neskôr sme našli krásne miesto na poli neďaleko starého napoly zbúraného portugalského domu. Uvarili a spali až do svitania.

Ráno sme sa cez hory a doly dostali do Figuera de Foz, kde ako naschvál armáda mala nejakú parádu či nejaké podobné nezmysly na čo je aj tak len dobrá, tak sme sa asi tri krát krútili okolo v jednosmerných uličkách a keď sme si už mysleli že sme z bludiska von, zelený panák nás prinútil odbočiť v pravo, namiesto ľavo a boli sme tam znovu. Ach jaj, nie dobrý deň. Pláž vyzerala úboho, a pobrežie zastavané panelákmi, kasínami a reštikami. Celí znechutení sme vypadli smerom na Lisabon. Ten sme však obišli a zastali sme v malej dedinke Leirosa, kde sme sa prvý krát okúpali. Boli sme tam celkom populárni, asi tak ako Krowka na Slovensku. Vybaľovali si veci na chodníku, umývali sa v sprche na pláži a prezliekali. Staré babky a ujovia ktorí si krátili chvíľu obzeraním huncúctiev mladých, strhli svoje zraky na nás a už ich nespustili až pokým sme neodišli. Zakývali sme si, zatrúbili, teda len my, zarevali adios na Atlantický oceán a fičali zas do vnútrozemia. V nejakom ďalšom meste, ktorého meno si akosi nepamätám sme sa pokúšali zmeniť ostatok našich dolárov, lenže nikto nechcel lebo sme mali len 100 dolárové bankovky. Po hodinách hľadania sa nad nami zľutovala jedna banka a tak sme mohli narátať 400 euro a dobrých 4-5000km domov, všetko čo nám zostalo. Smerovali sme na mesto Baja a v malej dedinke Serpa sme museli zastaviť kvôli horúčave. Našli sme benzín pumpu, ktorá bola skôr bar, kde sme sa schladili v klimatizovanom priestore plus pivo a zmrzlina. Môžte hádať čo som mal ja :(. Nabili sme si telefón, ale ten sa aj tak vybil celkom skoro. Aj tak väčšinu času ani jeden z nás nemal páru o tom koľko je hodín a ktorý je deň. Že je nedeľa sme zistili z toho, že obchody boli zavreté po celý deň. Ale načo by nám aj tak bol čas keď sme ho mali za kýble, keby sme teda nejaké mali. Na ceste späť do Španielska som bol tisíc krát vďačný za prilbu integrálku. Vždy som chcel malý šerbel, ale v tento krásny deň keď som skúšal ísť s otvoreným sklom som si skoro na tvrdo uvaril očné bielky. Neskutočná horúčava. Žiadny vietor, len prach, olivové stromy a úzka cesta. Tak isto som zvládol ísť asi 2 km bez bundy, potom som ju radšej natiahol späť na seba. Aj keď spotený ale aspoň chladnejšie ako raziť nahé telo cez vriaci vzduch. Ako nám bolo povedané neskôr, táto oblasť sa volá špeciálne Španielska panvica a toho neuveriteľného dňa bolo okolo 55 stupňov. Keď sme sa konečne dostali do Sevilly o pol deviatej večer, reklamné panely stále ukazovali 42 stupňov.

 Španielska panvica
Španielska panvica

Neviem ktorý deň to vlastne už bol, ale na oblohe stále ani známka po mrakoch. Zišli sme dolu do Conil de la Frontera kde sme sa okúpali na prekrásnej španielskej pláži Atlantického oceánu tak isto ako aj na Valdevaqueros beach. Táto bola dosť veterná a bolo na nej neskutočne veľa kite surferov a wind surferov. Najstarší človek mal hádam 35. Všetko len mlaďasi. Pobudli sme tam chvíľu, obdivovali chalanov skáčuci s kitami cez vlny nechávajúcimi sa maličkým padákom zdvihnúť vysoko do výšky. Osviežení a predovšetkým slaný, sme si spravili malú zastávku na Mirador del Estrecho odkiaľ sme mali krásny výhľad na africké útesy. Ja som sa až celý triasol a dúfal že máme dostatok peňazí na loď, aspoň sa dotknúť africkej zeme, pobehať trošku po Maroku a ísť späť. Lenže peniaze neboli a tak sme po pobreží pokračovali ďalej.

 Mirador del Estrecho, v pozadí Afrika
Mirador del Estrecho, v pozadí Afrika

Pri Málage som bol zas raz vďačný za vlastníctvo motorky. Neviem čo také špeciálne bolo v tom meste toho dňa ale neskutočné zápchy z obidvoch strán. Pekne som motoročku naviedol za krajnicu a 70-tkou sme sa pekne dostali na začiatok. Výhoda v týchto krajinách však je, že všetci šoféri sú na bikerov zvyknutí takže 90 percent sa uhne alebo dá nakraj za čo som nemohol byť vďačnejší. Miesto na spanie sme si našli neďaleko Velez-Malaga, pri nejakom drevnom sklade vedľa cesty. Vtedy sme prišli na to prečo bola taká zápcha. Všetci utekali domov dať sa dokopy a pripraviť sa na pozeranie finálového zápasu futbalu. V noci ani neviem kedy, nás Španieli utvrdili v myšlienke že vyhrali delobuchmi a vyspevovaním OOO Espaňa, či niečo podobné. Dúfali sme však, že sa nám nikto opitý nenasáčkuje do stanu oslavovať.

O deň neskôr sme sa dostali do kontaktu s mojimi kamarátmi v Granade. Lenže tí boli celí deň preč, tak sme mali možnosť sa flákať po rozličných plážach, opaľovať a nudiť sa. Podvečer sme sa odobrali do vnútrozemia smerom do Granady. Prešli sme krásnymi priesmykmi, popri obrovitánskych vodných elektrárňach a pohoria Sierra Nevada až do centra mesta. Našli sme kde kamoši bývajú a v parku neďaleko ich bytu sme čakali. Tu sme prvý krát videli mokré cesty, ale búrka bola už dávno preč. Tu sa nám trošku prestalo dariť. Unavení a zmorení sme sa chceli najesť, tak som začal štartovať náš 30 rokov starý ruský varič, ktorý doteraz fungoval super. Lenže ventil v pumpe nejak pošiel a benzín začal striekať cez pumpu von. Samozrejme všetko v plameňoch a 2 metre od nás, reštauračné stoly s hosťami. Stálo ma to všetky chlpy na rukách uhasiť oheň. Tak sme sedeli na lavičke hladní a unavení a čakali. Kúpili sme si dva litrové pivá, jedno sme spolu vypili, druhé Ceara zachytila bundou keď sa pohla, to spadlo na zem a už sme videli len bielu penu okolo lavičky. A tak sme tam sedeli hladní, unavení, smädní a čakali. Našťastie Alex (Kanárske ostrovy) a Veronika (Česká Republika) prišli skoro a my sme sa mohli usalašiť v ich byte. Lenže v úzkych uličkách Granady je skoro všade zakázané parkovať a kde to bolo povolené tam to vyzeralo dosť nebezpečne parkovať našu VZ800vku vedľa skútrov. Tak po polnoci, už nakŕmení sme si zobrali stan a spacáky a vybrali sa s Beauty nad svetoznámu starovekú arabskú Alhambru hľadať nocľah. Alex povedal niečo o piknikovom areáli, ale tam sme sa v tú noc nedostali. Cestou hore sme však prešli okolo niekoľko áut kde sa v našich svetlách mihotali biele zadky španielskych obyvateľov Granady pohybujúcich sa vo vertikálnom smere nahor a nadol. Uveličení a uspokojení s nočnými výjavmi sme mŕtvi po dlhom dni postavili stan vedľa cesty medzi olivami na skalách. Telá sa upravili do pozície spacej a už to bolo.

Rozhodli sme sa ostať ešte jeden deň. Doobedu nám Veronika poukazovala mesto, poobede Alex časti, ktoré Veronika zabudla. Podvečer sme šli do malého podniku kde Veronika robila na pivo. K tomu sme dostali malú porciu originál Andalúckeho jedla podľa výberu. Poskúšali, rozlúčili a vypadli do bytu naložiť motorku vecami. Alex s Veronikou nám kúpili jedlo, čo nám vyrazilo dych, lepší darček sme si predstaviť ani len nemohli. 3000 km domov a nám ostalo 280 euro. Bolo to zvláštne vydať sa na cestu presne o pol noci, ale už sme vedeli kde ideme spať. Rozlúčili sa a poďakovali za vrelé prijatie a pohostenie a vypadli okolo mihajúcich sa zadkov tentoraz už do piknikového parku. Tam sme si za mesačného svitu rozložili stan konečne už na tráve a do sýta sa vyspali.

Ráno naše cesty smerovali smerom na Madrid, ktorý sme ale obišli v 10 km okruhu. Dostali sme sa do Zaragozy, kde časť našich peniažtekov utiekla na nový plynový varič. Problém bol trošku vymyslieť kde ho vložiť, lebo všetky naše veci mali presne určené miesto a viac menej tri až štyri rôzne použitia. V Lleide, sa naša cesta stočila rovno na sever do Andory. Ja som predpokladal cenu benzínu vyššiu tak som natankoval v Španielsku, lenže tam bola cena najnižšia zo všetkých štátov ktorými sme prešli. Prebrodili sme sa 47 km dlhou Andorou, ktorá pripomínala len jedno obrovské rekreačno - lyžiarske stredisko, vyšplhali sa na 2400 metrov vysoký horský prechod a na Francúzsko Andorskej hranici sme sa najedli. Vedľa bolo mestečko zložené len z obchodov, kde domáci kupovali všetko možné, pravdepodobne bez dane a viac menej chlast. Z Andory sme sa zviezli spať k pobrežiu popri hranici. Cesta nás zaviedla do Monpelier a malého mestečka Aigues Mortes neďaleko ktorého sme sa okúpali a umyli. Prefičali sme do Marseille a po pobrežných horách do Cannes, kde sa pripravovali na filmový festival, ktorý začínal za päť dní. Mesto už bolo vtedy plné turistov očakávajúcich filmové vzrušenie. Tam sme si museli nájsť podjazd popod železničnú trať lebo za ňou bola pláž. Znova sme sa namočili a pokračovali do Nice. V tento deň sme vlastne prešli cez Andoru a dostali sa až na Francúzsko-Talianske hranice. Už bol neskorý večer keď sme sa predierali 50tkou - 60tkou cez pokrútené cesty Monaka a okolia. Hľadali sme si útočište pre stan ale aj po pár výjazdoch do vnútrozemských hôr sme nenašli ani len kúsok trávy alebo miesta vedľa cesty. Unavení a zničení sme len teda pokračovali v ceste. Po pobreží sme sa dostali až do mesta Imperia, kde už hladní ako vlci po desiatich hodinách neužívania stravy sme zastali vysoko vo vrchoch s výhľadom na mesto a začali variť večeru. Po večeri sme zas pokračovali v ceste smerom na Genovu (Janov). Skoro v každom meste bolo aspoň jeden veľký podnik s diskotékou do ktorej sa zbierali všetci mladí. Celá cesta bola upchatá z obidvoch strán. Ale ja už naučený z ciest strčil mašinu do protismeru a pomedzi autá prepchal naše tri substancie pomedzi špáry vytvorené štvorkolesovými plechovkami. Tak pomaly sme sa predierali zabudovaným, vystavaným a riadne rušným pobrežím. Videli sme ľudí prichádzať na disko, o tretej ráno už všetci išli domov a my stále na ceste. Nakoniec v nejakom malom mestečku zvanom Savona sme zatiahli motorku za paneláky pri pobreží a odstavili ju pod tromi palmami. Už sme aj tak nemali benzín takže sme museli čakať do rána. Vedľa motorky sme si položili karimatky na asfalt, prikryli sa jedným spacákom a spali pod širákom do siedmej. Po výdatných troch hodinách spánku sme sa dostali do jedného z najškaredších miest čo sme prešli, Janova. Tam sme zisťovali cestu do Piacenzy, cez hory. Všetko čo nám chlapík vedel povedať bola diaľnica, lenže tie sa všetky platia, takže nám to moc nepomohlo. Nakoniec sme sa dostali ku značke a Cearin ostrý zrak nás udržal na správnej ceste. Mne v to skoré ráno slúžilo aj tak len jedno oko, lebo ma za tie tri hodiny poštípala lietajúca háveď a celé ľavé oko mi spuchlo ako keby ma zbili. Do Piacenzy to bolo 150 km lenže celú cestu sme nešli nad 70 km/h. Už mi aj bolo zle zo zákrut a zátačiek. Som len sníval o rovnej ceste pri ktorej si môžu trošku zmysly oddýchnuť. Vlastne od vtedy ako sme prišli k pobrežiu, žiadny rovný kus cesty sme nevideli. Okolo obedu sme sa dostali do malej dedinky Bobbio, kde pri rieke sme videli pár karavanov. Vtiahli sme mašinu tam a postavili stan. Najedli sa, vypili pivo zabudnuté troma holandskými chalanmi, okúpali sa v rieke a už len leňošili na slnku, dospávali. Poobede sme sa šli pozrieť do mestečka, kde mali malú katedrálu ale s najkrajším pomaľovaním aké som kedy videl. 3D obrazce na pilieroch, a iné výjavy všade dookola, proste hustá vec. Veľa karavanov do večera vymizlo tak nás napadlo, že asi bude nedeľa a všetci sa idú domov vyspať do pondelkovej roboty.

Krivé cesty skončili pred Piacenzou a odtiaľ bol krátky úsek v jednej veľkej doline rozdeľujúcu Alpy od pobrežného pohoria pravdepodobne pokračujúceho Pyrenejského masívu. Prešli cez Cremonu a ďalšia zastávka bola vo Verone. Tam sme sa trošku pomotali a už aj vyrazili preč smerom na Trento. Tam nás chytila búrka ktorú sme prečkali v autobusovej zastávke. Bola to druhá búrka za 17 dní, okrem ktorých z oblohy nespadla ani kvapka. Aj cez tú prvú búrku sme prečkali ešte niekde vo Francúzsku na autobusovej zastávke hrajúci karty. Tu v Trente sme sa len vopchali do rožku búdky lebo vietor fúkal vodu všade, kde sa dalo. Blesky a hromy utíchli za nejakú hodinku. To bol už večer a my sme šli vyskúšať prvý krát reštauračné jedlo. Sme si povedali, že musíme vyskúšať pizzu v Taliansku, čo sa aj stalo. A bola dobrá ak sa pýtate. Najlepšia. Asi 20 km od Trenta sme našli malé oddychové miesto na ktoré sme sa dostali po cyklistickom chodníku ako zvyčajne. Pokosená tráva nás uvítala s otvorenou náručou. Okolo nás Dolomitské skaly a rozvodnená rieka ktorej rýchly prúd niesol sem tam kusy stromov a podobné prírodné výtvory.

 Zaseknutý medzi Dolomitmi
Zaseknutý medzi Dolomitmi

Ďalší deň, nemám ani najmenšiu predstavu ktorý nás zaviedol cez Talianske alpy do Cortiny d´Ampezo. Mesto mi bolo známe z rozprávania môjho otca tak sme to tam šli omrknúť. Lenže hneď ako sme schádzali začalo liať a pred búrkou sme sa skryli pred športovým obchodom v malom podchode. Na zemi uvarili polievku aby sme sa trošku zohriali, napchali plastové sáčky značky LIDL do našich topánok, udržať naše fusakle ako tak suché a čakali až kým to neprešlo. Na cestách boli stovky nemeckých motorkárov užívajúc si stúpania a klesania v zákrutách, ja som už len hrýzol jazyk a čakal kedy to skončí. Keď lialo kopec motorkárov skočilo na obed do reštaurácií a na pivko. Z Álp sme nevideli nič, lebo všade bola hmla a mraky. Smola, lebo ja si hory veľmo rád pozrem a vyskúšam. Obdivovali sme ceny v športovom obchode za chrbtom, kde predávali ružovú tenkú bundu len za 549 euro. Maličkosť. Po búrke sme pokračovali dolu do Rakúska. Vyspali sme sa na nejakom poli ako obyčajne.

Posledné dni sa naše denné prejdené kilometre výrazne zvýšili z 250-300km na niečo cez 450 z peňažných dôvodov. Keď sme sa dostali asi 150 km od Viedne sme minuli posledné eurá na benzín a nejaké jedlo. Ostala mi španielska dvojeurovka vo vrecku. Vyhýbajúc sa diaľniciam sme sa cez Wiener Neustadt dostali do Fischamendu a do Bratislavy. V ten istý deň sme to potiahli do Nitry a medzi Zvolenom a BB sme si uvarili posledné cestoviny. O siedmej večer sme už boli doma.

Teraz vás potrápim nejakými štatistikami. Najlacnejší benzín - Andora 1.13 Euro Najdrahší benzín - Francúzsko a Taliansko, do 1.60 Euro. Španielsko a Portugalsko okolo 1.27 až 1.35... benzín sa dal kúpiť pri supermarketoch za tieto ceny, popri cestách 1.48 euro. Ceny kempov nevieme, za ubytko sme nezaplatili ani len jednu korunu. Všetky naše peniaze pošli z 90 percent na benzín, zbytok na konzervové jedlo a polievky. Akurát pizza v Trente stála 5.5O eura. Naša cesta trvala 21 dní, prešli sme 7200 km možno aj viac nejako sa mi počítanie poplietlo. Keď som km spočítal v autoroute, mi to povedalo 7200, ja som cestou narátal o tisícku viac ale to sa mi asi poplietlo od hladu a smädu. Za celých 21 dní sme zažili tri hodinové búrky, zbytok bolo len sucho a bezoblačná obloha. Najvyššia teplota 55 stupňov, najnižšia asi 12..... Jediná cesta ako sme prišli na to koľko je hodín, bola zo supermarketových bločkov a sem tam v mestách ukazovali čas, dátum a teplotu. Priemerná spotreba, okolo 5 litrov. Mašina sa tento raz ani raz neprehriala, akurát sme mali rozťahanú reťaz a vydraté predné koliesko. Reťaz sme španovali asi štyrikrát. Mazali nespočetne veľa krát.

Naše cesty sa tu pravdepodobne skončili, motorka má vymenené všetky potrebné veci a fičí ako nová. Od vtedy ako sme ju v marci ´08 kúpili sme najazdili 17 000 km, skoro toľko isto ako prvý majiteľ za jeho deväť rokov vlastníctva. Smutná vec je, že naše finančné zdroje sa minuli aj kvôli neúspechu v UK a kvôli tomu je Beauty na predaj. Je v 1000% stave a mne to trhá srdce, že musí ísť na trh.

Určite však v novom svete prvé na čo pôjdu moje peniaze budú dva kolesá štýlu CCC na spoznávanie sveta...

Pridané: 23.07.2008 Autor: kusajisko Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (14 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria