Posledná strana knihy osudu...

Prehodil nohu cez sedlo a otočil kľúčom zapaľovania. Stádo 140 koní, ktoré dychčali pod tmavo-modrou kapotou medzi jeho nohami, sa postavilo na zadné, zahrabalo vo vzduchu a potom už len ľahko dosadlo prednými na zem a čakalo na povel jazdca. Nasadil si integrálu. Zapol pracku pod bradou, sklopil sklo priezoru a natiahol si rukavice. Plynom trocha rozdráždil motor. Niekoľkokrát s ním otočil a sledoval, s akou ľahkosťou sa ručička otáčkomera šplhá k magickému číslu jedenásť tisíc.

Šiel hľadať sám seba, išiel tam a potom zasa späť, vlastne nešiel vôbec nikam. Len tak sa šiel prejsť a poobzerať sa po krásach sveta. Rád sa díval na veci okolo seba cez plexisklo helmy a spoza rukovätí, vždy tvrdil, že pohľadu na svet normálnych ľudí tam dole niečo chýba. Myslel tým dva budíky medzi pákami spojky a prednej brzdy... A nikto z nich jeho slovám neporozumel, pričom každý si myslel, aký je to namyslený hlupák. Toto ho však vôbec nezaujímalo. Svojím spôsobom bol trochu sebec, väčšinou sa nezaujímal o problémy ostatných ľudí a pokiaľ by nešlo o jeho blízkych, všetci ostatní by sa mohli aj pretrhnúť v drieku, aby im pomohol alebo, aby sa im podarilo vyčarovať aspoň vlažný úsmev na jeho tvári. Vždy prežíval veľké sklamanie vo chvíľach, keď pomohol a jeho snaženie vyšlo nazmar.

Veľmi neznášal vykonávanie samoúčelných prác, ale zas len v tom prípade, ak nešlo o zábavu… Aby pobavil sám seba a ľudí okolo, bol schopný urobiť snáď čokoľvek a bol šťastný, keď mu potom niekto povedal, že je s ním dobrá zábava. Vtedy jeho nie moc veľké sebavedomie vzlietlo do nebeských výšok, aby mohlo zasa spadnúť na normál a to len preto, aby zas mohol vymyslieť niečo nové a pokiaľ možno, ešte zábavnejšie.

Teraz sa už otáčkomer neotáčal sám v smere hodinových ručičiek. Ešte s väčšou nevôľou ho nasledoval rýchlomer. Motor sa rozreval a všetky kone pod kapotou sa dali do besniaceho trysku. Stačilo len zaradiť niekoľko prevodových stupňov a rýchlosť sa v okamihu blížila ku stopäťdesiatke. Bola to rozkoš! Ovládať tú neuveriteľnú silu spútanú medzi ním a dvomi kolesami, bol to pocit slovami neopísateľný. Ľudia okolo to nechápali. Netušili, prečo tak koná. Videli v tom krásnom stroji len a len nástroj smrti. Ale koľko mu na nich záležalo? Hm...

Veľmi dobre si uvedomoval všetky riziká. Vedel, že to, s čím sa zahráva, je hra so smrťou... no táto hra bola jeho život. Videl fotky motorkárov, ktorých telá boli po zrážke vymrštené na vozovku a doslova roztrhané na márne kusy. Videl telá, z ktorých zostali len čiary na asfalte a krvavé fľaky. Tieto predstavy si nijako nepripúšťal, rovnako ako všetci tí, ktorí už dnes nemajú starosti, kde vziať peniaze na benzín.

Vychádzal na diaľnicu. „Až tu začne ta pravá zábava,“ pomyslel si. Bolo asi päť hodín ráno. Práve svitalo. Slnečné lúče pomaly zaplavovali obzor a ukazovali krásu krajiny. Podradil a motor sa rozreval ako ranené zviera prežívajúce smrteľnú agóniu. Trhol plynom dozadu a pocítil, ako sa predné koleso zľahka zdvíha zo zeme a nos motorky smeruje k tomu prekrásnemu svitaniu... ako stíhačka pripravená vzlietnuť a dotknúť sa mrakov omaľovaných ružami ranného slnka. Miloval svitanie. Bola to tá najkrásnejšia vec, čo kedy videl. Zakaždým mu mráz behal chrbte, keď videl tú neskutočnú krásu zrodenia nového dňa. Nechápal, ako môže byť na svete niečo tak zázračné a zároveň tak rýchlo pominuteľné! Veď ani tento okamih brieždenia netrval viac než niekoľko minút. O malú chvíľu bol už zlatý disk ohrievajúc tak svet na oblohe celý.

Ubral plyn, aby sa na tú nádheru pred ním mohol v kľude pozrieť a vychutnať. Predné koleso úplne dosadlo na vozovku a on mal opäť riadenie stroja pevne v rukách. Jedným okom pozoroval svitanie, druhé zamestnávala pozornosť nad rannou premávkou. Cesta bola takmer prázdna a on bol jej kráľom. Nebolo tu nikoho, kto by mu mohol konkurovať. Potom pridal plyn a spomenul si na slová ľudí, ktorých veľmi miloval:

- Buď, prosím, opatrný! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.
- Hej, bratu, nevyvádzaj hlúposti... Musíme spolu zodrať ešte mnoho pneumatík!

Nechcel, aby oči ľudí, ktorí mu toto povedali, vyronili čo i len jednu jedinú slzu. Často krát rozmýšľal nad tým, čo by bolo, keby... Dobre vedel, čo pre neho znamenajú a ako by im ublížil, kedy si niečo spôsobil. V skutočnosti existovali len dve osoby, kvôli ktorým sa oplatilo zdržovať sa na tomto svete. Ostatní boli pre neho len prachom na ceste, ktorý víril vždy, keď sa po nej hnal za svojím cieľom. Tí dvaja boli jeho rodina a tiež jeho svet. Tvrdil, že rodina nie sú jeho príbuzní, ale len ľudia, ktorí mu veria a ktorým na ňom naozaj záleží, majú ho za takého, aký v skutočnosti je, ako žije a nie je bytostne odkázaný na vzťahy pokrvného puta, ktoré by najradšej roztrhal a už nikdy nevrátil späť.

Hádam ani nikoho iného okrem týchto dvoch nemal. Rok a pol (ešte na škole) prežíval vzťah s dievčaťom, ale bohvie, čo to vlastne bolo. Miloval ju a cítil sa pri nej šťastný. Ten sen potom odrazu zmizol a bol preč. Nikto, ani on sám nevedel prečo. Ostal sám a mal pocit, že je niekým celkom druhým. Cítil sa byť osamelým, v istých chvíľach mu bolo veľmi biedne. Vnútorné ja sa snažil presvedčiť, že šlo len o veľký omyl – veľké nedorozumenie, že ju vlastne ani vôbec nemal rád a taktiež ani ona jeho.

Odvtedy, čo to skončilo, prešlo mnoho rokov a rana na jeho srdci bola takmer úplne zahojená. Po rokoch sa znova zamiloval a bol šťastný... Na svet sa začal pozerať s nádejou, no určitý pocit neistoty a strachu v ňom ostal ešte z čias školských rokov a bál sa, že scenár sa jednoducho zopakuje.

Diaľnica bola ako vymetená, len kde-tu nejaká plechovka... Po chvíli prehlušil vo svojej hlave varovné hlasy, ktoré mocneli s každým pridaním plynu. Mašinu hnal smerom na východ rýchlosťou niečo cez 220 kilometrov za hodinu. Teraz bol bohom a nič ho nemohlo zastaviť. Cítil, že roztiahol krídla, okovy vzorcov spoločenského správania sa rozlámali a on v celom tele pocítil slobodu. Neopísateľný pocit, ktorý treba zažiť!

Na úplne rovnom úseku, kde vždy lámal rýchlostné rekordy, urobil to, čo obyčajne. Otočil rukoväťou plynu až na doraz a cítil, ako už aj v takej neuveriteľnej rýchlosti akceleruje. Prikrčil sa za plexisklo a ako had prilepil svoje telo na veľkú bachratú nádrž, v ktorej opovážlivo klesala hladina paliva.

Pálil už skoro maximálnou rýchlosťou, akú mu technika a fyzikálne zákony dovolili a odrazu sa tesne pred ním objavil kamión. Z ničoho nič, na ľudoprázdnej, ešte ani poriadne neprebudenej diaľnici. Vodič vyšiel z pravého prípojného pruhu a začal predchádzať pomalší nákladiak. Zľakol sa, čo bola v podstate celkom normálna reakcia. Žiaľ, na malú chvíľu zaváhal...

Pravou nohou skočil na zadnú brzdu a počul, ako sa zadná pneumatika zablokovaného kolesa doslova zarýva do studeného asfaltu. Cítil, ako sa celý rám motorky deformuje a krúti pod náporom tej ničivej sily. Doslova v kŕčoch ešte stlačil spojku, brzdu a pustil plyn... Bolo už neskoro. Neúprosne sa blížil k pomaly predchádzajúcemu kamiónu – ešte stále závratnou rýchlosťou. Neďaleko, pár desiatok metrov pred sebou uvidel smrť, ako tam stojí a máva mu.

Celou silou strhol rukoväte smerom doprava. Preletel popri kamióne vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov do odstavného pruhu a len kútikom oka zahliadol výstražný trojuholník, ktorý minul. Asi päťdesiat metrov pred ním stálo odstavené auto bez posádky. Asi vypovedalo službu cestu zo sobotňajšej rodinnej oslavy. A zas uvidel smrť, ako tam stojí a čaká. Tentoraz mala omnoho výraznejšiu siluetu.
Nevidel ju po prvýkrát, už sa dobre poznali. Stretli sa niekoľkokrát. Vždy bola rovnaká, neosobná a hrozivá. Bolo jej jedno, koho jediným švihom pošle do ríše mŕtvych. Bola vždy rovnako chladná, konajúc svoju každodennú povinnosť, bolo treba švihnúť i tu. Odvádzala ľudí po ceste nikam bez možnosti návratu a bez nádeje, že niekam dôjdete.

Jeho vnímanie času sa náhle zastavilo a on počul tikanie hodín, ktoré odpočítavali jeho niekoľko posledných zlomkov sekúnd na tomto svete. Vedel, čo bude nasledovať, vedel, že...

Keď príde vaša chvíľa, poznáte to. On to poznal... smrť mu dala skutočne len malú chvíľku na to, aby sa s tým zmieril. V duchu poslal pusu svojej jedinej pravej láske, buchol po ramenách najlepšieho kamaráta, za ušami poškrabkal svojho psa, naposledy chytil mamu za ruku a povedal jej, že ju má rád a otcovi sa ospravedlnil za všetko zlé, čo urobil.

Teraz bol už pripravený a keby nemal na tvári helmu, mohli by ste vidieť jeho ľahký úsmev so slzou v oku. Posledné, na čo si spomenul, boli modré oči, ktoré vraveli: „Dávaj si pozor! Keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežila.“, ale on neposlúchol... myslel si, že...

Náhle pocítil prudký náraz. Jeho telo po náraze motorky do kapoty osobného auta vyletelo v okamihu dopredu, akoby to bol náboj vystrelený a smerujúci po balistickej krivke na cieľ. Neminul – trafil. Cieľ zasiahol celkom presne. Jeho telo dopadlo na zem so zvukom tupého úderu. Rútilo sa po ceste v kaluži krvi. Nemilosrdný a drsný asfalt z neho odtŕhal kusy mäkkých tkanív...

Z ľudskej bytosti a jeho príbehu ostala len malá spomienka na tragickú nehodu, veľké jazvy v srdciach najbližších a malé igelitové vrece, ktoré skončilo v mraziacom boxe najbližšej nemocnice.

A tak sa stalo to, z čoho mali jeho blízki strach! Uštval sám seba. Zašiel až na miesta, odkiaľ niet návratu. Zomrel slobodný...

Publikované so súhlasom autora: Zdroj: www.idragons.cz