Výlet bez hraníc

Vytiahla som motocykel a vyrazila som z Petržalky smerom na Rusovce s tým, že sa asi preveziem okolo hrádze, vo Vojke prejdem kompou cez Dunaj a cez Šamorín sa vrátim, také malé dolnozemské kolečko že si dám. Vychádzajúc z Rusoviec som si ale všimla asfaltku priamo naproti bývalému JRD a z náhleho popudu som zišla z hlavnej a vydala som sa po nej. Nevedela som, kam vedie, hovorím si, uvidíme, kam sa dostanem.

Cestička sa mierne zužovala, po oboch stranách ju lemovali široké lány zrelej kukurice, nikde ani živáčika, krásne vozenie. Niekoľkokrát som prišla na rázcestie, no vždy som si námatkovo zvolila cestu a pokračovala som ďalej. Miestami bola kukurica pokosená a mňa lákalo zbehnúť dole z cesty a trošku sa vyšantiť na poli, ale nikde nebolo ani živáčika a vravím si, neblbni, keď tu niekde šupneš do oráčiny, kde tu zoženieš niekoho, kto by ti to hebedo pomohol vytiahnuť z toho jarku (i na rovnej ceste sa mi z nej ťažko dosahuje na zem, je dosť vysoká a váži cez 210 kg) a tak som išla stále ďalej a ďalej, cestička sa kľukatila pomedzi kukuričné lány a ja som sa kochala slniečkom a cestou a okolím a vozením, pri každom nádychu som cítila, ako sa mi „perie duša“, neviem, či to poznáte, ten pocit, keď človek cíti, ako sa plní šťastím...

Zrazu vidím, že v diaľke predo mnou kukuričné lány končia a vystrieda ich lesík, hovorím si, konečne zmena oproti tej kukurici. Dostala som sa bližšie a hneď na začiatku lesíka som zbadala poľovnícky posed, sviniari poľovníci, pohoršujem sa v mysli, tu sa vyteperia na posed a číhajú na chúďatká zvieratká, ktoré sa prídu napapať kukurice, že sa nehanbia! Aha, veď tam dvaja sedia, učupení, v maskáčoch, človek by ich málom prehliadol, flinty na kolenách, kukajú do ďalekohľadov, striehnu, fuj! Prefrčala som okolo nich, obaja kukajú, no čo čumíš, nevidel si motorku, hovorím si a idem ďalej.

A už vidím koniec cesty, asfaltka sa čelne napája na hlavnú cestu, vedúcu cez nadjazd. Vydávam sa doľava, to je podľa všetkého smer do Petržalky, aspoň sa mi tak zdá. Neprešla som však ani 100 metrov, keď sa predo mnou zjaví tabuľa CLO/ZOLL. Rozhliadnem sa a predo mnou sa v diaľke črtá colnica. No, to som si poriadne pomýlila smer, veď do Rakúska vôbec ísť nechcem, hovorím si a obraciam sa späť. Ani som sa však poriadne nerozbehla a spoza zákruty sa predo mnou vynára tabuľa s nápisom Kittsee (tuším) 6 km! Oblial ma studený pot. Kde to som, dočerta? Veď ja som v Rakúsku! Ja som vlastne narušiteľ hraníc, ako sa preboha mohlo také niečo stať? To bude prúser, hovorím si. No nič, uvidíme, čo mi spravia, hovorím si a opäť otáčam motorku, uvidíme na colnici.

Opatrne sa blížim k rampe. Na moje prekvapenie ma víta doširoka sa usmievajúci colník. „Už o vás vieme,“ hlási mi, „to vy ste nám tam poblúdili, čo?“. Moju situáciu zrejme považuje za veľmi zábavnú. No, zatiaľ to vyzerá dobre, hovorím si a pýtam sa: „Slovensko je tadiaľ alebo tadiaľ?“ ukazujem pred seba a za seba. To sa už smeje aj druhý policajt. „Tadiaľto,“ ukazujú mi a po nahliadnutí na OP mi kývajú na rozlúčku. Kývam aj ja a onedlho moje kolesá znovu hladia asfalt ciest mojej domoviny.

S odstupom času sa na spomienke na tento výlet vždy dobre pobavím, hlavne nad poznaním, že moji „poľovníci“ boli zrejme pohraničná stráž, tí museli čumieť, čo za motocykel sa im tam moce v stráženom priestore. (Týmto si ich dovoľujem srdečne pozdraviť.)