Ukrajina 2006 - sedem statočných motocyklov 2/2

3. deň, Solotvina - Rachiv a späť (110 km)

Po raňajkách dohadujeme s Míšom (mladík, ktorý nám vybavil ubytovanie) exkurziu soľnej bane. Predtým však umývame naše motorky (nie však v soľnom jazere). Myslím, že sme dohodili majiteľovi areálu nový biznis, lebo po našom umývaní došlo niekoľko áut a taktiež im majiteľ dovolil použiť „autoumývarku“.

Soľné jazero

Soľný kombajn

Vzdialenosť do soľnej bane nebola veľká, avšak museli sme tam ísť na motorkách, pretože Míša sa chcel povoziť a frajerovať pred miestnymi. Viezol ho Tomahawk, ktorý nám vlastne po celý čas pobytu na Ukrajine robil hovorcu a tlmočníka. Tým nechcem povedať, že by sme po ukrajinsky nerozumeli alebo sa nevedeli dohodnúť, avšak Tomahawkovi to šlo oveľa rýchlejšie. Prehliadka nás vyšla spolu so strážením motoriek a prilieb na 25 hrivien na osobu. Dosť drahé na to, že celá prehliadka trvala necelú polhodinu, ale - kedy inokedy sa tam zase dostaneme? Vošli sme do polorozpadnutej budovy, vošli do výťahu, ktorý bol celý, ale totálne celý zhrdzavený. Bola v ňom tma, ako v rohu, len Tomahawk svietil baterkou. Výťah šiel neskutočne pomaly, v istom úseku sa roztriasol, akoby mal už-už spadnúť. Nebolo všetko jedno ani mne. Viezli sme sa 300 m pod zem.

v soľnej bani

Výťah v najlepšej kondícii

V podzemí nás prevzal chlapík, ktorý tam zrejme aj žil, pretože tam mal izbietku o rozmeroch meter krát pol metra. Vravel, že tam pracuje už 50 rokov. Jeho vek sa neodvážim tipovať. Vo vnútri bane je jazero, z ktorého strojom odčerpávajú vodu bez prestávky už 50 rokov na povrch zeme. Je to preto, aby im nezaplavilo baňu. Všade okolo nás soľ - bočné steny, stop a po soli sme aj chodili. Na počudovanie je v bani teplo. Na náš vkus až príliš a ak si predstavíte, že je tam tma tmúca a svietia iba tri malé baterky. Asi po dvadsaťminútovej prehliadke sme na povrchu zemskom. Ideme sa naobedovať. Navštívime miestnu reštauráciu a po neúspešnom pokuse dať si pravý ukrajinský boršč obedujeme kuraciu polievku a pilmeni na masle (sú to naše tortelíny). Po obede vyrážame do 50 km vzdialeného mesta Rachiv. Cesty sú dobré (až na pár dier a krátky úsek „necesty“).

Aj takéto úseky boli cestou do Rachiva

Mesto si prezrieme len zbežne, vonku to vyzerá na búrku a tak nechceme riskovať. Cestou späť sa zastavujeme pri geografickom strede Európy na Ukrajine a hladní sa vraciame do Solotviny, kde Tomahawk s Adieny nachádzajú perfektné bistro U Marii. Varia tam fakt chutne. Nie je to síce boršč, ale výborná, ale naozaj výborná fazuľová polievka, ryža s risom (to je niečo ako vtáči zob :o)), ale jedlý) a dobré mäsko. K tomu vynikajúci kapustový šalát, dobré pivko a rumcola (ktorú riskla Phoebe). Celé menu za 20 hrivien. Odporúčame každému navštíviť bistro U Marii, ktorá sa všemožne bránila nášmu vychvaľovaniu. Skromná to žena... Po príchode do kempu nás už víta Tomáš Hajduch - Awia s Dadi a... Andreho (ktorý musel autom odviezť motorku až na hranice a bohužiaľ vrátiť sa domov) vymenili za nemeckého motorkára Tobiasa (Yamaha TDM 800). Nuž a večer bol dlhý... Počúvali sme zážitky enduro tímu pri fernete, vodke a čerešňovom likéri za pár hrivien (... No nekúp to!)

v geografickom strede Európy na Ukrajine

4. deň, Solotvina - Mukačevo - Užhorod - Košice (280 km)

Vyrážame o 12.00 hod. Cesta ubieha rýchlo, v pohode. Awia, Dadi a Tobias odbočujú do Údolia narcisov, my pokračujeme na Mukačevo a zastavujeme sa na neskorý obed. Konečne boršč - vynikajúci, opražená placka plnená klobáskou so syrom a k tomu opečené zemiačky s cibuľkou a kapustový šalát. Výborné! Dorážajú Awiovci s Tobiasom a pokračujeme k hranici. Dovolím si tvrdiť, že kvalita ciest medzi Mukačevom a Užhorodom je lepšia, ako na našich diaľnicach. V Užhorode ešte všetci tankujeme doplna. Na hranici to ide rýchlo aj vďaka ukrajinským colníkom, ktorí nás posunuli dopredu. A sme doma!

Záver

Luxusná toaleta

Môžem povedať, že na Ukrajine sa mi páčilo. A to určite aj vďaka dobrej partii ľudí, ktorí mali chuť a odvahu vybrať sa do viacerými ľuďmi zatracovanej krajiny. Môžem povedať, že neprávom. Žijú tam milí a ústretoví ľudia, ochotní vždy pomôcť. Príroda je tam pekná (až na niektoré úseky, kde si ju asi menej vážili a bol tam neporiadok). Jediný problém bol s toaletami (o tom sa mi fakt nechcelo písať, to treba zažiť), ale aj to sme prežili. Kvality ciest je zbytočné báť sa. Zväčša sú také, ako na Slovensku. Pozor však na dobytok. Môže sa Vám stať, že v zatáčke naďabíte na pani, ktorá si prútikom po ceste naviguje živé prasa (fakt prasa, teda ošípanú) alebo stádo kráv. Ale to patrí k ich životu. K životu na Ukrajine...

Toť vsjo!

Text: zajo78
Foto: Andre, Tomáš Hajduch - Awia, Dadi, zajo78, pallika777, Tomahawk