Na dolnej zemi alebo zraz Žitnoostrovských býkov v Gabčíkove 2007

Pôvodne som na túto akciu ani ísť neplánovala. Stále som mala v živej pamäti vlaňajší ročník, kedy som mala dojem, že ja a priateľ sme tam jediní slovensky hovoriaci ľudia a všetko prebiehalo v maďarčine – od privítania na bráne cez stánky s občerstvením až po moderátora a kompletný program. Keď sme vtedy sadali na motorky a odchádzali, bola som presvedčená, že na túto akciu už nikdy nezavítam. Nechala som sa však presvedčiť priateľom a tiež aj avízovaným koncertom Tublatanky – aspoň niečomu tam rozumieť budem, povedala som si a vstúpila som druhýkrát do tej istej rieky.

Hneď na bráne ma čakalo milé prekvapenie – motoriderky neplatili vstupné, a tak som plavne prefrčala vstupnou bránou a vzápätí ma obklopila zrazová atmosféra. Odstavili sme motorky a vybrali sme sa tradičnou cestou - poobzerať okolie a iné motorky, pohľadať známych, kúpiť si kofču a niečo na jedenie a poprezerať si ponuky v stánkoch s motopríslušenstvom. Býci boli na návštevníkov pripravení naozaj výborne. Piatkový program prebiehal prakticky nepretržite, vypočuli sme si koncerty viacerých dobrých kapiel, konali sa zaujímavé súťaže, ľudia sa výborne bavili. Zlatý klinec piatkového večera bola maďarská kapela Pokolgép, v preklade Pekelný stroj, ako som sa dozvedela, a boli dobrí, doma sú vraj dosť známi – možno ako u nás Horkýže Slíže. Aj polnočná súťaž v pití piva zaznamenala hojnú účasť a súťažiaci aj diváci sa dobre zabávali. Vo veľkej miere k tomu prispieval moderátor, ktorý celý program odmoderoval dvojjazyčne – povedal pár viet po maďarsky a potom to isté zopakoval po slovensky, potom zas povedal pár viet slovensky a preložil ich do maďarčiny. Vďaka tomu som si nepripadala nepatrične a vedela som, čo sa aktuálne deje, resp. bude diať. Odchádzali sme domov okolo jednej hodiny v noci, bývame cca 50 km odtiaľ, tak sme uprednostnili spánok v pohodlí vlastnej postele a teplú sprchu pred stanovaním. V sobotu sme sa do Gabčíkova vrátili opäť, priateľ skôr, ja som prišla práve v čase, keď sa konalo vystúpenie motokaskadérov. Celá hlavná ulica bola uzatvorená a lietali po nej kaskadéri na motorkách aj štvorkolkách. Táto šou pritiahla ako divákov okrem motorkárov snáď všetkých obyvateľov Gabčíkova vekovo od 1 do cca 99 rokov. Kaskadéri začali vystupovať hneď po návrate kolóny motoriek z výjazdu, a tak si motorkári odstavili motorky a sledovali vystúpenie. Motorky boli všade, priam zaplavili celé Gabčíkovo. Lemovali všetky priľahlé cestičky, vystavené na obdiv, a bola to skutočná pastva pre oči. Rodinky s deťmi sa okolo nich prechádzali ako na autosalóne, a oči nesvietili iba detičkám, ale hlavne oteckom :o) Po skončení streetfightershow motorkári opäť posadali na motorky a za úžasnej zvukovej kulisy sa celá kolóna vrátila do areálu zrazu. Tu chcem spomenúť policajtov, dohliadajúcich na bezpečnosť a poriadok. Boli pripravení a v pohotovosti najmenej tak, akoby sa konal summit sicílskych mafiánskych kmotrov, podľa špz si zrejme vyžiadali aj posily z iných okresov, len mi bolo ľúto toho policajného psa, ktorý sa chudák pozvoľna prehrieval v aute. Defilovali v plnej paráde pred areálom zrazu, mne to pripadalo ako demonštrácia sily. Dosť zbytočné, myslím si...

Na zraze pokračoval pestrý program súťažami a ich vyhodnotením, mohli sme si tipnuť, koľko vydrží ísť motor na starej fordke 1,6 po vypustení oleja a vody z chladiča – správny tip bol tuším okolo 8 sekúnd, potom sa partie silných chlapov pustili do súťaže v preťahovaní lanom a súťaž zožala taký úspech, že sa nakoniec zúčastnili aj dva dievčenské tímy, ktoré bojovnosťou vôbec nezaostávali za mužskými družstvami. Po súťaži prišla na pódium kapela, podľa programu Csak van, a my sme sa vybrali zaobstarať si niečo na jedenie a kúpiť si kofolu – originál kofču mali v bufete pred vstupom do areálu zrazu, tak sme sa vybrali tým smerom. Pri bráne sme prehodili pár slov s usporiadateľmi a ja som chvíľku sledovala ich prácu. Nedá mi nepochváliť ich. Zhostili sa svojej úlohy zodpovedne a profesionálne. Každého prichádzajúceho motorkára privítali, prehodli pár slov, vybavili páskou na ruku, programom v jazyku, akým návštevník hovoril a pekným kovovým odznakom, operatívne riešili drobné nedorozumenia, ktoré sa z času na čas vyskytli, starali sa o poriadok, zabezpečovali súťaže, slovom starali sa o bezproblémový chod akcie a dobrú zábavu pre návštevníkov, a vzhľadom na obrovskú návštevnosť sa mali veru čo obracať. Patrí im za to moj vďaka a obdiv. Super, Býci, len tak ďalej!

Medzitým sa ručičky hodiniek povážlivo priblížili k desiatej hodine večer a pred pódiom sa začali zhromažďovať ľudia. Na pódiu medzitým prebiehali posledné prípravy – chystal sa totiž očakávaný koncert slovenskej legendy – Tublatanky. Presunuli sme sa aj my pod pódium a vzápätí to všetko začalo. Boli skvelí. Od začiatku až po posledný akord to bol úžasný koncert, zazneli staré skladby ako Šlabikár a Loď do neznáma, ale aj pesničky z nového albumu, Ďurinda aj s basgitaristom zabávali publikum ako starí rockeri harcovníci, atmosféra bola skvelá, pod pódiom sa s nami zabávali aj originál Maďari, ktorí nerozumeli ani slovo po slovensky a po koncerte si pokupovali kompletnú diskografiu Tublatanky, natešení, že je to super hudba. Proste, celý koncert bol skvelý a bol to jeden z mojich najsilnejších zážitkov z tohto zrazu. Jednak skvelé pesničky a jednak to, že hudba prelomila bariéry národností a jazykov – bol to úžasný pocit. Po koncerte sme sa vybrali kúpiť si kofolu a ešte trošku posedieť s kamarátmi a pred úsvitom sme sa pobrali domov. Z celej akcie som mala vyslovene dobrý pocit, podľa mňa to bol jeden z podarených zrazov, programovo i organizačne zvládnutý na výbornej úrovni a ak Býci ponechajú dvojjazyčné moderovanie akcie, na budúci rok pôjdem určite znova.

Tublatanka