Jawa 350, typ 360, r. v. 1968 - moja prvá záchranná akcia

Počas svojho technického života zažila rôznych majiteľov i spôsobov zaobchádzania, po ktorých stopy bolo vidieť na prvý pohľad v pokrčených plechoch a výfukoch, na viacerých miestach preliačenej palivovej nádrži ale aj na „odborných zásahoch“ do konštrukcie rámu alebo motora. Jawkin nálezový stav sa vyznačoval koróziou kam oko pozrelo, „dômyselne“, ale v súlade s dobovými zvyklosťami zamaskovanou kedysi populárnou striebrenkou. Tá bola v niekoľkých vrstvách nanesená všade, kde sa korózia objavila. Pokryté ňou boli kolesá a ich stredy so špicami, výfuky, kolená výfukov.

Obyčajné riadítka klasickej panelky sa nahradili športovými s hrazdičkou a aby sa vôbec dali namontovať, musela časť pre panelky charakreristického krytu reflektora ustúpiť nožniciam na plech. Šťastie Jawka mala, že všetko v zdraví prežila a že zostala v prevádzke až do chvíle, keď som sa rozhodol ju kúpiť a renovovať. Tieto na svoju dobu jedinečné stroje mnohé majú žiaľ oveľa pohnutejší osud a skončili na smetiskách alebo v zberni šrotu. Ja mám proste na tieto stroje značky Jawa slabosť. Predsavzal som si preto, že aspoň niekoľko z nich zachránim. Medzi veteránistami sa ale hovorí, že koho tá „choroba“ postihne, je nadobro stratený a nevie s tým prestať. Je to presne tak. Aj ja som asi „nakazený“, pretože po Jawe 350 typ 360 som si zadovážil Jawu 250 typ 590, Sport ktorá sa už pripravuje na renováciu a ďalším adeptom na záchranu je „slovenský fenomén“ z rokov 47-51 – Manet 90.

Či sa mi prvá záchrana podarila, posúďte sami podľa fotografií. Pre ilustráciu uvádzam aj niekoľko zaujímavých údajov o postupoch pri renovácii a o jej rozpočte.

Nákupná cena stroja tohto druhu zatiaľ nie je vysoká a pohybuje sa v závislosti od technického stavu jedinca od cca 10 do 20 tis. korún, pokiaľ je vedený v zákonom predpísanej evidencii motorových vozidiel. Kompletná renovácia spočíva v generálnej oprave a povrchovej úprave motora, oprave poškodených častí motocykla, zbavení korózie a starej farby, lakovaní, čistení, leštení, osádzaní novými dielmi, novými elektrickými káblami a zmontovaní všetkého dohromady. Motor po GO dostane výzor, akoby práve vyšiel z výrobnej linky. Valce a hlavy valcov sa očistia a upravia opieskovaním a valce sa nastriekajú čiernou farbou odolnou vysokej teplote. Kryty motorov sa vyleštia, čo síce nebývalo vo výrobe zvykom, ale je to mimoriadne efektné. Leštenie krytov, alebo čohokoľvek na leštenie vhodného je zaujímavý proces, o ktorom náhodou čosi viem, lebo som sám nejaké kryty na iný stroj vyleštil. Prvý pohľad do zrkadla po vyleštení dvoch krytov motora na synovu MZ 150 ETZ ma skoro presvedčil, že som černoch a čiernu zmes pasty na leštenie a zvyškov hliníka som vyfukoval z nosa ešte týždeň. Chce to zrejme nejaký respirátor alebo štít na ochranu tváre. Nasleduje totálna rozborka zvyšku motorky na jednotlivé diely. Skrutky a matice sú na vyhodenie, s kabelážou sa netreba maznať, tú nahradí úplne nová.

Potom je potrebné zhodnotenie jednotlivých dielov z hľadiska vhodnosti ich budúceho použitia. Postupne som tak vylúčil nádrž, uchytenie stupačiek, ktoré boli zvárané akoby som to robil ja sám ( v miestach zvarov sa nachádzal asi 1 kg zváracieho drôtu v podobe beztvarých hrčí), uchytenie výfukov, ktoré prekonalo nepochopiteľnú úpravu, samotné výfuky, kolená výfukov, kompletné kolesá, sedadlo, riadítka, kryt reflektoru spodný aj vrchný, klzáky predných tlmičov, zadné tlmiče, madlá - bočné aj zadné, zadné svetlo, obe pneumatiky, obe bočné skrinky a ešte nejaké maličkosti ako páčky brzdy a spojky, gumové diely, rôzne semeringy, sekundárna reťaz, kryt húkačky, sklíčko tachometra, rukoväte, sadu všetkých laniek atď. K týmto dielom pribudli ešte tie, ktoré na motorke chýbali, napr. kryt reťaze lanko tachometra, zrkadlo, ťažné zariadenie na PAV-40, elektrická prípojka na pripojenie PAV a ďalšie maličkosti.

Spolu s motorkou sa renovoval aj prívesný vozík PAV 40, ktorý bol tiež poznamenaný úmerne dĺžke svojho technického života. S náhradnými dielmi na tieto stroje je dosť problém. V bežných motoshopoch sa už držia len niektoré zvyšky dielov ako výfuky, kolená, matice, ale aj kolesá kompletné, či po častiach – ráf, špice. Problém je napríklad zohnať stred kolesa. Ten musí prejsť zručnými rukami majstra svojho remesla, ktorý ho zbaví vrstiev farby, osadí novými ložiskami a nakoniec vyleští. Ja som túto fázu preskočil a kúpil som kompletné kolesá nové. Stredy nepoužiteľných starých kolies som zachoval, tie ešte určite budem potrebovať pretože sú rovnaké ako na mnohých ďalších typoch Jawiek.

Všetky diely som si spísal do zoznamu, ktorý nemal konca a stále som do neho niečo dopisoval. Diely som potom zháňal kde kade po veteránskych burzách u nás aj v Českej republike, niektoré mi z takýchto podujatí doniesli dobrotiví kluboví kolegovia a niektoré, resp. ich väčšinu som nakúpil ako nové, alebo nepodarené repliky, ktoré sa našťastie ešte vyrábajú.

Plechové diely – renovovaná a chromovaná nádrž, bočné skrinky, ťažné zariadenie na prívesný vozík, kryty predného svetla teda pochádzajú z predaja na burzách a nové diely od predajcov náhradných dielov na motoveterány, ktorých je na našom území len ako šafránu.

Po skompletovaní všetkých dielov nasledovala oprava poškodených ale použiteľných dielov, pasovanie, vyrovnávanie a zloženie stroja. Keď bolo isté, že zložením dielov vznikne to isté, čo pred rozobratím motorky, bolo na rade pieskovanie rámu a plechových dielov, ktoré sa budú lakovať. Medzičasom „šli do domácej výroby“ nové uchytenie stupačiek, uchytenie výfukov, kríž na uchytenie prívesného vozíka a ďalšie maličkosti a niektoré diely na zinkovanie. Lakovanie a to čo mu bezprostredne predchádzalo popisovať nebudem, ale výsledok bol veľmi uspokojivý. Okolo nalakovaných dielov ako z výroby som chodil po špičkách a hlavou mi prebiehali predstavy o podobe mašinky po jej zložení. Dňa D som sa nevedel dočkať. Keď bol namontovaný motor, pokračovali práce zavedením novej elektroinštalácie, jej odskúšanie a montáž ostatných dielov. Neopísateľný pocit som mal, keď Jawka po prvýkrát zavrčala a pripojil sa k nej prívesný vozík PAV 40.

Teraz už konečne viem, čo prežíval novopečený majiteľ takéhoto stroja, keď s ním vyšiel z bývalej Mototechny, národný podnik.

Doteraz som jazdil na Jawách, ktorým vždy niečo odpadlo, alebo sa zlomilo, ktoré boli schopné ma nechať kdekoľvek. Mám za sebou prvých 1000 km s Jawkou bez akéhokoľvek zaváhania, ktorá štartuje na „pol otáčky“ studená či zohriata. Motor rapoce ako by z toho mal sám radosť.

Zabehávam ju s citom, lejem do nej hektolitre oleja a po každej jazde prejde úplnou špeciálnou očistou. Som s výsledkom spokojný, najmä keď vidím, že je predmetom obdivu všade, kde sa s ňou pristavím.

S renováciou je spojené množstvo stráveného času, námahy a tiež peňazí ale rozhodne to stojí za to. V tomto prípade ide o Jawu, ktorá je domácim povojnovým výrobkom. Podstatne ťažšie a nákladnejšie je renovovať predvojnový domáci stroj, alebo nebodaj zahraničný. Renovácia potom trvá aj niekoľko rokov. To chce už skutočné nadšenie a nekonečnú trpezlivosť. Aj konečný rozpočet potom vykazuje iný súčet. A môj rozpočet? Tu je:

• nákup stroja asi 11.000,- Sk
• nákup PAV 40 6.000,- Sk
• diely použité 8.000,- Sk
• diely nové 20.000,- Sk
• lakovanie motorky a PAV 14.000,- Sk
• zlaté pásiky motorka a PAV 3.000,- Sk
• generálna oprava motora 12.000,- Sk
• ostatné práce 20.000,- Sk
• SPOLU : 94.000,- Sk

Je to veľa, alebo málo? Teším sa už na ďalší zachránený kúsok našej technickej histórie.