Buldog Rally Duchonka 2005

Tento rok ju určite vyhrám! – hovorím si, rovnako ako v predchádzajúce roky a rovnako ako v predchádzajúce roky ten prísľub neberiem priveľmi vážne – veď sa idem hlavne povoziť a na trať sa veľmi teším. Len aby vyšlo počasie! Sobotňajšie ráno sa prezentuje modrou oblohou bez jediného mráčika a slniečko sľubuje príma vozenie. Balím nevyhnutné do tankvaku, po krátkej úvahe priberám ešte plachtu – čo keby – a vyrážam smer Duchonka. Pneumatiky pohládzajú teplý asfalt a svištiac ukrajujú vzdialenosť, okolo mňa prebieha krajina, dedinky striedajú polia, tradičná slovenská panoráma, ktorú mám tak rada a ktorá ma vie vždy zohriať pri srdiečku. Blížiac sa k Duchonke stretávam čoraz viac motorkárov, zdravíme sa a mňa sa začína zmocňovať priam slávnostná atmosféra. Zrazu zbadám motorku v priekope vedľa cesty a pri nej bezradne postáva jazdec; fajn, prežil to, bleskove zhodnocujem situáciu a v duchu za to blahorečím pánbožkovi, brzdím a zastavujem.... veď to je Herghott! Vykročil ku mne a až vtedy mi začína pomaly dochádzať, že sa vôbec nespráva ako niekto, kto práve poslal do jarku Varadero. Po ubezpečení, že je to naozaj len akože, nehoda je fingovaná a nastražená ako tajná kontrola v rámci rally sa lúčime a za pár chvíľ už parkujem v areáli zrazu.

Privítania, pozdravy, stretávam kamarátov, známych, dávame si kofolku na privítanie a ešte teplú motorku staviam na štart rally. Na nádrž nalepujeme itinerár, posledný pohľad do mapy a ide sa. Trať merala skoro 200 km a bolo to 200 kilákov krásneho vozenia, až na ten kúsok cesty na Jankovom vŕšku, ktorý bol fakt v dezolátnom stave a kde deklarovaná 60-tka bola priam samovražedné tempo. Po skúsenostiach z minulých ročníkov, kde som bola príliš pomalá, som zvolila taktiku ČoToDá, t.j. tak rýchlo, ako sa len dá, a tak som si vychutnávala každý kopček a každú prehľadnú zákrutu; adrenalínovú vložku predstavoval posypový štrk, huncútsky porozsýpaný hlavne v zákrutách a okolo výtlkov. Obzvlášť som to oceňovala pri prejazdoch zalesnenými zónami, kde konáre visia ponad cestu a listy vrhajú na cestu škvrnky tieňov, ktoré sa prelínajú s fliačikmi asfaltu, osvietených slniečkom, takže niekedy fakt nevidíš na cestu, ktorou sa ženieš, tak tomu hovorím adrenalínová jazda! Do cieľa som vchádzala s výborným pocitom z peknej trate, dúfajúc, že mám čas ako-tak obstojný, no veď uvidíme, hovorím si. Na výsledky som si nakoniec musela počkať až do vyhodnotenia, pretože hoci personál na štarte i na kontrolných stanoviskách bol veľmi milý, odporúčané časy sa mi z nich vymámiť nepodarilo :o)
V areáli sa to hemží ľuďmi, motorky prúdia cez vrátnicu a parkovisko sa plní. Veľmi kvitujem prácu chlapcov – ochrankárov, ktorí svedomito kontrolujú príchodzích i jazdcov, opúšťajúcich strážený areál, som rada, že dávajú pozor a hliadkujú aj pri motorkách. V bufete ma milo prekvapili ceny kofoly i pifka, kupujem jednu veľkú, v bufete si dávam palacinky s tvarohom a teším sa na avízované predvádzacie jazdy vznášadla. Na moje nemilé prekvapenie sa vznášadlo nakoniec nekonalo, chlapík ho naložil na príves a odišiel. Usporiadateľ k tomu nepridal ani slovko vysvetlenia. Škoda. Zapadajúce slniečko medzitým spustilo večerný program na pódiu, hrá tam nejaká kapela, ľudia sa začínajú pomaly trúsiť k pódiu. Idem tiež, som zvedavá na výsledky rally. No jasné, zas som sa neumiestnila. Nevadí! – zaskandujem si v duchu, tlieskam víťazom a teším sa z toho, ako sa Čendina teší z digitálneho foťáku, som rada, že je to práve ona a že jej foťák urobil takú veľkú radosť :o) Nasledujú tradičné zrazové súťaže, tak trochu ako na bežiacom páse, vnímam ich len zbežne. Situácia sa mení vyhlásením súťaže o najkrajší zvuk motorky, publikum ožíva, vidno, čo sa motorkárom páči, za búrlivých ovácií napokon zaslúžene vyhráva Kawasaki.

Znovu začína hrať nejaká kapela, radšej sa presúvam do bufetu na niečo dobré pod zub a potom sa s najmladšou motorkárkou Deniskou ideme povoziť na kolotoči. (Tam zisťujem, že som asi nemala jesť PRED kolotočovaním; našťastie to dopadlo dobre, druhýkrát som však na kolotoč už radšej neliezla :o) Večer ďalej plynie v pokojnej atmosfére, stretám kamarátov, posedávame, rozprávame sa, spomíname... intenzívne si uvedomujem, že práve toto sú tie chvíle, pre ktoré mám rada motorkárske zrazy a stretnutia. Práve o toto ide – samozrejme okrem toho, že sa človek povozí: je to príležitosť stretnúť kamarátov z druhého konca republiky, ľudí, s ktorými sa v bežnom živote nemám šancu vidieť, ľudí, od ktorých ma delia stovky kilometrov a desiatky povinností; rovnako je to jedna z mála možností spoznať tých, ktorých poznám len z počutia alebo z internetu. Preto som vďačná usporiadateľom akcií a zrazov, že pre nás takéto možnosti vytvárajú a ak sa čo i len trošku dá, vždy sa rada zúčastním. S priateľom sme sa zhodli, že usporiadateľ tejto akcie - slovutný Vadim - má akiste vplyvné konexie na najvyšších miestach, lebo aj počasie sa vydarilo, vzduch je stále zohriaty a vonku sa sedí príjemne. V stánkoch v areáli nie sú rady, obslúžia ťa okamžite, a aj v pokročilej nočnej hodine je tu dostatok bufetov, v ktorých sa dá kúpiť si teplé jedlo – toto všetko spolu vytvára príjemnú atmosféru a zanecháva vo mne jednoznačne pozitívny dojem. Nadránom začína byť chladno, ľudia sa začínajú pomaličky vytrácať do chatiek a stanov, kemp utícha a do môjho života začína zasahovať realita v podobe nutnosti byť v nedeľu na obed opäť v Bratislave v práci. Po krátkom zaváhaní padlo rozhodnutie dať si nočnú jazdu domov a aspoň pár hodín si pospať doma v teplej postieľke. A tak štartujem motorku, lúčime sa s kamarátmi a ponad plece sa posledný krát obzerám smerom k areálu a mávam: dovidenia o rok, Buldog Rally Duchonka!

Viac fotiek nájdeš tu.