Grossglockner a sto šturcov 2/2

Slovinské Alpy

Pár fotiek a rozhodnutie, že dnes skončím pri mori v Chorvátsku... Zjazd dole je už lepší výhľad, cesta komplet asfaltovaná, tak sa ide lepšie, i keď občas mrholí a je mokrá. Dedinka Soča s rovnomennou riekou a vodákmi, ktorí ju splavujú sú pekné. Pokračujem na Bovec, Tolmin, cesta sa stále pekne vlní a pomedzi hory idem smerom na mesto Idrija, za ktorým je ďalší úsek cesty podobný Šturcu, tak si užívam zatáčky – po koľké dnes? Snáď po milionte. Pred obcou Kalce zahýbam na Postojná, pred ktorou je zas jeden zo „Šturcov“, a sú si toho vedomí – špeciálne značky pre motorkárov nabádajúce k opatrnosti lemujú každú zatáčku. Tlupy motorkárov na parkovisku im dávajú za pravdu. V mestečku Postojná nasledujem značky na Predjamský hrad, zvláštnu stavbu učupenú pod skalným previsom. Nenavštívim ju ale a ani jaskyňu, i keď je 18 hodín a pokladníčka ma presviedča, že prehliadky sú ešte možné... niekedy inokedy.

Predjamski grad

Fotka a otáčam – k moru to mám ešte kúsok cesty... Smerom na Rijeku ide prekvapivo malo áut, tak to ubieha svižne, ale pár kilometrov pred hranicou ma prepadá hlad pri pohľade na pizzeriu pri ceste. Jednu chutnú s pršutom na nej si vychutnám. Hranica, pohľad colníka na špz a mávnutie ruky signalizujúce, aby som pokračoval. Som hneď na diaľnici, ktorá nadväzuje na hraničné budovy a potiahnem za plyn, aby som po kilometri zas brzdil a platil cestárinu – divné privítanie po kilometri jazdy. Keď toto poviem dievčinke za okienkom, najprv nechápavo pozrie a potom sa predsa len usmeje. Túto krajinu milujem. Šup šup a som v Rijeke. Super, celú ju obchádzam po rýchlo-ceste a som v Crikvenici a ďalej ťahám až do Novy Vinodolski, kde to zapichnem do penziónu pri ceste. Mám toho plné zuby a kým sa vybalím a osprchujem, je 22 hodín. Izba s manželskou posteľou za 30E s raňajkami – drahé a mizerné, ale je mi to fuk, hlavne že funguje sprcha a posteľ je čistá. Nespím moc dobre, v hlave mi po celom dni hučí, ako úľ plný včiel, je strašné horko, tak zavriem okná a dvere balkóna a vytnem klíme na nejakých znesiteľných 22 stupňov a podarí sa mi zaspať.

Pláž Novi Vinodolski a ľadová voda

Ráno celý natešený letím na pláž, ktorá je hneď na druhej strane cesty, ale keď vojdem do vody len po členky a idú mi odpadnúť – tá voda ma snáď len 10 stupňov, tu musí niekde vyvierať podzemná rieka. Z kúpania nie je nič. Balím a pokračujem pobrežnou magistrálou a trajektom na ostrov Pag, kde mám v Starej Novalji kamarátov, s potápačskou základňou.

Trajekt na ostrov Pag

Pri príchode ku trajektu som rád, že som na motorke – šup a už som nalodený. Vyzliekam sa, ako najrýchlejšie viem; fuj to je sauna. Tých pár kilometrov preletím a už sa vítam s chalanmi, ktorí sa práve vrátili z ranného ponoru. Následne skáčem z móla do mora aj z oblečeným tričkom, ktoré som už fakt nestihol vyzliecť. Voda ako čajíček a vôbec sa mi z nej nechce. Smejú sa mi, že sa tam čvachtám ako malý, hihi. Len sa smejte, hlavne že mi je dobre... Časom predsa len vyleziem a idem odľahčiť motorku – navláčiť kufre do izby nie je problém, lebo parkujem až na terase pred dverami do apartmánu. Preperiem tričko, vysprchujem všetko vrátane bundy a nohavíc a zavesím na terasu a idem si zas zaplávať, veď som sa na to tešil už na Grossglockneri. :-))) Čvachtám sa s prestávkami na pivko až do večera. Večer spokojný a usmiaty ako to slniečko čo mi celý deň robilo spoločnosť a zaspávam, ako mimino.

Potapačská zakladňa na ostrove Pag

Ráno sa budím do slnečného dňa, je ráno 8 hodín a teplomer ukazuje v chládku 29 stupňov. Chalani mi ukazujú hromádku s potápačským nádobíčkom so slovami ideš s nami na ponor. Sklamem ich, uťahaný som ako mača, neužil by som si to. A tak sa celý deň len pofľakujem na pláži a preberáme novinky, ktoré sa tu udiali od mojej poslednej návštevy. Večer ma už svrbia päty, tak sa pomaly balím, nech ráno vypadnem. Ráno sa naposledy kúpem a lúčim sa s kamošmi, keď odchádzajú loďou na ponor. Cvakám kufre na motorku a ešte v plavkách som spotený. Fuj, pri pohľade na bundu mi je zle, ale s nevôľou si ju obliekam a štartujem – dnes by som mal dôjsť len na Plitvice. Trajekt si dáva načas, chodí len jeden z neznámych dôvodov, tak čakám ukrytý za kamiónom v chládku.

Oštarijská vrata – posledný pohľad na more

Po vylodení, pokračujem do Karlobagu a odtiaľ peknou cestou serpentín (ďalší Šturec) na Oštarijska vrata. V sedle je pekný výhľad, fotím naposledy more a potešený z nového asfaltu letím ďalej, aby som po pár kilometroch zanadával ako pohan, lebo cestu opravujú svojským spôsobom, na ktorý som narazil už veľa krát – zlúpu asfalt, nasypú kamennú drť a nechajú to valcovať prechádzajúcimi turistami. Dúfam že mi to neprerazí gumy. Mam tam síce Ultraseal, ale ten na diery od kameňa asi nezaberie. Dopadlo to dobre a pokračujem ďalej cez Gospić na Lički Osik, kde stále vidieť následky ich nezmyselnej vojny s odstrelenými domami a dierami po guľkách vo fasádach. Cesta na Korenicu je prázdna, tak si ju užívam – ďalší Šturec, so serpentínami je potešením. V Korenici sa napájam na pôvodnú hlavnú cestu kým nebola diaľnica a na milé prekvapenie nie je taká plná, ako som si myslel. Prichádzam na Plitvice a prichádza prekvapenie – všetky parkoviská za rampami sú už spoplatnené. To tu nebolo, keď som sa tu naposledy zastavil! Odstavím to drzo pred rampou, kúpim si v bufete chladenú minerálku a idem do...mov, lebo už ma tu nejaký zriadenec s blbými pindami ženie ku kase. Zastavujem sa ešte v mestečku Slunj, fotím mlyny a vodopády dávam si kávu, a klábosím so slovinskými motorkármi, ktorí sa tu tiež usadili v kaviarni cestou na nejaký zraz v Bosne.

Slunj – vodopády pod mestečkom mlynov

Zas sadám na mašinu a známou trasou dovolenkárov smerujem k domovu. V Lendave tankujem lacnejší benzín a dávam si zas kafe. Večer o desiatej stojím doma pred garážou.

Pekný výlet, som spokojný a hneď by som šiel zas. A že sa za tri týždne do Chorvátska zas vrátim, je už iný príbeh.....