Jedna jazda za dažďa

Sobota 3. 3. 2007, 8.00

Pozerám von oknom. Vonku leje, lialo aj celú noc. Ako každú sobotu celý rok určite pôjdem popoludní do terénu. Dnes mám k tomu o dôvod naviac, chcem v extrémnych podmienkach odskúšať nový, vyreklamovaný GPS prístroj Garmin ETREX Vista C. Zakúpil som si ho v júni 2005 a začal sa za jazdy v teréne pri otrasoch vypínať (mám ho v držiaku na ATV).Po jednej neúspešnej oprave mi dodávateľ poslal úplne nový kus. Uvidíme, čo s ním tá voda a blato pri premiérovej jazde v teréne urobí. Som zvedavý, či sa ešte niekto dnes chystá jazdiť, a tak založím na motoride.sk diskusiu s názvom „Konečne poriadne prší. Kto ide von?“

13.30 hod.

Chystám si štvorkolku, kontrola tlaku pneu, úprava tlaku v závislosti od vonkajšej teploty, dolejem olej, benzín až po vrch nádrže. 20 l mi vydrží v týchto podmienkach na cca 3 hod. jazdy v teréne. Vložím do GPS čerstvo nabité tužkové akumulátory, vynulujem trasový počítač a zasuniem ho držiaka na ATV.

14.15 hod.

Začínam sa obliekať, nie je chladno, teplota vzduchu je 9 stupňov, neprší, letmý pohľad na hodinky mi hovorí, že predpoveď počasia na najbližších 8 hodin sú prehánky. Obliekam sa štandardne, t. j. ako pri teplote vzduchu od 0 do 12 stupňov. Termo tričko s dlhým rukávom, 2 bavlnené tričká s dlhým rukávom, hrubý vlnený sveter, lyžiarska vetrovka s vysokým golierom (nie príliš hrubá). Termo slipy, termo spodky, termo podkolienky (hrubé expedičné), na kolena ortézy s kovovými bočnými výstužami a navrch tepláky a textilný ľadviňák. Obujem si zimné vojenské čižmy a navrch toho všetkého natiahnem tenkú moto kombinézu do dažďa. Pred tým však zablatenú kombinézu po včerajšej jazde otlčiem o trávnik, aby z nej opadalo uschnuté blato (umývam ju rovnako ako ATV až koncom aprila). Na hlavu hrubú vlnenú štrikovanú kuklu z armyšopu a klasickú cestnú integrálnu prilbu so štítom, na ktorej som ošetril z vnútra i z vonku štít hokejistickým sprejom proti roseniu. Ten sprej je jediné opatrenie, ktoré robím kvôli dažďu.

Neprší a ja sedím na ATV pred garážou. Chvíľu váham, ktoré rukavice si dám ako prvé (nosím ich so sebou 5 rôznych). Vyberám neoprénové moto rukavice s textíliou na dlaňovej časti.

14.30 hod.

Zapínam GPS a vyrážam. Ako pri každej jazde mám stanovený cieľ - tentokrát je to cca 40 km vzdialená motokrosová dráha pri Hlohovci vedľa rieky Váh. 300 metrov po asfalte, odbočka vľavo do terénu a predo mnou je priehradný násyp vodného diela Kráľová. Nebaví ma nenáročná jazda po temene hrádze, a tak pokračujem povedľa nej po trávnatej ceste s hlbokými vyjazdenými koľajami a jamami plnými vody. Ihneď zisťujem, že tej vody je oveľa viac ako som očakával. Oblečený som dobre, jediné slabé miesto mám však vo zvolených rukaviciach. S ohľadom na problematické rukavice sa zatiaľ kalužiam vody vyhýbam.

Prechádzam vedľa Váhu popod most na R1 Trnava - Nitra. Vedľa ochranného násypu vedie štrková cesta, na ktorej dosahujem max. rýchlosť cca 100 km/h. Je to najrýchlejší úsek na mojej trase. Som pod mostom v Seredi. Ruky mám mokré ale teplé, pociťujem však mierny chlad na zápästiach. Neprší, a tak si nasadzujem moje najobľúbenejšie a najčastejšie používané zimné rukavice - snowborďácke. Očistím rukavicou displej GPS od blata a vody a vidím že funguje, pokračujem smerom k bývalej motokrosovej dráhe vo Vinohradoch.

Začína pršať. Prechádzam dráhu a hľadám stopy po moto. Márne, dnes asi aj tí najväčší fanatici sedia doma a píšu príspevky na motoride.sk. Stále prší a ja prichádzam na najkrajší úsek mojej jazdy. Predo mnou je široká, cca 3 km dlhá štrková cesta vedľa Váhu, plná veľkých, hlbokých jám zaplavených vodou.Jedna jama za druhou a ja kľučkujem cez ne na dvoch kolesách ako lyžiar medzi slalomovými bránkami. Na konci úseku mám vyplazený jazyk a lapám po dychu. Ruky aj nohy dostali zabrať.

Predo mnou je uzučká cestička cez lesík vedľa rieky. Pôvodne to bol úzky chodník, ktorý vychodili rybári,poľovníci či pytliaci. Začal som tadiaľ prechádzať pred piatimi rokmi. Postupne som opakovanými jazdami ten chodník rozšíril,olámal haluze, takže dnes tadiaľ v pohode chodia motorky aj štvorkolky. Vlani dokonca aj dve autá. Zlodeji áut na konci zaparkovali dve autá, ktoré dokonale rozkradli. Po tých autách zostali iba kúsky nepoužiteľných polámaných plastov (ako odpratali karosérie, mi je záhadou). Museli na trase vypíliť tenšie stromčeky, aby tie autá prešli. Pri hŕbe plastov z áut cestička končí. Vľavo je asi 3 m hlboká jama.

Pred štyrmi rokmi som v nej strávil koncom februára pred západom slnka takmer celú hodinu. Topiaci sa sneh a zamrznutý podklad boli pre moju športovú ATV neprekonateľné. Našťastie som mal pri sebe vojenský nôž, ktorým sa mi podarilo v tom neprejazdnom mieste vydlabať cestičku aby som sa z tej jamy dostal. Odvtedy nosím so sebou skladaciu armádnu lopatku.

Vchádzam do jamy, na dne je asi 30 cm vody - jasný dôkaz, že hladina Váhu je po tých dažďoch oveľa vyššia ako obvykle. Pokračujem cez lesík a odbočujem na cestu k rieke, ktorú pretína plytký, obvykle suchý kanál. Dnes je však plný vody. Odhadujem jej výšku na cca 1 m. Za kanálom je neprehľadná zátačka a za ňou asi 300 m dlhý usek, ktorý už musí byť po vodou ak je voda v kanáli. Neriskujem a otáčam. Obchádzam úsek po lesnej blatovej ceste s hlbokými koľajami a veľkými hlbokými kalužami. Nechcem vyjsť z tempa a tak tie bariny s väčším či menším úspechom obchádzam radšej na štyroch.

Vraciam sa z opačnej strany k miestu, ktoré som obišiel pre podozrenie z veľkej vody. V duchu si udeľujem pochvalu za správne zhodnotenie situácie. Tam kde mala byť lesná cesta, je predo mnou cca 200 metrov dlhá a 100 metrov široká vodná hladina. Terén akurát tak pre čln.Otáčam a pokračujem vedľa rieky k cieľu mojej jazdy.

15.10 hod.

Som pri Váhu na mieste, kde ešte pred dvomi rokmi stála drevená chalúpka ako z rozprávky na šiestich cca 2 m vysokých koloch. Býval v nej bývalý starosta - pustovník - prievozník na Váhu. Spriatelili sme sa a ja som sa vždy u neho zastavil. V zime som mu nosil v ruksaku vo fľašiach pitnú vodu, lebo tú tam nemal.

Choval kozy a mal nádherného afgánskeho capa. Vyzeral ako kamzík, akurát nemal rohy. V žilách mu kolovala krv afgánskych bojovníkov - mudžahedínov z Talibanu, a tak bojoval s každým kto prišiel. Kamarát sa s ním pustil do nerovného súboja. Musel ustúpiť do obrannej pozície – vyliezol na môjho Grizzlyho. Cap to po chvíli vzdal. Kamarát zliezol z ATV mysliac si, že boj skončil. Odrazu Taliban zaútočil plnou silou odzadu a zrazil ho na zem. Kamoš zostal ležať na kraji kolmého zrázu, 5 m dole bola hladina rieky. Chrbtica ho bolela ešte mesiac. S Talibanom si nehodno zahrávať ani Slovensku.

Dnes už tam nie je ani chalúpka ani prievozník. Tri roky tam žil a potom sa zbalil aj s chalúpkou a šiel domov do Vinohradov. Zaparkoval traktorovú vlečku pod chalúpku, odpílil tie drevené koly a odviezol si ju v začiatkom zimy 2005 domov. Mal šťastie, že tam na jar 2006 už nebol. Hladina rieky na tomto mieste stúpla o viac ako 6 metrov a celé okolie bolo zaplavené. Bol som tam.

Prší a ja pokračujem cestičkou cez zopár jám až na poľnú cestu vedľa rieky. Poľná cesta začína pravouhlou zatáčkou, vedľa ktorej je asi 2 m hlboká jama. Pred tromi týždňami som v tej jame našiel svojho priateľa, ktorý sa za mnou hnal na športovej ATV. Jazdili sme spolu a vracali sme sa z Hlohovca. Nakoľko je menej skúsený jazdec (ATV má pol roka), jazdím vždy prvý a obzerám sa či je za mnou. Keď ho nebolo vidieť, vrátil som sa. Bol bledý, otrasený a sťažoval sa na bolesti v ramene a krížoch. Viditeľnú zlomeninu ani krvácanie nemal. Vraj mu zasvietilo slnko do očí a v panike miesto zatáčania brzdil všetkým, čím sa dalo. Zletel do jamy a Yamaha na neho. ATV na blate a na brzdách v rýchlosti nezatáča. Stačilo nebrzdiť a v pohode zatočiť , alebo prípadne včas vyskočiť. Zaplatil daň za neskúsenosť a neprimeranú rýchlosť.

Keď som usúdil, že nie je v bezprostrednom ohrození života (vnútorne zranenie sa však nedalo vylúčiť) zavelil som k urýchlenému odchodu domov. ATV vyzerala v poriadku, a tak šiel pomaly predo mnou až domov. Zozadu som videl ako mu pravé predné koleso kmitá do strán. Predná náprava bola poškodená. Z domu šiel do nemocnice, kde si ho nechali kvôli narazenej ľadvine (krv v moči). Nakoniec to dopadlo dobre, ale ešte stále nejazdí kvôli bolestivej ľadvine a ramenu. Teší sa však na nového Grizzlyho 700, ktorého už má objednaného.

Pokračujem vedľa rieky, jedného i druhého poľa k pravouhlej zatáčke pred kopcom smerom k Dvorníkom. Zastavujem - v zatáčke pred nájazdom do kopca je súvislá plocha stečeného blata z cesty riedkeho ako jogurt. Schádzam z ATV, aby som zistil hĺbku nánosu. Čižmy sa mi zabárajú asi 15 cm do blata. Pod tým je pevný podklad, zem ešte nestihla od toho množstva vody premoknúť hlbšie. Štartujem a pokračujem poľnou cestou na vrchol.

Cesta dole je zarezaná cca 2 m do okolitého terénu. V zime býva zafúkaná snehom až povrch (nie počas tejto zimy). Vlani koncom februára za odmäku som sa na tom dvojmetrovom snehu s Grizzly začal prepadávať. Pokúšal som sa dostať odtiaľ na susedné pole a zapadol. Viac ako hodinu som ho vyslobodzoval.

Dva roky predtým, som na tom istom mieste zapadol na športovej ATV. V oboch prípadoch mašina zostala na bruchu pri pokuse prekonať zamrznutú hranu medzi cestou a poľom.

Schádzam dolu do Dvorníkov, po 500 m odbočujem na poľnú cestu vedúcu do Posádky. Na vrchole spomaľujem, tu som vlani v lete prevrátil Grizzlyho hore kolesami. Vyskočil som z neho včas. Po dopade cez rameno a dvoch paragánskych kotrmelcoch som zostal bez ujmy na nohách asi 4 m od neho. Nedokázal som ho potom postaviť na kolesá. Našťastie o chvíľu išli okolo manželia na pinčli a pomohli mi.

V Posádke odbočujem k rieke, 15.15

Ponad Váh prechádzajú rúry plynovodu na oceľovej konštrukcii. Zastavujem pod nimi – rukavice mam premočené a začínam cítiť mierny chlad na rukách. Dážď silnie, a tak si naťahujem tenké flanelové rybárske rukavice a navrch dlhé gumové návleky, na ktoré až po zápästie natiahnem kombinézu aby mi do nich nevošla stekajúca voda. Teraz už môže prísť aj prietrž mračien.

Mám za sebou 30 km. Vedľa rieky pokračujem cestami a cestičkami až tesne pred Hlohovcom vybehnem na hrádzu proti povodniam. Po dvoch km som v cieli. Celou cestou som nestretol ani živú dušu.

15.30 hod.

Prestalo pršat. Prebehnem nedotknutú dráhu. Je trávnatá, málo vyjazdená, bez vody a tak Grizzly nemá žiadny problém, okrem toho že na hrbolatých miestach poskakuje ako splašený býk. Otáčam naspäť. GPS stále funguje, do západu slnka sú dve hodiny. To v pohode ešte stihnem motokrosovú dráhu pri Pate.

Cestou naspäť odbočím na kopec do Bojničiek. Po lesnej ceste stekajú prúdy blata a vody. Cesta je na niektorých miestach klopená do jednej strany a tak zapínam predný náhon, aby mi neodšmykli predné kolesá dolu svahom (oproti športovej ATV má Grizzly posunuté ťažisko dopredu). Dole v dedine to v hlbokej blatovej barine otáčam naspäť. Vlani do nej kamoš pri zjazde z kopca za mnou vpálil v plnej rýchlosti a to prudké pribrzdenie ho takmer vyhodilo z mašiny. Musel som ho vytiahnuť odtiaľ na lane. Som v pohode, spotený ako myš, ale nikde necítim chlad. Znovu prší.

16.10 hod.

S troškou nostalgie na duši míňam bývalé stanovište prievozníka - pustovníka na Váhu. Po 5 minútach som opäť na štrkovej ceste s kalužami. Zvyšujem rýchlosť a začínam kľučkovať medzi barinami. Po chvíli však už unavené ruky i nohy nevládzu účinne nakláňať tých 300 kg váhy z jednej strany na druhú, a tak nechtiac vpálim pravou stranou do stredu mláky. Ihneď za gejzírom vody nasleduje prudké zvrtnutie rajdov do pravej krajnej polohy a veľmi bolestivý náraz do pravej ruky od riadidiel. Rýchlo zakontrujem na opačnú stranu, aby som zabránil prevráteniu stroja. Spomaľujem a cez zuby cedím nepublikovateľné nadávky na svoju adresu. Vytriasam pravú ruku, našťastie nie je zlomená, najviac ma od toho nárazu bolí rameno a to poriadne. Pozerám, či tu náhodou nie je na blízku nejaký plechovkár, na ktorého by som mohol zvaliť zodpovednosť za tú príhodu, ale nikde ani živej duše. Nuž čo, zase som to zoral sám (ako vždy). Prestalo pršať.

16.30 hod.

Zastavujem na chvíľu na motokrosovej dráhe pri Vinohradoch, aby som sa vydýchal. Som úplne mokrý od potu, ale v teple. Rameno už bolí menej. Prechádzam dráhu a vchádzam na úzky chodník cez les na niektorých miestach nebezpečne klopený dolu svahom. Šmýka sa, a tak zapínam predný náhon aby ma to nezošmyklo z chodníka dole do stromov a kríkov. Pred dvomi rokmi som tu vyťahoval spomedzi stromov a kríkov zošmyknutého kamoša s jeho Hondou 600. Posledná prudká zátačka hore strmým briežkom, pridavám plyn. Zadné kolesá na blate ušmykujú do strany a iba s veľkým fyzickým nasadením a šťastím sa vyhýbam stromu, ktorý sa oproti mne rozbehol. Plastové blatníky na pravej strane Grizzlyho vŕzgajú po kmeni stromu, ale bez následkov. Tentokrát vypúšťam cez zuby iba jednu nadávku na svoju adresu a pokračujem k Pate.

Na úzkej betónovej ceste v poli je neprehľadná zákruta, mostík cez kanál a tesne za ním veliká kopa hliny na ceste. Viem o nej a tak spomalím a prechádzam ju. Nejaký dobrý gazda to tam vysypal, aby zabránil autám (motorkám) chodiť po jeho chotári. Pred dvoma mesiacmi sa tu potme vysypal na ATV môj kamoš. Popoludní to tam ešte nebolo, večer potme keď sme sa kúsok predtým rozišli, do toho vpálil v plnej rýchlosti. ATV preletela cez kopec hliny a dopadla na štyri na betón. Jeho predtým vyhodilo zo sedla a našťastie skončil iba dotlčený v kríkoch. Minulý týždeň som na tom kopci hliny našiel veliký tereňák a pri ňom chalana s kočkou. Auto malo tri kolesá vo vzduchu a bezmocne ležalo na bruchu ako veľryba na plytčine. Malo dobré pneu, predný i zadný náhon, uzávierky diferákov a naviják. Jediné, čo mu chýbalo vo výbave, bol „zdravý rozum vodiča“ a lopata. Pokúšal som sa ho stiahnuť odtiaľ na lane, ale Grizzly bol na tú zaťaž príliš ľahký a hrabal na mieste, aj keď som postláčal všetky gombíky vrátane uzávierky predného diferáku. Vyslobodili sme tú nemohúcu opachu odtiaľ až keď privolaná pomoc z dediny priniesla lopaty.

17.00 hod.

Zastavujem v Pate na dráhe. V blate nikde žiadna stopa po moto či ATV a ani žiaden človiečik nablízku. Očistím displej GPS od blata a vidím že funguje - asi to prežije. Je čas na oddych. Neprší a vyzerá to, že už ani pršať nebude. Spoza oblakov vykukuje zapadajúce slnko. Urobím zopár foto.

Vyzliekam do pol pása kombinézu. Vetrovka je z vonku úplne mokrá. Je 8 stupňov. Vyzliekam sa do pol pása až na kožu a obliekam si tri suché tričká, pôvodný sveter aj vetrovku. Zase som v teple a dokonca aj v suchu. Kombinézu nechávam zatiaľ do pol pása vyzlečenú aby sa z vnútra vysušila. Zapálim si cigaretu a na mobile čítam najnovšie emailové notifikácie z diskusie na motoride.sk. Podľa tých príspevkov nie som jediný, čo dnes vyšiel von.

Obliekam sa a vybieham na nedotknutú dráhu. Na povrchu je cca 5-centimetrová mazľavá vrstva blata. Strmý zostup dole do prvej 180-stupňovej zatáčky, s prudkým výjazdom hore. Zákruta je celá zaliata vodou, pod ktorou je veľa blata. Grizzly zapadá takmer až po blatníky, ignoruje zatáčku a tvrdošijne sa hrnie iba rovno. Zapínam predný náhon, vynáša ma na vonkajší oblúk zákruty do tej najhlbšej bariny a vzápätí leziem hore strminou. Zadné kolesá sústavne odšmykujú do boku a mňa to vozí zboka na bok po celej šírke dráhy. Dnes je tento terén pre moto a športové ATV určite nezjazdný. S predným náhonom a dobrými pneu (mám nové) to však ide. V ďalšom kole už prechádzam tie zaplavené zákruty po vnútornej strane, kde ani zďaleka tak nezapadám. Urobím 5 kolečiek a zastanem, viac nevládzem na ruky a ani s dychom. So zapnutým predným náhonom treba do tých rajdov dávať oveľa väčšiu silu.

Je čas ísť domov. Prechádzam popod most na R1 cez Váh a vchádzam do bezplatnej prírodnej umyvárky. Posledné 4 km na trávnatej ceste vedľa hrádze sú posiate tými správnymi jamami s mlákami s minimom blata. Postavím sa do stupačiek, zrýchlim a poďho v rýchlosti do stredu tých kaluží. Jedna nasleduje za druhou, zalieva ma spústa vody akoby som išiel za motorovým člnom. Grizzly v rýchlosti poskakuje v tých jamách na všetky strany a ja ho držím v požadovanom smere iba s použitím všetkej sily rúk a nôh. Oblečenie mám bezchybné, a tak si tie gejzíry vody vychutnám až do konca - keď sa mi už takmer podlamujú vysilené nohy

17.45 hod.

Vchádzam do dediny a zastavujem pri krčme. Posedím vonku hodinku - treba doplniť vypotené tekutiny. Môj nový GPS prístroj premiérovú jazdu vydržal a hovorí, že som prešiel 103 km, maximálnu rýchlosť som mal 96 km/h a priemernú rýchlosť počas pohybu 38 km/h. Celkový čas činí 3 hod. 15 min. Keďže GPS funguje, môžem už do neho nahrať aj turistickú mapu Slovenska.

Doma v garáži pri vyzliekaní kombinézy mi padne pohľad na zadné kolesá Grizzlyho. Pneu sú po dlhom čase úplne čisté, čierna farba doslova svieti, a tak vidím 2 klince v ľavej zadnej a jeden v pravej zadnej pneu. Ktovie odkedy tam sú. Zajtra, než opäť vyrazím, to musím opraviť.

Za spoľahlivý výkon potľapkám medveďa po nádrži, on mi na oplátku zavrtí výfukom a idem sa prezliecť.

Opäť jeden pekný deň za nami a navyše sme prišli domov takmer úplne čistí.