Malé dobrodružstvo na veľkých "kývačkách", alebo Istria na dva takty

Na počiatku sledovaného deja sa odohral nevinný dialóg dvoch správne na Jawa veterán tému „trafených“ jedincov. Témou zmieneného dialógu boli výjazdové možnosti ich motoveteránov Jawa 250 typ 590 Sport, a Jawa 350 typ 360 (panelka) po predchádzajúcej detailnej renovácii. S dĺžkou dialógu sa úmerne predlžovala aj plánovaná vzdialenosť. Jawy mali za sebou už nejaké stovky ba aj tisíce kilometrov, avšak že uvidia onedlho azúrovú hladinu jadranského mora sa im ani nesnívalo.

Cieľom plánovanej jazdy sa stala chorvátska Pula a základnou myšlienkou výjazdu nostalgická pripomienka zašlej slávy kedysi renomovaných značiek Jawa a ČZ tuzemskej a zahraničnej verejnosti.

Nazbieralo sa nás 8 jazdcov s vlastnými Jawami a Čezetami od objemovej kategórie 125 ccm do 350 ccm, jedna MZ s objemom valca 150 ccm a jedna Suzuki s objemom valcov 400 ccm, ktorým sa iná značka ako Jawa, alebo Čezeta pre tentokrát tolerovala. Jawičky a Čezety v počte 6, z toho jedna 125-ka, jedna 175-ka, dve 250-ky a dve 350-ky, MZ-tku a Suzuki teda čakalo 1800-2000 km tam a späť a nejaké to jazdenie po Istrii vrátane.

Termín odchodu podľa dohody účastníkov padol na 20. august 2009 o 05.00 hod. stredoeurópskeho letného času.

Každé dielo, ktoré nemá byť vopred odsúdené na neúspech si vyžaduje dôslednú prípravu. Dva mesiace pred odchodom s takmer železnou pravidelnosťou prebiehali v dohodnutých termínoch jedenkrát týždenne zasadania „prípravného výboru“, ktorého sme boli všetci účastníci členmi. Na týchto zasadaniach sa dohodli základné rysy budúceho výjazdu, najmä samotná trasa, miesto štvordňového pobytu na Istrijskom polostrove, miesto, kde sa počas cesty zložíme na odpočinok, motorizovaný doprovod s nákladným prívesom a vodičom, rozpočet, veci a náhradné diely, ktoré so sebou povezieme, ako budú vyzerať tričká a reflexné vesty, ktoré sme dali natlačiť logom a nápismi, nálepky na prilby a podobne.

Osobitnú starostlivosť sme kolektívne venovali výberu trasy a to až do takých detailov, aby sme potom aj tak jazdili po celkom iných cestách. O tom ale až trochu neskôr. Predovšetkým nám bolo celkom jasné, že sa za žiadnych okolností nemôžme s našou nezvyčajnou kolónou pohybujúcou sa maximálnou rýchlosťou 70 km/h aj to len s vetrom v chrbte a dolu kopcom, ocitnúť na diaľnici. Čo čert nechcel, napriek uvedenému sa nám aj toto podarilo. Aj o tom však trochu neskôr.

Prípravy teda asi týždeň pred odchodom vyvrcholili, už nás prakticky nič nemohlo prekvapiť. K prekvapeniu došlo až dva dni pred odchodom, kedy nám aj posledný z trojice potenciálnych vodičov motorizovaného doprovodu oznámil, že s nami ísť nemôže. Jazdu na Jawách a Čezetách naložených ako nepálske muly sme si nikto nevedeli ani predstaviť. Batožina, ktorú sme totiž nakoniec v aute a prívesnom vozíku viezli pripomínala doprovod na koncertné turné Rollig Stones a ktorákoľvek motorka tiež mohla po ceste definitívne odmietnuť poslušnosť. Situácia sa vyriešila ponukou kamaráta jedného z našich účastníkov, ktorý sa v aute aj tak mal viezť, že auto bude riadiť a zdalo sa, že už nám nič nestojí v ceste.

Očakávané ráno 20. augusta 2009 sa stalo skutočnosťou. O 05.00 hodine uvedeného dňa sme podľa plánu väčšina účastníkov aj s doprovodným vozidlom nastúpili na dohodnutom mieste a tak meškanie predstavovalo len zanedbateľných 15-20 minút. K výprave sa tu pripojil ďalší účastník na Jawe 90 Roadster. Pôvodne, podľa vlastných slov, mal v úmysle previezť sa a sprevádzať nás len po mesto Štúrovo, avšak akcia sa mu zapáčila natoľko, že sa pre návrat rozhodol až v Maďarsku, v cieli prvej etapy v meste Nagykanizsa, keď sme my ráno na druhý deň pokračovali smerom na Slovinsko. Je to proste „náš človek.“

Cesta na slovensko-maďarské hranice do mesta Štúrova prebehla bez akýchkoľvek závad a tak túto za účelom úspory miesta na serveri nebudeme popisovať. Za zmienku by snáď predsa len stálo, že kolónu som na tomto úseku viedol ja na Jawe 350.

V Štúrove nás podľa predchádzajúcej telefonickej dohody očakával ďalší, v maďarských luhoch a hájoch orientovaný kamarát, ktorý nám až po obec Bicske robil doprovod. Účelom jeho činnosti bolo prispieť k naplneniu nášho zámeru za každú cenu sa vyhnúť hlavnému mestu Maďarska Budapešti, kde by sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedobrovoľne rozišli a už viac nestretli. Termín prejazdu Maďarskom totiž kolidoval s dňom vzniku maďarského štátu, oslavami remesiel, festivalom kvetín, prosto niekoľkodňovým všeobecným pouličným veselím sprevádzaným predovšetkým neprejazdnými cestami.

Svojej úlohy sa kamarát zhostil výborne a tak sme čoskoro zastavili v maďarskej dedinke Bicske na pamätnom mieste preletu oceánu a pristátia pri tejto obci dňa 16. júla 1931 dvomi maďarskými priekopníkmi letectva. Tu sme si povyrovnávali prvými kilometrami vytrasené a stuhnuté údy, požili prvé občerstvenie a tu sa vykonala aj prvá oprava neposlušného zapaľovania na ČZ 125 Sport.

Ďalej sme pokračovali smerom na mesto Veszprém a po cestách I., II. a ďalších tried do cieľa etapy, mesta Nagykanisza. V čele kolóny jazdilo teraz naše doprovodné vozidlo s prívesom vybavené navigačným prístrojom, ktorý dostal jednoznačné inštrukcie vyhľadávať cesty mimo diaľnic a nespoplatnené úseky. Je to obdivuhodný prístroj s vlastnou inteligenciou, duchom objaviteľa, ale aj zmyslom pre humor. Vyhľadával pre nás tie najkrajšie prírodné scenérie, najkľukatejšie úseky, poznal aj poľné cesty a vyhral by iste aj súťaž o výber najdlhšej možnej trasy. Podvečer sme napriek uvedenej snahe navigačného prístroja predsa len dorazili do cieľa prvej etapy Nagykanisze. Namiesto s rezervou plánovaných 400 km sme prvý deň prešli viac než 540 km.

Ubytovanie v penzióne rýchla večera, sprcha a posteľ.

Ráno v Maďarsku nás uvítalo teplom a vlhkom. Motorky a auto prikryl súvislý závoj rosy. Kúpeľňa, raňajky, obliekať a ide sa ďalej.

Ako sa ukázalo, rosa sa neuložila len na povrchu našich strojov, ale zákerne prenikla aj do ich útrob. Najviac sa to nepáčilo mojej Jawe 350, prestala dobíjať baterku a ukázala tak, kto je tu pánom. Nasledovala rýchla oprava kontaktov regulačného relé skúsenejšími členmi výpravy, za čo im aj na tomto mieste patrí poďakovanie a cesta mohla pokračovať.

Vedenia sa opäť nedobrovoľne ujal vodič motorového doprovodu a riadiac sa výlučne navigačným prístrojom najazdil s nami do rána nasledujúceho dňa takmer 600 km. Cestou sme opäť odstraňovali závady na zapaľovaní, spínacích skrinkách a po úmornej púti horami-dolami v tropickej horúčave sme neskoro popoludní dorazili do slovinského mesta Celje. Tu sme podľa plánu mali byť niekedy okolo obeda, avšak malý incident na slovinsko-chorvátskej hranici so zakomplexovanou colníčkou, ktorá musela mať „navrch“ pre niekoľko litrov benzínu a nafty v bandaskách a neplánovaný predčasný návrat do Slovinska nás z pôvodnej trasy odklonil natoľko, že sme si nadbehli najmenej ďalších 130 km.

Pred nami asi 70 km sa už ale rozprestierala obávaná Ljubljana. Toto mesto je možné prejsť po diaľničnom obchvate, prejazdom jeho centra, alebo sa mestu vyhnúť nekonečným oblúkom a najazdiť ďalších 150 km. Ani jedna z možností sa nám nepozdávala, hoci sme vôbec nemali na výber. Záver diskusie znel jednoznačne „nejako prejdeme“.

V Celje sme načerpali nové sily a smelo aj keď neskoro sme vyrazili v ústrety Ljubljane. Do mesta sme sa vrútili ako nájazdníci na dobývané územie a chtiac, nechtiac, ako jeden muž sme vybehli rovno na diaľnicu. Náš had pomalých vozidiel sa ocitol v zovretí pulzujúcej dopravy veľkomesta, zúrivé kamióny trúbili, kdesi za nami zapišťali niekoľkokrát pneumatiky a ja som v tej chvíli nemal ďaleko k celkovému kolapsu organizmu. Zachránil nás okamžitý útek do bezpečia na prvom zjazde z diaľnice. Osobne som sa domnieval, že týmto je všetkému trápeniu koniec a my konečne prejdeme centrom Ljuljany smer Postojna, Koper atď. Ako hlboko som sa mýlil, ukázali nasledujúce minúty. Nikto nemal chuť vracať sa na diaľnicu a tak sme sa neisto s doprovodným vozidlom v čele opatreným šibalským elektronickým navigátorom vydali kamsi, kde sme tušili centrum mesta. Hodnú chvíľu sme jazdili zdanlivo bezcieľne sem a tam, až ma z letargie prebudila neuveriteľná skutočnosť, že stojím kdesi sám na červenú a naša kolóna mizne v diaľke medzi domami. Zostali sme nakoniec stáť dvaja, ani to ma však nenapĺňalo optimizmom. Omdlieval som pri predstave, že to isté sa stane o kilometer ďalej môjmu 16-ročnému synovi na MZ-ke. Nemal telefón, ani doklady od motorky, tie boli rozumne uschované u mňa. Keď sme zistili, že nám nefungujú telefóny s roamingom, situácia bola ešte zaujímavejšia. Neviem akým zázrakom sa nám telefonické spojenie s jednočlennou posádkou doprovodného vozidla podarilo po takmer dvoch hodinách nadviazať a pomocou niekoľkých správnych informácií sme sa predsa len opäť všetci stretli. Zdržanie sa týmto predĺžilo o ďalšie dve hodiny.

Čas pokročil a blížil sa večer. Ďalej sme teda neplánovane pokračovali v jazde potme. Kto má Jawu s klasickým 6V zapaľovaním dobre vie aké sú možnosti jeho reflektora. Svätojánska muška snáď osvetlí vozovku lepšie. Jazdili sme ďalej pod vedením navigácie, ktorej už nikto neveril ani náhodou. Poloslepí od celodennej a nočnej námahy očí sme prekročili okolo druhej hodiny ráno slovinsko-chorvátske hranice a po hodine ďalšej jazdy sme sa už spiaci poskladali na trávnik pri nejakej čerpacej stanici pri obci Buje.

Teplé ráno rodiaceho sa dňa a rozhorčený pumpár, ktorý nastupoval na šiestu hodinu do smeny nás postavili opäť na nohy. Motory zavrčali a my sme dorazili posledných dvadsať kilometrov do cieľa - mesta Novigrad. Motocykle sme odstavili na parkovisku a tu sa ihneď stali terčom obdivu čiperných dovolenkárov i miestnych obyvateľov. Márne sme tu chodili od turističkej agencji k agencji, ubytovanie v apartmánoch sme dostali až popoludní v dedinke Dajla asi 4km vzdialenej od Novigradu. Netušili sme, že ubytovacie kapacity letoviska sú v tomto období natoľko vyťažené.

Tu sme pobudli štyri dni plné oddychu, kúpania, ale aj jazdenia. To nám napodiv začalo už na druhý deň chýbať. Tretí deň sme si urobili vopred naplánovaný výjazd do 80 km vzdialenej Puly, ktorá bola vlastne konečným oficiálnym cieľom celej cesty. Prešli sme sa starobylou a kedysi významnou Pulou s koloseom porovnateľným s rímskym. Cestou späť sme sa zastavili v meste Rovinj a poobdivovali jeho prístav, malebné uličky a historické centrum. Od miestneho zmrzlinára sme sa tu dozvedeli, že sme slovački kapitalist. Cestou sme sa pokochali tiež výhľadom z rozhľadne na Limski záliv pri meste Vrsar, kde sa nad vodou nachádza jaskyňa, pri ktorej sa natáčali niektoré scény z filmu Poklad na striebornom jazere.

Posledný deň pobytu sme strávili oddychom a kúpaním.

Tienistou stránkou každého dovolenkového pobytu je balenie vecí pred odchodom. Aj to sme však zvládli a ráno o 5.00 nasledujúceho dňa už netrpezlivé motorečky, ako ich náš kamarát a člen výpravy nazýva, vrčali. Žiada sa na tomto mieste doplniť, že mladšie motocykle so štvortaktným motorom vyšších objemových kategórií sa podľa nášho kamaráta nazývajú mašiny.

Trasa návratu do domoviny v podstate viedla po tých istých cestách až na výnimky, ktorými sme si už poučení a skúsení cestovatelia významne cestu skrátili. Slovinskému mestu Ljubljana sme tentokrát ukázali, že máme navrch my a ani sám neviem ako sme to tou spleťou križovatiek a kruhových objazdov v šíku ako rímska légia prebehli od jedného konca k druhému. Do Maďarska sme dorazili okolo deviatej večer a prespali sme v tom istom penzióne v meste Nagykanisza.

Posledný deň sme odpočinutí pokračovali smerom k domovine. Nepríjemné prekvapenie nám hneď zrána pripravila po prvých desiatkach kilometrov MZ-ka, ktorej sa počas jazdy z nepochopiteľných príčin zablokovalo zadné koleso a môj syn na nej v šmyku pokračoval ešte viac ako desať metrov. Ustál to našťastie bez pádu, len neviem kto bol viac v šoku, on, alebo ja. Jazdil som za ním a mal som čo robiť, aby som ho minul. MZ-ka stratila dôveru a aj keď sa jej to nepáčilo, putovala na prívesný vozík do upínacích pásov. Svoju nespokojnosť prejavila ešte jedenkrát po ceste, keď sa v zákrute zlostne hodila na bok a odliala do vozíka asi polovicu plnej nádrže. Zrejme si myslela, že ma tým nahnevá, ja som však bol šťastný, že sa synovi nič nestalo a benzín ma nijako netrápil.

Okolo Balatonu sme jazdili po tej istej trase ako pri ceste tam a podarilo sa nám to aj ďalej až do Ostrihomu tak, že sme podvečer boli už na území našej republiky. Posledné kilometre sme opäť prešli potme a domov dorazili unavení, ale v poriadku.

Záver rozprávania patrí zhodnoteniu výjazdu a poďakovaniu všetkým účastníkom i vodičovi motorového doprovodu, najmä za ochotu a aktívny prístup pri odstraňovaní porúch na našich strojoch, sebadisciplínu a samozrejme za samotnú účasť na podujatí.

Celkovo sme počas uplynulých dní najazdili viac než 2000 km, niekoľkokrát po ceste naplnili nádrže benzínom, vyprázdnili do nich postupne niekoľko fliaš oleja M 2T, zažili rôzne dopravné situácie, poruchy a ich odstraňovanie, spánok pod šírym nebom, jazdu pobrežnými magistrálami aj horskými priesmykmi. Zo sedla Jawičiek a Čezetiek pri nevysokej rýchlosti sme pozorovali krásne prírodné scenérie Maďarska, Slovinska a Chorvátska. Oddýchli sme si pri pobyte a kúpaní v jadranskom mori a bez ujmy na zdraví sme sa vrátili domov.

Nemyslíme si, že by sme týmto urobili dieru do sveta, o výkonoch Jáw a Čezetiek v extrémnejších podmienkach a na trasách podstatne dlhších a náročnejších sme počuli i čítali veľa, ale želanú pozornosť na zašlú slávu týchto značiek sme určite upriamili. Všade, kde sme zavítali, naše stroje boli objektom obdivu a Jawa a Čezeta tam boli dôverne známe. Žiaľ ide len o zaprášenú minulosť a s návratom sa evidentne nepočíta.

Všetci sme sa nakoniec zhodli, že výjazd mal svoj zmysel, podaril sa podľa plánu, jeho drobné nedostatky je možné prehliadnuť a celkový dojem je vysoko pozitívny. Vyjadrili sme tiež vôľu naplánovať a uskutočniť v nastávajúcej sezóne niečo podobné.

Tešíme sa už na ďalšie spoločné kilometre v sedlách týchto báječných strojov.