Slovensko 2001 1/5

Cesty sa spolu so mnou zúčastnila aj moja priateľka Dadi. Cestovali sme na motorke Kawasaki Z400J. Príprava na samotnú cestu bola veľmi obmedzená. V podstate sa to všetko zbehlo veľmi rýchlo. Motorku som kúpil koncom júna a ešte som nemal ani vodičák (na veľkú motorku). Ten sa mi podarilo vybaviť v relatívne krátkom čase, skúšky som spravil bez problémov, ale nastal problém s dvojtýždňovou lehotou "potrebnou na jeho vystavenie" na polícii. Tá bola však pre mňa neprípustná, lebo v tom čase už mala Dadi nastúpiť do nového zamestnania a dovolenka samozrejme neprichádzala do úvahy. Lenže u nás je všetko možné a v piatok 15-teho, dva dni po skúškach som mal konečne vodičák v hrsti. V ten deň som sadol na motorku a snažil som sa s ňou čo najviac spoznať. Popritom sme sa začali baliť (ocenil som veľký nosič, ktorým je moja kawa vybavená), plánovať trasu cesty a nakupovať všetko potrebné, lebo na nasledujúci deň (v sobotu) sme si naplánovali odchod.

Na prvý deň našej prvej mototuristiky sme si naplánovali relatívne krátku trasu. Rozhodli sme sa stráviť dva dni v Slovenskom raji. Po pobalení sme vyrážali z Košíc asi o 12:00. Cesta mi bola známa, takže som sa sústredil na spoznávanie nového stroja. Naša cestovná rýchlosť sa pohybovala okolo 90 km/h, takže do raja sme dorazili asi o dve hodinky aj s niekoľkými zastávkami.
Bez problémov sme našli Camping Čingov, kde sme sa aj ubytovali. Za noc tu pýtali 150 Sk čo boli podľa mňa peniaze za miesto pre uloženie stanu, pretože ostatné služby tu boli na úbohej úrovni. Na WC som sa bol pozrieť iba raz a potom sme radšej nenápadne chodili do miestnej turistickej ubytovne. Zbytok dňa sme strávili okukovaním okolia a diskutovaním o jazde na novej motorke.
Večer som pretlačil motorku priamo pred ubytovňu k veľkému oceľovému stožiaru ku ktorému som ju aj pripútal reťazou. Zdalo sa mi to ako bezpečné miesto, lebo bolo osvetlené veľkým reflektorom, bolo mimo parkoviska pre autá a zároveň som na neho videl zo stanu. Dielo som dokončil uzamknutím kotúčov a prikrytím motorky nepremokavou celtou. Večer sme si dali pivko a už sme sa chystali spať, keď do campingu zavítali miestni policajti. Keď si všimli motorku začali sa pýtať na majiteľa. Trochu som sa zľakol o čo im ide, ale rýchlo som sa "priznal". Začali ma varovať, že je to nebezpečné, že sa tu motorky veľmi kradnú, že by som ju tu takto nemal nechávať, že by som ju nemal spustiť z očí ani na 5 minút. Jediné čo dosiahli bolo, že ma riadne vystrašili a pripomenuli mi, že som stále na Slovensku. Noc som strávil ako na žiletkách, každú chvíľu kontrolujúc či je motorka tam, kde má byť. Našťastie všetko dobre dopadlo a ráno, keď sa Dadi zobudila som dospal čo sa dalo.

Takto som dospával. Tu to vzyerá akoby sme v campingu boli celkom sami.

V tento deň sme sa rozhodli aj napriek obavám o motorku spraviť si nejaký ten výlet. Bolo krásne počasie a bol by teda hriech nepozrieť si Tomášovský výhľad. Po raňajkách sme poprosili zamestnankyňu campingu, či by nám nedala pozor na motorku kým budeme preč. Ochotne súhlasila, však aj tak celý deň strávi na recepcii. Hodili sme teda do ruksaku pár užitočných vecí, všetko ostatné sme nechali v stane a vydali sme sa na cestu. Nebola to žiadna náročná túra, v pohodovom tempe sme sa prechádzali prírodou Slovenského raja.

Po ceste sa vyskytlo viacero takýchto skalných výtvorov

Na Tomášovský výhľad sme dorazili asi po jeden a pol hodine. Keďže sme tam ešte neboli, bol to pre nás zážitok. Je to skalné bralo nad hlbokou dolinou s nádherným výhľadom na všetky strany. Tu sme sa trochu zdržali, pofotili a preštudovali mapu, aby sme zistili kadiaľ sa môžeme dostať späť bez toho, aby sme išli po tej istej ceste. Bola to síce okľuka, ale nám to nevadilo. Vlastne sme zišli až dole do tej hlbokej doliny a vracali sme sa naspäť popri Hornáde. Táto cesta bola tiež veľmi zaujímavá, často sa chodilo po stupačkách nabitých v skalách nad Hornádom.

Cesta späť do campingu

Jedinou nepríjemnou skúsenosťou tu boli len cigánčatá, ktoré otravovali všetkých turistov žobraním peňazí, chleba ba dokonca aj cigariet. To určite nieje dobrá vizitka Slovenska pre turistov zo zahraničia. Do Campingu sme dorazili akurát na obed. Keďže sme neboli vôbec unavení a mňa lákala možnosť povoziť sa na motorke rozhodli sme sa, že skočíme ešte na malý moto-výlet. Za cieľ sme vybrali Palcmanskú Mašu vzdialenú necelých 30 km. Cesta tam bola zaujímavá, plná zákrut a prázdnych ciest, ale s horšou kvalitou asfaltu. Ale nikde sme sa neponáhľali a vychutnávali sme si pohodu a krásnu prírodu. Palcmanská Maša je nádrž na rieke Hnilec a pri nej leží známe stredisko Dedinky. Tu sme aj zaparkovali a šli sme na pláž. Bolo síce krásne teplé počasie, ale mňa to aj tak nepresvedčilo, aby som vliezol do vody (na rozdiel od Dadi). Asi o 2 hodiny sa začalo pomaly zmrákať a tak sme sa vydali na cestu späť do campingu. Tam sa opakoval "uzamykací rituál" z predchádzajúceho dňa a camping nezabudli znovu navštíviť aj policajti. Tentoraz ma upozorňovali priamo na žltý Golf s prívesom a Spišsko-Novoveskou značkou. Pripadalo mi to akoby ich práca spočívala v upozorňovaní na zločiny, ktoré sa v danej oblasti vyskytujú a nie v ich riešení. Mierne vystresovaný som sa teda pobral spať a už som sa tešil, že nasledujúci deň odchádzame zo "Slovenského Raja".