Anketa:
Na sever - skrz lesy, skrz divočinu 2/3
ZdieľaťPridané: 03.01.2018 Autor: KaTeM
Čitatelia: 10391 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Deň 7 (12.7.):
Ráno do zimy zase vrieska budík. Raňajky, baliaci folklór, lezieme do nepremokov. Z OvreArdal sme nepokračovali po 53 ale vydali sme sa na platenú Tindevegen. Kulisu dotvára hustá hmla, dážď, úzka cesta a nádherné scenérie. Okolo cesty je ešte „jarný sneh“. Na samom vrchu čaká rampa a mýtnica, kde platíme kartou.
Pripájame sa na 55, pokračujeme do Skjolden, Sogndalsfjora a po 5 pokračujeme na Skei. Pri ceste robíme zástavku pri pevninskom ľadovci Boyarbreen. Cesta je výborná, výhľady pekné. Pri zastávke na parkovisku odhaľujem príčinu záhadnej poruchy riadiacej jednotky.
Po E39 nás sprevádza dážď do Styrnu. Reťaz si vydupáva opäť pozornosť. Po ceste 15 ideme kúsok a odbočujeme na horskú cestu 258, ktorá vedie okolo lyžiarskeho strediska. Počasie je fakt pod psa, zima ako v ruskom filme a po chvíli sa stratí asfalt a mení sa na rozblatenú ílovú 15kmpoľňačku. Konečne sa dostávame na asfalt a po 15 a 63 pokračujeme na Geiranger. Úsmevy nám dávno zamrzli... Ale k údivu motory sa nám prehrievajú ... pretože chladiče sme zabetónovali spomínaným ílom. Na vyhliadku Dalsnibbaprdíme, pretože je platená a celá v hmle/mraku. Nulovú viditeľnosť sme si užili už ráno a zadarmo . Znovu stretávame českú adventure skupinu. Napriek dažďu robíme pár fotiek, ja si dávam cestu k fjordu 2x ale moc si ju neužívam. Je plná áut, busov a inej hávede. V Geirangeri kupujeme nórske suveníry.
Zastavujeme sa ešte na Ornesvingen-eagleroad a pokračujeme do Eisdal, na trajekte stretáme autobus s Čechmi, ktorí si pochvaľujú fajné počasie. Odchyľujeme sa z pôvodnej cesty 63 a kempujeme vo výbornom kempe v Strodal. Ale nevedomky sme sa ukrátili o Troliu cestu, ktorú sme si pomýlili s „Ornesvingen-eagleroad“. Aspoň máme zámienku ísť tam znovu.V stane máme WiFi a k dispozícii sušičku, čo viac by sme mohli potrebovať? Bohatá večera pozostáva z párkov, vifónky, sušeného mäsa a čaju. Okolo polnoci robíme údržbu motoriek (dolievame olej, štelujeme svetlo, meriame tlak a ja opravujem držiak navigácie zeleným oceľovým drôtom).Andrej zisťuje, že jeho ERka sa úplne nestotožnila s ílovitým magľajzom a začínajú mu tiecť predné tlmiče.
Deň 8 (13.7.):
Ľahké chcanie sprevádza dnešný budík. Balíme motorky, v nepremokoch frčíme z Vestnes do Molde. Na trajekte presviedčam zamestnancov, aby mi umyli motorku. Vraj majú sladkú vodu, motorky sú tak zaprasené, že ani stáleprítomný dážď motorky sám neočistil. Smerujeme na povestnú „Atlanticroad“ 663, 664, 64. Lenže viditeľnosť je naprd, všade nízka oblačnosť až hmla, bezvetrie a odliv. Takže žiadna extáza z jazdy po Atlantickej ceste sa nekonala. Vyfotili sme sa so známym mostom a v tej slote sme pokračovali do Kristiansundu.
Brúsiť pobrežné okresky a čakať na trajekty nemalo v tom počasí význam. Opäť mažeme reťaze. Do Kristiansundu viedli 2 podmorské tunely. Po E39 prášime do Trondheimu, cestou nám fajne prší a zdá sa nám nekonečná. V Trondheime sa rozdelíme a stratíme. Po výmene inštrukcií sa pozbierame za Trohdheimom na benzínke. Po E60 už prášime len na sever, kempujeme v Steinkjer, v chate s elektrikou a kúrením. Kemp je lacný, dobrý, samoobslužný a pred spaním ešte ulievame nášho Čaju vedúcej kempu. Tá nám dáva inštrukcie na ďalšie dni a upozorňuje nás na „moos“. Prekvapuje nás nórsky prístup....Chatky sú odomknuté, po použití zamknite a s spolu s peniazmi vhoďte kľúče do schránky.... (smejeme sa v akom poradí by zmizli tie veci na Slovensku).
Deň 9 (14.7.):
Dnes sa motkáme dlhšie, 8:30 vyrážame z kempu Soria Moria. Reťaze namazané, nepremoky zbalené, krásny deň. Kúsok ideme po E6 a odbočíme na Fv17, kde očakávame zábavnejšie cesty. Cesta je výborná, plná zatáčok a v jednej dedine vidíme aj obrovského losa ktorý skákal okolo cesty. V mojich predstavách to bolo hlúpe a pomalé zviera. Tie 4-metrové skoky ma trochu prekvapili. A už je tu opäť čas na nepremoky. Na trajekt medzi Lysfjord a Vik prichádzame neskôr o 1 min a tak nám dáva Lála pápá. Ďalší ide za hodinu, tak vyberám ešus a varím gulášovú polievku. Keď v tom neočakávane príde trajekt. Balíme saky-paky, ešus do pavúka a nalodíme sa. Polievku sme dorazili na druhom brehu. Cesta je Bronnoysund bola úplne úžasná, ale ďalej to už bolo 50 na 50 voda-súš. Tak sme radšej odbočili na výbornú 76, ktorá sa ďalej napojila na E6. E6 stúpa do nehostinných hôr, taká zima, že nestačia ani rukoväte na max. Tankujeme, ohrievame sa na pumpe a dávame hotdog. Padá rozhodnutie doraziť „dnes za svetla“ až do Bodo. Z Mo i Rana stúpa E6 do národného parku Saltfjellet, kde je príroda obzvlášť nehostinná, fúka vietor a zima priam neskutočná. Mňa opúšťa energia tak zdržujem celú výpravu. Fotíme sa pri pamätníku polárneho kruhu, niektorí jedinci sa dokonca obnažujú.
Ďalej klesáme do Bodo, ale berieme skratku cez 812 je okolo 23:30 a stále aké také svetlo. Cestou míňame ovce, zver a prvé soby. Nezhodli sme sa na cestovnej rýchlosti a každý ideme svojim tempom. S Rišom sa stretávame až na trajekte. S Bratom ešte jazdíme po nočnom Bodo a hľadáme prílivový morský vír Saltstraumen. Vír sme našli, zdokumentovali. Na trajekt sme dorazili o 1:00, odjazd 4:30. Niečo sme zjedli (večero-raňajky), inak spíme na stoličke v čakárni. Po dlhej dobe sme stretli nejakých Slovákov, čo išli autom na Lofoty.
Deň 10 (15.7.):
Na trajekte (319 NOK) sme zafixovali motorky a horeznakom zaspali v sedačkách. Po troch hodinách vstávame nevyspatí a uzimení. Fotíme Lofoty už z trajektu. Okolo 7:00 sa vylodíme a bežíme sa vyfotiť do Å. Dolievame uhľovodíky. Počasie je pomerne dobré, vysoká oblačnosť, chvíľami vykukne oskar. Fotíme, scenérie sú úchvatné, fascinujú nás smrady zo sušiarní rýb.
Na jednom vymakanom odpočívadle si dávame pauzu, ohrievame sa na slnku, druhý krát raňajkujeme a varíme čaj. Stretávame tam mikrobus Čechov a Slovákov, s ktorými prehodíme pár slov. Keďže noc sme prejazdili nemáme moc náladu zosadať z motoriek a motať sa. Spolu s mainstreamom tiahneme po E10 na Brejvik, ehm pardon Bjerkvik. Pri Vestpollen si odskakujeme na Fv888 a obchádzame ostrov po západnej atlantickej strane. Na ceste sme skoro sami a teplota sa pohybuje ľahko nad nulou. S heftami vyhriatymi na max sa vraciame na E10 smer Narvik.
Vegetácia a krajina sa výrazne mení. V Bjerkviku nakupujeme potraviny v samoške. Andrej veľký fanúšik vifóniek kupuje aj miestnu nórsku na skúšku. Fascinujú nás takí čudní japonci – a oni sú to vlastne Laponci (Sámi). Vzrastom sú menší a majú tmavšiu pokožku. V týchto končinách stretávame prevažne ich. Kemp nachádzame v horách na E6 – novučičké chatky, za symbolickú cenu s kuchyňou a kúrením. Kemp je len kúsok od pamätníka bojov II.SV. Uzemní, zadělané na chrípku povečeriame, dáme domáci liek (TČ) a spíme. Spal som asi 11 hodín.Deň 11 (16.7.):
Po dlhom spánku som použiteľný. Raňajkujeme, balíme, mažeme reťaze a vyrážame. Meteoradar hlási zrážky z Fínska a postupujú na SZ. Takže lezieme do nepremokov a prášime po ceste na sever, aby nás dážď nedostal.
Cielená zachádzka po 857 a návšteva Tromso (zach.50km) sme zrušili kvôli úteku pred zrážkami. Cesty sú prázdne a široké, udržujeme tak 95km/h. Je sviežo! Nepremoky sme povýšili na neprefuky a neskladáme si ich preto, lebo je v nich teplejšie . Míňame Tromso a Altu. Stretávame na cestách prvé soby.
Pri krátkej pauze vyberáme DB-killer z ERky – aby nás soby lepšie počuli. (pozn. nie že by si z toho niečo robili...). Obedujeme na odpočívadle. Ďalej pozorujeme v prírode zaujímavé potravinové reťazce. Pri cestách je hodne zrazených vtákov, k ním prídu ďalšie (vrany) a žerú zdochliny. A sem tam niekto zrazí aj vranu, a príde ďalšia ... To isté s muchami, v zime sú spomalené a všetky sa rozplieskavajú o naše svetlomety, keď zastavíme prídu sa na nich naobedovať ďalšie. Za Altou stúpame na náhornú plošinu, smer Skaidi. Oblasť je Sámska. Na plošine je mesačná krajina, polámané krpaté brezy, množstvo sobov a ohromný bočný vietor. Ten Andrejovi vytiahne reflexnú vestu z batohu – ja ju naháňam ako šašo po lúkach. Rišo sa proti svojej vôli rozlúči s camelbackom. V Skaidi stojíme kvôli uhľovodíkom a pri tej príležitosti skúšame nórsku zmrzlinu, je príjemných 13°C.V Olderfjord berieme chatku vo veľkom kempe, rýchla večera, zhadzujeme kufre a okolo 19:30 valíme na Nordkapp. Je to asi 120 km na sever, cesta je prázdna, kľukatá a bez batožiny si ju užívame. Posledné kilometre zase ten šialený vietor, hmla a viditeľnosť sotva 10 m. Hmla bola dokonca aj v tuneli. Pri rampe platíme za vstup a blúdime po parkovisku, bo nič nevidíme.
Nachádzame budovu, výbežok a utekáme sa povinne odfotiť s glóbusom, kde šaškujeme... ale nie je nič vidieť ani počuť v tom vetre a hmle.
Zalezieme do luxusnej hlavnej budovy, kde sa zahrievame a štýľame. Kupujeme suveníry, pohľadnice, zájdeme do kina, pozrieme výstavy, vys.. (použijeme najsevernejší záchod), ... O 23:00 odchádzame ešte pred davmi turistov, ktorí si prišli vyfotiť pólnočné NIČ (pardon pólnočnú hmlu). ERka sa zdráha naštartovať v tej zime, nakoniec nás v tom nenechala. Hmla sa medzitým rozliezla aj na juh. Keď sme jej konečne utiekli tak stojíme fotíme sa so slnkom, Rišo sa kúpe v Barentsovom mori a za výdatného lejaku sa vraciame do chatky okolo 2:00. Cestou míňame veľké stádo sobov. Sušíme čo sa dá a kde sa dá.Deň 12 (17.7.):
Z kempu vyrážame až po dôkladnom vysušení, teda okolo obeda. Po E6 si to štrádujeme na Lakselv (pracovne Laskár, kam chodil Meliško na chren). Hraničný prechod Karasjok, kde utrácame posledné NOK za sprej proti moskitos. Cestou máme pekné výhľady na more, zopár zatáčok a už sa ocitáme v nekonečných lesoch. Za hranicami nám oznamjú dopravné značky, že mesto XYZ o 40km, pokladáme to, že je to značené nejaké väčšie mesto - omyl, značka udávala vzdialenosť k najbližšiemu mestu.
Sme vo Fínsku – ideme rovno, cestu nám spestrujú horizonty, komáre, stromy, huby... . Pri Inari (Inarijärvi) stojíme a kupujeme suveníry, ktoré nám nablokuje veľmi sympatická predavačka (asi nebude sámka) . E75 smer Sodankylä, trochu opršíme. Ako si ideme tak podvečer na ceste stojí stádo sobov. Rišo ide prvý, nebrzdí, predpokladáme že s nimi hrá hru komu rupnú nervy skôr. Na poslednú chvíľu Rišo brzdí a nasadzuje vyhýbací manéver ako v losom teste, soby vyhrali. Neskôr zastavujeme a medzi rečou zisťujeme, čo tým sledoval. Rišo sa priznáva, že tak trochu driemal a vôbec ich nevidel, až na poslednú chvíľu. Kempujeme pri bezmennom jazere spolu s Moskiitos a bez WiFi! (Asi 140 km pred Rovaniemi).
Deň 13 (18.7.):
Ráno neprší, ale aj tak je všetko mokré. Rišo vyráža o 1 hodinu skôr, aby našiel servis a nechal si prezuť gumu. My raňajkujeme až na benzínke, kde nás neprenasledujú moskitos. Zato sa tu stravujú divní fínski chasníci, ktorí hneď po jedle trávia dlhý čas gemblením na automatoch. Pristaví sa jeden mladý Talian, ktorý smeruje na NC. Kecáme. Pred Rovaniemi zastavujeme u St.Clausa a fotíme značku polárneho kruhu – je olepená nálepkami z rôznych expedícií.
Bojíme sa vstúpiť do gýčolandu. Nakoniec teda vojdeme, kúpime zopár fínskych suvenírov, posielame pohľadnice. Intenzívne sa rozpršalo, lezieme do nepremokov a schovávame sa dnu. Pred vodou sa ukrýva aj fínsky motorkár, čo sa vracia z NC. Chvíľu sa rozprávame a on nám ochotne vyhľadáva predpoveď na ďalšie dni. Za Rovaniemi pripájame Riša už s novou gumou. Pokračujeme po E8, po bočnej 927 do Tornio. Tam navštívime drevený kostol a objednáme si pizzu u kebabistu. Ďalej E8 Kemi, Oulu. Pred Kokkou hľadáme pláž a miesto na kempovanie – ale neúspešne. V tom zacítim volanie prírody a musím do lesa... Nie je nič lepšie ako s..ť v motohandrách s chráničmi, keď vás na vajcia štípu komáre! Hľadanie kempu sa trochu predlžuje, ale dobrák chopprák v civile nám nezištne pomôže a navedie nás do výborného kempu. 21:45 sme v kempe, naháňame recepčného. Ten nakoniec príde, hovorí len po fínsky, vybavíme formality ale ospravedlňuje sa, že saunu už dnes nezapne . To sme samozrejme sklamaní, ale zmierime sa s tým :D. Na wifi sedíme do 00:30 a plánujeme ďalší deň. Rišo vyrazí sám, aby stihol trajekt a presun do Košíc. ERku kŕmime 10W40-tkou.
Pridané: 03.01.2018 Autor: KaTeM Zdieľať