Alpy 2015 - Ako vyliečiť ľadvinku z Hypsofóbie 3/5

Ráno vstávam s malou dušičkou, aby sa situácia s olejom doriešila a mi sme mohli pokračovať náročnými zákrutami, vidieť dolomity, na ktoré svieti slnko a dodáva im neopakovateľnú atmošku. Zatiaľ dávame náhradný program Lanovka – Marmoláda. Prvé čo ma napadlo, ideme na lekvár :-D.

Na Lanovku? Ty sranduješ? Ešte si to mám k nej aj pešo odcupkať , no díky :)

Musím ale napísať, že žiadny problém, cez turniket som nemusela jupííí, pustili ma spustením bočnej reťaze. Odkontrolovali si, aby Laci odpípol aj moju kartičku. Do kabínky nastupujem so stiahnutým žalúdkom a mám pocit, že Lacimu gniavim ruku, ktorej sa držím. Musela som stratiť všetky svoje zmysli, keď som s týmto súhlasila. Tu sa nedá sadnúť? Tak rýchlo sa aspoň chytiť. Uf! Mierne mi hučí v ušiach, keď sa pohýname. Jéééj ja to zvládam. Parádny výhľad, škoda, že je trošku hmla. Taaak prvá etapa je za mnou. Ahááá tak nie, ono len prestupujeme sakra :D. Nevadííí, ja to dám.

No toto už má iný kaliber, pán ktorý nás sprevádza naťukal určite pre mňa špeciálny húpací výstup. Zastávame a nastupujeme do ďalšej kabínky, ktorá nás vynáša o ďalší kusisko vyššie. Tu je to už fakt brutál. Moja polovička ma upokojuje a pri tom sa usmieva ako slniečko. Lanovka zastane vystúpime a chalanisko, ktorý obsluhoval lanovku ukazuje na výťah... nekomentujem. Nastupujem.

Na terase je naozaj zima a neuveriteľný výhľad. Prichádza prehováranie, aby som išla k zábradliu a nasleduje fotka. Poviem vám stálo to zato! To sa veru nedá opísať. Prepáčte, tu mi slovná zásoba dochádza. Ak budete mať možnosť tak si to doprajte. Na to nejaké písmenkovanie nestačí.

Zviezli sme sa neskôr o „poschodie“. Tak som si to fakt užila, svietilo slniečko a konce hôr vyzerali neskutočne. Na jednej strane skaly a na druhej zalesnená hora. Neuveriteľné. Vo vnútri sa dá dokonca najesť, môžete nakuknúť do múzea, kde si môžete pozrieť ako prebiehala prvá svetová vojna v tejto oblasti, ako bojovali a presúvali sa v kopcoch a čo všetko museli zdolávať a prekonávať. Aké mali možnosti na obranu, oblečenie...proste všetko. Ďakujem za náhradný program. :)

Poobede išiel Laci pre olej a aj si trošku pojazdiť. Ja som sa pustila do písania týchto riadkov. Večer prisadáme k čechom a rozprávame si príhody. Vzdávajú to, ako prví a my ešte píšeme pár riadkov, aby sme nepozabúdali. :)

Dnes nám toho Laci naložil, ale nevadí. Passy vám písať nebudem lebo úprimne si ich nepamätám. Čakala nás na nich premávka. Robili nám spoločnosť autá, karavany, motorky, autobusy. Klobúk dole pred šoférmi autobusov, vytočia v takom ostrom stúpaní, že nechápem. Zákruta jedna za druhou, výhľady parádne, lebo konečne nám zas svietilo slniečko.

Obzerám, klopím, zastavujeme a fotíme, kamera nenabitá, takže natáčame kým to dá. Nedá mi podeliť sa s vami, že moje orientačné schopnosti sú na bode mrazu, poviete si, žena. No áno...Ja som si naivne do dnešného dňa myslela, že vďaka motorkovaniu sa to zlepšilo. Omyl. Potrebovala som vyriešiť nejaké neodkladné veci, bola som odprevadená po dvere. Netušila som, že budem mať problém nájsť cestu von. Nebyť čašníčky, tak asi vojdem všade od upratovacieho kumbálu, po kuchynu, kým nájdem Laciho.

Posledný pass si pamätám, lebo bol neuveriteľný: Passo Giau. Zákruta za zákrutou. Zeleň popri ceste, hory, potom výhľad do doliny. Nechýbalo slnko, ktoré tomu dalo pozlátko. Zhodli sme sa, že ak bude zajtra dobré počasie, tak sa vrátime, aby sme si to natočili.

Ako to už tak nejak s nami býva, tak dochádza benzín, (moto nám to oznámila po prejdení pár benzíniek), tak sa spoliehame na GPS, ktoré má zas svoju hlavu a zavádza. Už máme na mále, keď prichádzame k benzínke. Potom nás zas zavedie do dedinky, kde sú prťavé uličky ala italiano. Laci má čo robiť, aby sme sa vyhli autu, ktoré ide oproti.

Večer prichádzame unavení, dáme sa dokopy a ideme si prisadnúť k čechom. Potykáme, pokecáme, popijeme a rozmýšľam, či to odcupkám do izby. Už len zostáva popriať dobrú noc :)

K tomuto dňu už nemám viac čo dodať. Laci to opísal krajšie, ako by som to naťukala ja :)