Francúzsko-švajčiarska motorkovačka 2007 2/3

Deň piaty: Aiguille du Midi (3842 m n. m.)

Včera večer ma na prechádzke po Chamonix po 36 eurovej večeri (drahota je tam v reštauráciách jak sviňa, ale ak potrebujete kúpiť značkové gore-texové oblečenie, nenájdete lacnejšie miesto na svete, veď len skúste slovenskému obchodníkovi ponúknuť za Mamut nohavice alebo bundu 50 euro) Monika presviedčala, že ak bude dnes pekné počasie, že ma pozýva na výlet lanovkou na Aiguille du Midi. A keďže ráno bolo ukážkové nebo, o desiatej sa staviame do rady na časenky (1035 m.n.m.) a o dvanástej stúpame na prvú prestupnú stanicu Plan de l´aiguille (2317 m.n.m.). Tu je už sviežejšie, ale slnko tu má takú silu, že cítim nosom, ako mi páli pokožku. A potom to prišlo: v druhej polovici cesty mi niekoľkokrát zaľahlo v ušiach (prevýšenie 1500 metrov za 10 minút) a miesto, kde nás lanovka vylodila – Aiguille du Midi – 3842 m.n.m., bolo ako z rozprávky o ľadovej kráľovnej. Kosa, vietor, ľadovec a slnko. Úzke chodby, výhliadkové terasy, zápach od záchodov. Po každých piatich schodoch zastavujem a lapám po dychu. Vzduch je tu taký riedky, že sáčok chipsov takmer sám od seba explodoval. Po nekonečnom fotení panorámy s Mont Blanc a celej tejto prekrásnej alpskej strechy vymrznutí klesáme na prestupnú stanicu, kde pri horskom jazierku opaľujeme naše biele pokožky.

Ako sme na motorke „dobili“ Mont Blanc, 4807 m n. m. (to je ten biely zaoblený špic medzi nad našimi hlavami)

Deň šiesty: Chamonix – Albertville – St. Michel – Col du Galibier (2646 m) – Briancon – Guillestre – Col de Vars (2111m) – Barcelonnette (318 km)

Celú noc prší a mne nedáva spať inštruktážny text, čo sme dostali na vrátnici: „Tento kemp sa nachádza na svahu rieky Favrands River (asi mysleli ten chutnučký potôčik), ktorá sa v prípade daždivého počasia náhle vylieva z koryta a kemp zaplavuje. V takom prípade zanechajte všetko na mieste (snáď tým nemyslia motorku!) a s dokladmi nasledujte evakuačne šípky“. Fasa! A ja že prečo sú tu tí český bratia...

Ráno opäť bavíme publikum, keď sa balíme v regenkách a prilbách a vyrážame po prázdnych cestách (také sú celé francúzske Alpy) cez Albertville na Col du Galibier. Pozvoľné stúpanie, typické pre francúzske aj švajčiarske Alpy, nás vlhkou prekrásnou krajinou privádza do sedla, ktoré v oblakoch ani nie je vidieť. Oblak však končí kúsok pod sedlom a za občasného mrholenia putujeme cestou zvanou Route des Grandes Alpes nekonečným príbehom zákrut a úzkych prázdnych ciest. Kvôli nepriaznivému počasiu obchádzame plánovaný Col d´Izoard (2360 m) a cez úplne mierny Col de Vars prichádzame do Barcelonnette, kde po asi hodine hľadania nejakého voľného penziónu rozkladáme o ôsmej večer mokrý stan v súkromnom osem-eurovom kempe šikovnej babky-tutovky, ovládajúcej dokonca niekoľko slovenských slov. V mestečku večer vymetáme očami podniky, až sa nám napokon s pomocou istého nemecky hovoriaceho cudzinca podarí dohovoriť so žabožrútmi a objednávame si jedlo, ktoré poznáme a na tanieri sa pred nami už nehýbe.

Col du Galibier a mimozemšťan...

Deň siedmy: Barcelonnette – Cime de la Bonette (2802 m) – St. Sauveur Isola 2000 – Col de la Couillole (1678 m) – Guillaumes – Castellane (192 km)

Ráno je slnečné a teplé, ideálnejšie počasie na výstup na najvyššie prístupné alpské sedlo sme si ani nevedeli predstaviť. Zdvorilo odmietame pozvanie na čaj od staršieho stanujúceho páriku a klasickými francúzskymi ležérnymi stúpačkami obiehame hojný počet cyklistov so stehnami jak z mamuta (že by oneskorenci z Tour de France?). Pred vrcholom sa ešte rozkladáme, aby sme posušili orosený stan, opraté slipy a ponaháňali lúčne koníky a nechávame cyklistom opäť zo slušnosti náskok. Zakrátko nato už parkujeme na asfaltovej streche sveta a obaja vzdycháme, že toto je asi to najkrajšie alpské sedlo, aké sme kedy prešli. A za tým si stále stojím. Dávam sa tu do reči s jedným z cyklistov. Došiel z opačnej strany sedla a vyšliapal to vraj za dva a pol hodiny. Teraz čaká na kamaráta, ktorý trochu asi zaostal. Zatiaľ ho čaká hodinu, hehe. Potom odháňame ľudí od našej motorky: všetci naokolo ju chodia okukávať, lebo toľko batožiny na motorke v takejto výške a ani takú špz-tku ešte nevideli. Vybehli sme na vrch kopca, kde je výhliadková tabuľa s názvami kopcov. Je tu skutočne úžasne. Opäť vyrážame dych skupine francúzskych dôchodcov, keď sa dozvedajú, že Bratislava, odkiaľ sme prišli na motorke, je asi 2000 km vzdialená (teda našou trasou) a ďalších 1000 km ďalej ešte pôjdeme. Po hodine fotenia sa lúčime so známym cyklistom, ktorý ešte stále čaká na toho kamaráta, hehe, a spúšťame sa pozvoľna dole a dole a dole... Nie, tu pre zmenu odbočíme doprava a „skratkou“ cez fascinujúce, v skalách postavené mestečko Roubion z dvanásteho storočia a dve menšie sedlá, kde v zákrutách a nespočetných tuneloch takmer zavaríme motor, prichádzame do Guillaumes a odtiaľ smerujeme na Castellane. Cestu z Guillaumes do Castellane odporúčam ako fantastický relax pre kávičkárov, jemné zákruty, absentujúce rovné úseky dlhšie ako 20 metrov, prázdne široké cesty, krásny národný park, alebo napr. 17 tunelov na úseku 1 km, to sa len tak hocikde nevidí.

Strecha sveta – Cime de la Bonette

Deň ôsmy: Castellane – Grand Canyon du Verdon – Draguignan – St. Tropez (217 km)

Úspešne už o 9:00 vyrážame z penziónu, kde sme obsadili poslednú voľnú izbu a prášime do toľko ospevovaného Canyon du Verdon. 140 kilometrovú trasu Canyon z mapky z letáku poznám už naspamäť, tak sa vyhýbame mladej srnke, odbáčame na Route des Cretes, nadávame na rozbitú cestu a po príchode do St. Maria premýšľame, kde sme urobili chybu – však tu nič také zaujímavé nie je! Po návšteve starovekého kláštora pokračujeme opačnou stranou canyonu ďalej a stále nič. Jediné, čo ma ohúrilo, boli bunge jumpisti na moste nad kanónom a kamaráti, ktorí jednému z nich pri zoskoku skandovali „Happy birthday to you“. Fakt sa znovu narodil. Tak neviem páni, či ste o tom len čítali, keď ste to toľko ospevovali, alebo ste to tam boli splavovať na plti, čo by mohlo byt naozaj fascinujúce.

So stúpajúcou teplotou vzduchu stúpa aj naša nedočkavosť vykúpať sa a tak volíme najkratšiu trasu k moru. Cesty k moru sú prázdne až na posledný 30 km úsek. Tu je už zápcha, ako ju poznáme u nás v blave v pondelok o ôsmej ráno. Takže krokovým tempom (takto nabalená motorka nemala šancu predbiehať) v teplote cez 30 stupňov pod plnou slnečnou paľbou a v plnej poľnej hľadáme kemp v St. Tropez, kde samozrejme žiadny nie je, ako nám oznámili na náš dotaz žandári. Prvý kemp najbližší k St. Tropez (10 km po asfalte, 3 km cez more) nachádzajúci sa na pláži mora sa nám síce veľmi páčil, ale za 4 hviezdičky si pýtali 42 euro, tak sme si kosti zložili do vedľajšom za 27 euro. A keďže pláž nebola oddelená, plnými dúškami sme si užívali luxus štvorhviezdičkového kempu, ako napríklad kolotoče, živé kapely, bufety s dobrými cenami (pol kurčaťa za 5 euro bolo na tamojšie pomery skoro zadarmo).

Grand Canyon du Verdon – najakčnejší záber

Deň deviaty: St. Tropez (24 km)

Dnešný pekelne horúci deň sme strávili obhliadkou St. Tropez, četníckej stanice, prístavného móla, suvenírových obchodov a hlavne kúpaním v mori a vyvaľovaním na pláži.

Slávna žandárska stanica v St. Tropez chátra