BMV a „Memoriál Jozefa Pé“ na „Dolnej zemi“

Slovensko nám už tradične, aj keď je nepopierateľne aj tu čo stále navštevovať, začína byť akési malé a tak nás to aj teraz lákalo prekročiť jeho hranice a nakuknúť do susedov. Vďaka nápaditosti a ostrovtipu nášho vrchného organizátora Bc. Júliusa T., desiatnika Varšavskej zmluvy a motorkára v zálohe, trojdňový výjazd v termíne Haličskej motorkárne na juh Slovenska spojený s návštevou susedného Maďarska a to až dvojnásobnou, dostal príznačný názov „Memoriál Jozefa Pé“.
Neušlo totiž našej pozornosti, že na úroveň spomínaného podujatia, ktorú skutočne nemožno poprieť, ako aj jeho organizátora sa slovami chvály všeobecne nešetrí a teda ťažko možno očakávať, že sa toto už tradičné stretnutie motorkárov všetkých druhov niekedy vráti k pôvodnému zámeru prezentovať verejne predovšetkým nedávnu ale aj vzdialenejšiu technickú minulosť.
Niekoľkohodinové postávanie na parkovisku v Haliči a štvorkilometrový výjazd Halič-Lučenec a späť už tiež pre nás prestal mať svoje čaro.

Inšpirovaní týmito motívmi sme teda opäť vytvorili voľné združenie dvanástich, nie však mesiačikov, ale nemenej nadšených jedincov, odetých do tematicky upravených tričiek s nášivkou loga podujatia a vyrazili na plánovanú púť po pozemných komunikáciách Slovenskej a Maďarskej republiky.
Materiálno-technické zázemie, sanitu, zber odpadlíkov a transport hromady všetkého potrebného aj nepotrebného nám zabezpečovalo osvedčené sprievodné vozidlo Peugeot Partner s prívesným vozíkom, riadené ostrieľaným vodičom Peťom.
Máme už prevažná väčšina účastníkov za sebou niekoľko spoločných výjazdov, na ktorých sme najazdili mnoho tisícok krásnych motoristických zážitkov a tak dobre vieme, kde je koho miesto. Nižšie objemy motorov sa radia na začiatok kolóny, silnejšie motory za nimi, sprievodné vozidlo ide posledné. Na čelo výpravy sa stavia jedinec, ktorý má aspoň v hrubých rysoch jasno v tom , kam sa vlastne ide. Nie je na škodu podujatia, keď nám vodca cestou nechtiac ukáže aj také miesta na zemi, o ktorých sám doposiaľ nemal ani tušenie.

V „predvečer“ Haličského motorkárenia, teda 25.05.2012 o 06.00 hod. veliteľského času zazneli do prostredia banskobystrického železničného nádražia, ako aj priľahlého Kauflandu ľúbozvučné tóny niekoľkých motorov Jawa 350, typ 634, Jawa 250, typ 353, Jawa 350, typ 354, MZ 150 ETZ, ale aj dunivý barytón dvojvalcového endurka Honda 650. Orchester svojím vyladeným altom doplnili dve 90-ky Jawa Roadster a Jawa Cross. Modrastá dymová clona zahalila široké, ďaleké okolie a my sme z nej vyrazili na cesty.

Počasie nám mimoriadne prialo, modrá obloha veštila pekný deň. Disciplinovaný had niekoľkých, teda väčšinou historických jednostopových a dvojtaktných motorových vozidiel si neomylne razil cestu skorým piatočným ránom od nášho rodného mesta, po „starej“ komunikácii, smerom na Zvolen, cez Sliač, Kováčovú, Budču, Kozelník, Banskú Belú a Banskú Štiavnicu. Posledné menované mesto sme prešli jeho historickým centrom, nestretli sme ani živáčka a okolo Piargskej brány, ktorú sme zahalili na chvíľu do dymového oparu z našich výfukov sme vyšli na parkovisko pri Vindšachtskom jazere na Štiavnických Baniach. Nasledovala krátka prestávka, operatívna porada a rozlúčka s Jawami 90 Roadster a Cross, ktoré majú iný program a vlastne nám až po toto miesto robili len reprezentačný doprovod. Zaželali sme im príjemný deň a peknú oslavu okrúhlych narodenín a pokračovali cestou, necestou ponad Richňavské jazero, cez Bátovce, smerom na mesto Levice. V Leviciach nám čerpacia stanica spoločnosti Slovnaft poskytla pohostenie, dali sme si kávu, nanuk, alebo kofolu.

Z Levíc sme okoloidúcich udivovali rapotom motorov, dymom z výfukov a disciplínou smerom na Šurany a Nové Zámky. Tu sme odbočili na Komoču povestnú kvalitnými motofestmi a „zakotvili“ v Kolárove v lodenici pri plávajúcom mlyne na ramene Malého Dunaja. Prehliadka detailnej a údajne plne funkčnej repliky plávajúceho mlyna nás opäť obohatila o cenné informácie o nie až tak dávnej minulosti výroby múky na našom území a na balkáne, kde najmä bola táto technika rozšírená.

Pobyt v lodenici sme zavŕšili ako inak, občerstvením našich telesných schránok, ktorých žalúdky potešilo pečené kolienko s domácim chlebom a zeleninovou prílohou. No a keďže sa od rána aj značne oteplilo, pochuti nám bolo aj dobre vychladené jedno „bezolovnaté“ z plechovky.
Medzičasom sa usadila v lodenici tiež početná výprava predpubertálnej mládeže s pedagogickým dozorom, ktorej sme pri štartovaní našich strojov nakopávaním urobili zjavnú radosť, začo sme boli odmenení ich úprimným údivom a spontánnym potleskom.

V púti sme pokračovali smerom na mesto Komárno, kde sa nachádzal tiež jeden z cieľov nášho živého záujmu a to systém stredovekých pevností, vybudovaný kedysi v období protitureckých a protitatárskych vojen, zdokonalený v období cisára Napoleóna a jeho dobyvačných vojenských výprav a na úroveň dokonalosti dobudovaný najmä inštaláciou mreží na všetkých oknách, dverách a iných otvoroch sovietskou armádou, ktorá sa aj tu dočasne usadila za účelom poskytnutia bratskej pomoci v boji proti domácim a zahraničným prisluhovačom spiatočníckej buržoáznej reakcii.

Pevnosti a systém opevnení sa nachádzajú na oboch brehoch rieky Dunaj, teda tak na Slovensku, ako aj v Maďarsku, je mimoriadne rozsiahly, dômyselný a žiaľ značne schátralý. Pevnosť vlastnícky patrí mestu Komárno, ako sme sa za poplatok 2 Eur na osobu dozvedeli od sympatickej pani sprievodkyne, ktoré na údržbu historických nehnuteľností nemá finančné prostriedky. Sme teda veľmi radi, že sme „starú“ aj „novú“ pevnosť mohli vidieť a na fotoaparáty zaznamenať ešte v pomerne zachovalom stave, ktovie aký táto vzácna pamiatka dávnej minulosti bude mať osud v budúcnosti. Na záver prehliadky sme sa z pamätnej tabuľky na múre pri vstupnej bráne dozvedeli, že tu sídlili v rokoch 1950-1954 aj pomocné technické prápory, známe PTP, čo boli všemožné podvratné a protisocialistické živly, kolaboranti a kulaci, teda zjavne samá lepšia spoločnosť. Ktovie, či sa tu po obrovskom „buzeráku“ neprechádzal niekedy aj sám major Terazky?

Ukončili sme zaujímavú prehliadku a s milou a zhovorčivou sprievodkyňou sme sa ešte spoločne pred vchodom do pevnosti odfotili.

Po odchode od pevnosti sme sa previezli na motorkách po meste Komárne a zastavili sa na hrádzi Dunaja, kde sme odložili ťažké motooblečenie a motoobutie, prezliekli sa do riflí, tenisiek a tričiek a v príjemnom slnečnom a teplom počasí ešte chvíľu pokračovali v easy bezcieľnom jazdení po Komárne.
Na hrádzi Dunaja pri prezliekaní sme nechtiac vyrušili sporo odetú devu, ktorá tam do nášho hlučného príchodu osamote opaľovala ladné krivky svojho poodhaleného tela. Naša presila ju zrejme natoľko vydesila, že sa náhlivo obliekla, obula a utekala do auta, ktoré mala neďaleko zaparkované. Viac sme ju nevideli, škoda. Za incident sa dotyčnej dáme kolektívne ospravedlňujeme s ubezpečením, že sa to viac krát nebude opakovať.

Cieľom cesty tohto dňa bolo mesto Štúrovo, kde nám dobrý kamarát poskytol celý svoj neobývaný rodinný dom po rekonštrukcii a opravách na brehu Dunaja, aby sme mali kde v bezpečí prečkať noc, skloniť hlavu a boli hrubými múrmi, plotom a vchodovými dverami chránení pred útokmi dravej zveri a nájazdmi divokých kmeňov.
Tu sa k našej organizovanej skupine pripojil súkmeňovec Vilko od mesta Topoľčany, známy z motoridu bodka eská, pod prezývkou „maguma“ s vidlicovým dvojvalcom Hondou VT 500 E, a PAV-40, ktorý podľa našich zistení aj vlastného tvrdenia kraľuje vďaka tomuto internetovému serveru voľne združeným motorkárom, štyridsiatnikom a viac, nazývajúcim sa výstižne „geriatrici“ a spoluorganizuje ich zrazy. Zapadol aj medzi nás úplne prirodzene a bavil nás celú dobu historkami z „topoľčianskeho podsvetia“ aj geriatrickej komunity.
Veľká záhrada poskytla možnosť na ustajnenie pre unavené motorky, príjemné posedenie, popíjanie nápojov rôzneho druhu a percentuálneho obsahu alkoholu a grilovanie. Družne sme posedeli do neskorých nočných hodín a odobrali sa na zaslúžený odpočinok.

Ráno nás privítalo širokým slnečným a hlavne teplým úsmevom, čo nás dobre naladilo, výhľad na slnkom zaliatu ostrihomskú katedrálu nám pripomenul, že cieľom dňa je zraz veteránov v Maďarsku pri meste Szekesfehervár. MZ 150 ráno odmietla poslušnosť, blokovalo sa jej zadné koleso a tak majiteľ zostal v Štúrove. Po oprave kolesa prehnal MZtu za odmenu po okolí mesta.

Ostatní sme vyrazili cez Ostrihom do Szekesfeherváru vzdialeného od našej základne v Štúrove asi 100 km. Slnko utešene prehrievalo cestu a tá nám ubehla jedna, dve. Na mieste sme poobdivovali Pannonie, Csepely, Danuvie, sem, tam nejakú Jawku, hromadu MZtiek, ale aj pekné BMW z 30tych rokov, Sunbeam z roku 1925 a vybrali sa späť. Cesty osudu sú nevyspytateľné a asi všetky vedú krížom cez Budapešť. V snahe Budapešti sa vyhnúť, pretože pre nás tu zablúdiť nie je žiadny problém, sme vbehli priamo do centra. Držali sme sa v jednom šíku, aby sme sa neroztrúsili po celom meste a okolí a tak sme dopravné predpisy porušovali jedna radosť. Červená na semafóroch nás nedokázala zastaviť a rozdeliť. Do Ostrihomu a Štúrova sme potom pokračovali horami, dolami cez Dobogó kó. Tu mali výborný guláš a halászlé, dali sme si do sýtosti.

Podvečer sme sa všetci opäť zišli, vysušené hrdlá spláchli čapákom v miestnom pohostinstve a večer sa spolu veselili pri grilovaní a popíjaní všeličoho dobrého. Nikto z nás určite nezabudne na zlatý klinec kultúrneho programu, ktorý nám predviedol kamarát Vojto, keď verne a bez zaváhania, ale hlavne nečakane začal imitovať spev pesničky „Najkrajšie stromy sú na Horehroní“ v podaní japonskej tínedžerky. Po prídavku na žiadosť publika jedno oko nezostalo suché.
Podunajskou nížinou sa potom ešte dlho šírili do všetkých strán známe falošné tóny a melódie všetkých možných ľudových pesničiek, na ktoré sme si ako tak vedeli spomenúť.

K spánku sme sa pobrali okolo polnoci a zachovali tak pri plnom duševnom zdraví najmä najbližších okolitých susedov.

Posledný deň výjazdu, nedeľa nás prebudila do ďalšieho krásneho slnečného rána. Po porade, čo podnikneme, sme sa rozhodli pre opakovanú návštevu Maďarskej republiky a to najmä hrad Visegrád a okolie, ktoré za návštevu určite stojí.
Detekčný dýchací prístroj, ktorý Michal prezieravo pribalil do svojej batožiny nám niektorým pripomenul včerajšie večerné radovánky a tak sme sa hneď zrána orientovali na doplnenie energie a likvidáciu zbytkového množstva etanolu v krvnom obehu. Káva a výdatné raňajky nám k tomu významne pomohli a tak sme na výlet mohli vyraziť. Štyria sme teda nakopli mašiny a vydali sa na cestu na Visegrád. Zvyšok skupiny zostal v Štúrove a pobral sa pešo obdivovať krásy Ostrihomu, ostrihomskej katedrály a okolia mesta.
Jožkova Honda však na čerpacej stanici pri tankovaní pohonných hmôt urobila nečakane pod sebou mláčku a z Jožka bol razom tiež pešiak. Na Visegrád sme teda zostali len traja.

Slnečné nedeľné predpoludnie prialo obom skupinám a tak sme si užili prehliadku Visegrádu, a okolia, pohľadov z dostatočnej výšky a rôznych uhlov na tok Dunaja pod Visegrádom a pri Nagymarosi na jeho protiľahlom brehu, pozorovali, ako obratne sa navzájom v úžinách vyhýbajú nákladné a osobné lode. Pre nás stredozemcov to boli pohľady na nezaplatenie.
Druhá naša skupina sa prešla po Ostrihome, poobdivovala ostrihomskú katedrálu, ktorá je impozantnou dominantou mesta pozorovateľnou zo všetkých možných svetových strán zo súše i od vody.

Zazvonil zvonec a výjazdu je koniec. Ešte nie! Poupratovať priestory domu, kde sme prespali dve noci, pobaliť batožinu, naložiť Jožkovu Hondu do vozíka, pozamykať nehnuteľnosť, vrátiť kľúče, natankovať a hurá domov.

Cesta zo Štúrova cez Kamenný Most, Salku, Pástovce, Bielovce, Ipeľský Sokolec, Kubáňovo, Sazdice až po Dudince bola pohodovou chuťovkou v slnkom zaliatom prevažne rovinatom kraji. Tých niekoľko kvapiek dažďa, ktorý na nás spadol z oblohy pred Dudincami nás len príjemne osviežilo.
V Dudinciach sa nachádza reštaurácia „U mlynárky“, ktorá nám pocestným poskytla pohostenie v podobe teplého jedla a studených nápojov a nie naopak, ako sme toho neraz nedobrovoľnými svedkami v mnohých podobných zábavných podnikoch na území našej demokratickej republiky.
Zvyšok cesty prebehol bez závad a mimoriadnych udalostí a tak sme čoskoro bezprostredne pred naším rodným mestom vďaka zrážkovej činnosti, ktorá tu pred našim príchodom výdatne vyčíňala, konečne zmokli trochu viac.

Všetky motocykle, s výnimkou Jožkovej Hondy, ktorá si nemohla pobyt v suchom prítmí prívesného vozíka vynachváliť, ako aj sprievodné vozidlo dorazili na „konečnú“ v zdraví a v poriadku.
Máme teda za sebou opäť jeden krásny spoločný výjazd, na ktorom sme si dobre zajazdili, duševne sa obohatili o nové skúsenosti, vedomosti a zážitky a do sýtosti sa spolu zabavili. Zmysel tejto akcie sa naplnil až po okraj a my sa spokojní a oddýchnutí môžeme začať zamýšľať na tým, kam vyrazíme nabudúce.