Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 4202 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28571
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17013)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11558)
Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (29)  [Verzia pre tlač] Tlač

Transbalkánski servismeni 1. časť - z domu až po Albánsko 2/2

 Zdieľať

Pridané: 17.10.2011 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 13783 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Durmitorský večer

Pred mostom ponad jazero je odbočka na Žabljak. Vedie rovno do tunela a cesta mieri vysoko nad jazero. V tuneloch sú vysekané križovatky, aj 180 stupňové vracáky. Výhľady skutočne stoja za to. Aj cesta je zaujímavá, také čosi hoc kde nenájdeš. Neskôr už uzučká asfaltka vedie celkom iným krajom.

Neviem kde je vlastne hranica národného parku Durmitor, ale my začíname jeho prehliadku defektom. Pár stovák metrov pred osadou Trsa vyfučalo zadné koleso na Afrike. Pomaly sa už zvečerieva a tak sa pred dnešným servisným úkonom posilňujeme zlatistým mokom. Pre tých ktorí tu kempujú, a aj pre tých, ktorí tu žijú sme atrakcia. Každý nám hneď núka pomoc. Miestna kočka (neskôr som zistil, že dcéra majiteľa kempu pri ktorom sme sa pristavili) si hneď pýta fotku na Afrike (o plne funkčné BMW ani nosom nezavadila). Na motorkách sa nám fotia aj deti turistov z Bosny. Turisti zo žabožrútova sa držia bokom. Asi také špinavé, smradľavé motorkárske hovädá nemajú príliš v láske.

Morálka nám značne klesla. Toto je ďalší deň keď musíme niečo opravovať. Dokonca spojka na Afrike začala vydávať divné zvuky. Padá závažné rozhodnutie, albánske terény, ktoré boli pre nás hlavným lákadlom, pre istotu radšej obmedzíme. Defekt nás ale dlho nezdržal no pokračovať sa nám už nechce. O chvíľu sa aj tak zotmie. Pýtame sa na spanie. Majú tu akési minichatky a stanovať sa tu nestanuje. No ak vám na motorke zapózuje majiteľova dcéra všetko je zrazu možné.

Hanbím sa, že si meno tej slečny nepamätám. Dokonca som doma nenašiel ani jej fotku (v tom humbuku okolo fotenia na motorkách a s nami, som si ani neuvedomil, že sa nefotilo na naše foťáky). Každopádne slečna vie plynule po anglicky a tak sme si dobre pokecali. Človek sa toho veľa dozvie keď sa pýta. O živote tu v Durmitore. Aký je to kontrast medzi tým keď trávi celé prázdniny v Trse a keď sa vráti do školy v Nikšiči. Slečna má 22 rokov, je naozaj veľmi pekná. Je ba priam až neuveriteľné, ako si dokáže udržať svoju ženskosť tu v prostredí kde doslova iba pasú kravy. Od farmárky z Turca ma na hony ďaleko, avšak život majú navonok podobný. Také pekné dievky u nás iba sedia s cigaretkou v ruke niekde v bare a čakajú na miestnych machrov. Nehovoriac o tom, že sa k ním treba správať ako k bohyniam. Tu je ale iný svet. Pekná, vzdelaná, príjemná slečna, ktorá maká od rána do večera sa tu na nič nesťažuje a nespráva sa ako miss universe, aj keď by kľudne mohla.

Pri západe slnka cítim, že mám čosi s ušami. Uvedomujem si, že tu je to miesto o ktorom spieva Pali Habera a Dave Gahan z Depeche Mode. Tu naberajú ticho do konzerv a plechoviek od cocacoly, tu si človek sadne a spraví jednu super primitívnu vec ktorou je enjoy the silence. Uši sú teda v poriadku a konečne aj okolie.

 Daj si pivko, oprav defekt a počúvaj ticho
Daj si pivko, oprav defekt a počúvaj ticho

Stan máme už dávno rozložený. Ostáva už len hasiť smäd a hlad. Kupujeme domáci chlieb (kto sem zablúdi nech okúsi, určite neoľutuje), veľa piva, vychutnávame ticho, západ slnka a prehodnocujeme plán výletu. Výrazne sa ochladzuje, ale to nevadí. Prisadla si k nám rodinka z Bosny a môžem odprisahať, že prítomnosť takto otvorených, príjemných ľudí skutočne zahreje.

Durmitorské cestičky

Ráno je veru desná zima. Aj v noci som sa pár krát zobudil na to, že klepem kosu. Všade padla hmla respektíve veľmi hustá rosa. Ten pohľad ale stál za to. Akoby niekto vylial mlieko do dolín medzi kopčekmi. V momente keď sa ukáže slnko je razom všetko inak. Medzi zimou a horúčavou je časový rozdiel pod 5 minút. Tak balíme, lúčime sa a ideme ďalej.

Keď si poviem nahlas slovo Durmitor, hneď mi to v hlave evokuje knihu Pán Prsteňov. Neviem prečo, proste to znie ako nejaká krajina z knihy. A nie len znie. Ono to tu aj tak zvláštne vyzerá. Akoby sa niekto rozhodol na kopce a hory natiahnuť koberec anglického trávnika avšak miestami sa na ostrých skalách pretrhol. Aby toho nebolo dosť, prišiel sem veľký obor a porozhadzoval tu kamene rôznej veľkosti.

Sem treba zavítať. Úzka cestička (už komplet asfaltka) prevedie návštevníkov pomedzi lúky a skaly. Netreba ale „delat machry“ lebo to skončí zle. Keď nezletíš z útesu tak si dáš pusu s oproti idúcim mikrobusom plným turistov. Tak sa tu pomaličky vozíme, fotíme oddychujeme. Z rána tu ešte nie je veľa ľudí, tak ak plánuješ návštevu Durmitora naplánuj si to podobne. Stráviť by sa tu dal aj celý deň, my však chceme dnes doraziť do Albánska.

 Týmto krajom sme prechádzali
Týmto krajom sme prechádzali

Kaňon rieky Tara

Pokoj a kľud končia v Žabljaku. Je to také turistické centrum. Nič čo by ma zaujímalo. Preto rýchlo mierime na Albánske hranice. Asfalt je tu dobrý, turisti šibnutí. Podobne ako u nás sa tu chcú plechovkári s motorkami stoj čo stoj naháňať.

Pred mostom ponad rieku Tara točíme doprava (smer Mojkovac) rovno do kaňonu. Autá miznú a začína super jazdenie. Cesta sa kľukatí popod skaly, sem tam cez tunel, ale rieku nevidieť. Okolo cesty sú stromy a všadeprítomná značka auta letiaceho do vĺn. Ale kde je sakra voda? Iba občas sa mihne cez štrbinu medzi stromami čosi modré. Na jednom mieste stojíme a fotíme. Voda je tu tak priezračná až sa dajú počítať kamienky na dne rieky. Ani z umývadla netečie takáto čistá voda.

 Tak teda kadiaľ vedie ta správna cesta?
Tak teda kadiaľ vedie ta správna cesta?

Kaňon má však jednu nevýhodu. Je tu málo miest na fotenie, a ak aj nejaké sú treba zariskovať a prejsť v zákrute cez protismer (v opačnom smere by to problém nebol). Neskôr príde prudké stúpanie z ktorého vrcholu vidieť na zbytok údolia až do Mojkovacu. Len ľutujem moje kocky na pneumatikách. Chcelo by to VFR-ku, Multistradu alebo čosi podobné. Jazdiť s Afrikou a GSou iba na takýchto cestách proste nemá zmysel. Ale to pózer nepochopí.

Nič ale nie je večné a každé stúpanie musí prejsť do klesania. Náklaňam GS-u sem a tam, rozhliadam sa po okolí a čosi mi príjemne dráždi čuchové bunky. Všade tu vanie sladučký vietor. Akoby tu ktosi naťahal neviditeľné siete cukrovej vaty. To však vonia med a rôzne iné výrobky z lesných plodín, ktoré sa tu hojne popri ceste predávajú.

Škoda len, že v meste Mojkovac táto sladká rozkoš končí. Napájame sa na hlavnú cestu do Podgorice a fetujeme dym z nákladiakov.

Albánsko čo by do Land Roveru narazil

Z hlavnej sa odpájame v meste Kolašin. Mierime cez Matešovo, Adrijevicu až do Gusinje. Cesta je tu väčšinou strašne úzka. Akurát tak pre jedno auto ale jazdia tu aj kamióny. Serpentíny vedú lesom a mať prehľad o tom či sa niečo blíži z protismeru je nemožné. Zopár tesných úhybných manévrov korunujem opečiatkovaním jedného Land Roveru. Chlapík za ním ťahal vozík a tak si chcel pred zákrutou spraviť nájazd. Ibaže vpravo som bol ja a tak mi zatočil rovno do ľavého chrániča páčky. Myslel som, že sa poseriem keď ma to hodilo ešte tesnejšie k okraju cesty (tuším až dole z asfaltu). Bol by ma aj zhodil dole no reflexne som zatočil plynom a akosi okolo auta preletel.

Ďalej pohoda. Do dediny Gusinje prichádzame bez väčších problémov. Hľadáme Albánsku hranicu. Pár krát sa pýtame miestnych a tí nás posielajú na odbočku kamsi do poľa ešte pred Gusinje. Po pár kilometroch rozbitej asfaltky sa pred nami zjavia ošarpané vlajky dvoch štátov, Čiernej Hory a Albánska.

 Posledné kúsky Čiernej Hory
Posledné kúsky Čiernej Hory

Keby mal deň viac hodín a ja v škole pre zmenu hodín menej, bol by som tento cestopis dokončil hneď. Takto mi ostáva dodať iba jediné. Pokračovanie nabudúce.

Čas na poďakovanie.

Ďakujeme firme www.x-fun.sk za poskytnutie obutia pre naše stroje a taktiež firme www.motosvet.sk za materiálnu podporu. Vďaka ním boli tieto zážitky predsa len o kúsok ľahšie dosiahnuteľné.

<

Pridané: 17.10.2011 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (29)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria