Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 722 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

www.foxracing.sk Sumoto Brno DS auto MOTOQUAD Indian - www.klasikmoto.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4018
Áno, bolo to v pohode: 48% (1948)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (2070)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (1 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (37)  [Verzia pre tlač] Tlač

Alpovačka 2004 1/4

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 28.09.2004 Autor: Vidicon
Čitatelia: 10404 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Cez Alpy som vždy len prechádzal, vždy som len privoňal k nádhere vysokých končiarov, ktoré na mňa volali a ja som im pokaždým len zanechal smutný odkaz, že dnes idem za inou, a že sa zastavím nabudúce. Neveril som, že by bol niekto ochotný toľké roky na mňa čakať, ale Alpy počkali a to splynutie bolo dokonalé a moja mnohoročná túžba bola ukojená...

Nielen ja, ale aj moje srdiečko, Monika, sme už minulý rok vedeli, že aj keď je more krásne, potrebujeme zmenu a obaja sme presne vedeli akú. Začalo to snením a aby sny nabrali reálne rozmery, stiahol som z tohto serveru všetky cestopisy o Alpách a hltavo sme si ich obaja prečítali. To už sme vedeli, že je najvyšší čas kúpiť si mapu, všetko si na nej nájsť a zaznačiť miesta, ktoré chceme vidieť. A tak to začalo, ani sme si nevšimli, ako rýchlo. Kúpili sme mapu Európy v mierke 1:1 000 000 s hrebeňovou väzbou, aby sme si mohli vybrať tie stránky, ktoré potrebujeme. Potrebné stránky sme si okopírovali a jeden tmavý jarný večer som pozliepal čierno-bielu mapu veľkosti A0. Veľký matrac na zemi v obývačke, dutá hracia skrinka vytvárajúca zvukovú kulisu a záhadnú blikajúcu žiaru, žltá zvýrazňovačka v jednej ruke, cestopisy v druhej, keksíky v tretej a štvrtá ruka masírovala tie ruky, čo už boli unavené. Tak takto vznikol plán našej cesty. Chvíľu trvalo, kým sme zladili všetky miesta, čo sme chceli vidieť, s realitou a s pukajúcimi srdiečkami sme si uvedomili, že za dva týždne to asi nestihneme. Keďže sme si nevedeli celkom predstaviť, aké je to jazdiť po Alpách, naplánovali sme si do bodky prvé tri dni a presný program na tie zvyšné sme nechali otvorený s tým, že sme mali približnú predstavu a na mieste uvidíme, čoho sme schopní. Naša dovolenka predsa nie je naháňačka, chceme si oddýchnuť, v pokoji obdivovať výkvety fantázie nášho Stvoriteľa a ak niečo nestihneme? Veď príležitosť ešte bude. Snáď.
Pred odchodom sme ešte narýchlo pozbierali skúsenosti od Veľkého Plánovača Herghotta a jeho Gabiky, napísali si všetky dôležité telefónne čísla pre prípad neočakávaný, dokúpili zopár nových koní, prefarbili ich na červeno a aj napriek dobre mieneným radám nášho Motorkárskeho Otca na neprekonateľnom Stroji, ktorý muselo stvoriť samotné peklo, sme naplánovali vytúžený odjazd na sobotu 31. júla, roku Pána 2004. A tu už po dlhom predkeci prichádza konečne niečo normálne.

Deň D (505 km)
BA-Wien-Linz-Salzburg-Zell am See

Ako sa dokážu dve osôbky nabaliť do troch kufrov a tankvaku na dva týždne, so stanom, teplými spacákmi, zimným oblečením a jedlom na dva dni? Sám nechápem, ale fyzická sila opäť zvíťazila. Plnenie kufrov v neskorej nočnej hodine neveštilo nič dobré. Ešteže sa veštby obvykle mýlia. A tak po päťhodinovom spánku štartujem mojich V4 a cestou k milej zahrievam novučičkú zadnú 180-ku. Treba vyraziť čo najskôr, lebo teplotné predpovede veštia motorkárom na ceste barbecue a tak sa „už“ o 8:00 ozývajú posledné cvaknutia preťažených kufrov v ospalej Vrakuni a naša slovenská vlajka máva nešťastným príbuzným. Tak, vôňu posledného lacného benzínu si vychutnávame na JETke v Pétrške-né a vyrážame pokoriť „pánov dôležitých“ na malom prechode v Kitsee. Náš „vianočný stromček“ im hneď prezradil, že si ideme na rozdiel od nich užívať a radšej sa nám na naše výrazy pod prilbami nechceli ani pozrieť. Ešte posledné úpravy oblečenia, upokojovanie mojej vystrašenej milej a za nami už zostáva len vytrhaný asfalt a sladkastá vôňa katalyzátora. Prvý nepríjemným úsekom mala byť podľa mňa Viedeň, ale zdolávame ju bez problémov a po hodine jazdy si robíme prvú zástavku. Uff, Oskar začína prikladať do vyhne a tak zhadzujeme zbytočné kusy látky z tela, dopĺňame hádvaó, vrážam štuple do uší a fičíme ďalej. Dnes máme pred sebou odhadom 550 km, tak šup-šup, 1-2-3-4-5-6 a naším obľúbeným tempom 120 až 130 odkrajujeme z nekonečnej diaľnice. Keď treba, 106 vykŕmených koníkov sa vie predviesť aj s takým nákladom, ako sme im nemilosrdne nadelili.

 Naša zástavka nás sprevádzala po celú cestu.
Naša zástavka nás sprevádzala po celú cestu.

Cesty majú tí sedliačikovia pekné, to im uznávam, až na niektoré úseky, kde sa tri pruhy odlievajú sa v jeden, ale vtipné kreslené ksichtíky naznačujúce zvyšnú dĺžku opravovanej trate nás príjemne pobavili. A tak konečne tankujeme na OMV. Tu zažívam veľmi príjemne prekvapenie. Tak tato hračka žere len 5 litrov! Čiže na jednu nádrž dokáže spraviť 420 km. To sa už začína blížiť fotríkovej škodovke 120 GLS :-) Druhá výhoda tejto rýchlosti je, že necítiť absolútne žiadne vibrácie.
Cesta po diaľnici pri Oskarových 30tich stupňoch sa dá vydržať len ak máte čierny priezor. Zástavky si robíme stále častejšie, lebo riťky už bolia a treba si ich vymasírovať. Holanďania sa dobre bavia, keď si líhame na trávu a vzdycháme. Toto si oni na tých maxiplechovkách (rozumej karavanoch) neužijú, o čo prichádzajú, ha! Z času na čas odjeme ešte z mamičkiných nekonečných zásob rezňov a ryže a zapíjame americkými kvapalinami.
Za Salzburgom už nie je ďaleko do kopcov a tu sa naše pripečené motorkárske mozočky preberajú. Prvý tunel a sme v tom, sme v Alpách. Ty kokso, ten endorfín si robí s telom čo chce. Odbáčame z diaľnice na lokálku, ale napriek kopcom teplo neustáva. Šípky na Zell am See nás po chladiacej prestávočke privádzajú do mesta tunelov. Áno, takto by som to Zell am See premenoval. Z tunela do tunela, tušil som, že tu zablúdime. Nestalo sa, iba sme to mestečko prešli durch. Pravidlo je, že treba odbáčať stále doprava. Pýtame sa jednej dobrej ženskej duše na cestu a na pamiatku jej oškierame auto bočným kufrom. Do prkínka, však sme širokí jak trabant, až teraz si to uvedomujem. Ona si to našťastie nevšimla, oškreli sme ju zákerne a potichu :-). Prvý kemp sa nám vôbec nepáči a vraciame sa k jazeru, kde sú ďalšie dva. Oba majú tabuľku „Obsadené“, ale miesto pre dvojicu štíhlych dobrodruhov sa vždy nájde. Aha, takže ignorovať tabuľky a spýtať sa osobne! Vyberáme si ten krajší, volal sa Seecamp. Kemp je plný maxiplechoviek z Holandska, nenadarmo sa vraví „bludný Holanďan“. A Monika už aj vie, čo chce odo mňa na Vianoce – karavan. Za 22 ojro máte skvelé teplé sprchy pre seba, studenú sprchu pre vašu kovovú frajerku, playstation, ping-pong, bongo-bongo. Ach nie, to som mal len ja! Akurát za varič musíte platiť a za práčku. Okolo 18:00 rozbaľujeme stan a idem si oči vyočiť: chýba nám jedna tyčka ku stanu. Našťastie nie až tak podstatná, drží vo vzduchu len predsienku, ale kazí mi to náladu na najbližších veľmi veľa minút, kým sa mojej drahej podarí utešiť ma. Druhá vec, čo ma znervóznila, bola ubudnutá brzdová kvapalina v spojke. Zajtra sa chystáme na Grossglockner, snáď to ešte vydrží a v pondelok skočíme do servisu vyžobrať pár kvapaviek. Večer sa ešte vozíme na detskom kolotoči a hojdačkách a líhame spánkom spravodlivých.

Deň druhý (120 km):
Zell am See-Grossglockner-Zell am See

Do ružova vyspatučkí, ale trošku dolámaní z nezvyku spať v tomto zelenom tanku, ako to náš stan pomenovala moja šikovnejšia a krajšia polovička („lebo je zelený a je v ňom bordel ako v tanku“), po rýchlych raňajkách z domácich zásob vyrážame s jedným kufrom smer Grossglockner. Na tento deň plánujeme len tento výlet, lebo po včerajšku si chceme odpočinúť. Sme predsa na dovolenke! Dočerpávam peňaženku v bankomate a opúšťame mestečko. Šípky nás neomylne privádzajú na mýtnicu, kde od nás chcú neslovenských 17 ojrošov. Naša radosť trošku poklesla lebo začína popŕchať. Tak sme sa tešili, že konečne tam budeme prvý, čo mali slnečné počasie a ono sa to pokaká? Monika navlieka novučičkú dažďovku, ja novučičké návleky na čižmy, fotíme si bizóny a hurá do kopca. A začínajú naše prvé serpentínky a vracáky. Ideme vyššie a vyššie, predbiehame nemožne pomalé plechovky a maxiplechovky a tu hľa, Monikine prosby boli vyslyšané: vyšlo slniečko a po celý deň už ani nezašlo. Na tento deň budeme dlho spomínať, tu sme stratili naše Alpské panenstvo. Všade možne zastavujeme a fotíme. Veď tí, ktorí ste tam boli, viete, o čom hovorím. Ja až teraz chápem, o čom ste to písali. Postupne sa prepracovávame na Grossglocker, respektíve parkplatz pod ním. Oskar nám naozaj praje a odkrýva prekrásny pohľad na vrchol. Tak tam ale už len pešky. Odparkujeme tátoše na parkovisku vyhradenom pre motorky a nachádzame skrinky pre bikerov: tu si môžete zadara odložiť a zamknúť vaše prilby, bundy, čižmy! Toto v našej Alma máter nebudeme vidieť najbližších sto rokov. Nakupujeme suveníry, fotíme živé svište, cikáme a objavujeme to, o čom nikto nepísal a kto tam nebol, môže ľutovať: pešia cesta na hrebeň kopca sa začína skvostnými tunelmi, z ktorých každý ukrýva nejaké prekvapenie. Fotíme, točíme videa a podobne. Nebudem prezrádzať viac, choďte si to pozrieť sami. Po návrate ešte okukávame sochu Franza Jozefa, pohrávame sa s ďalekohľadom, vyjedáme mamičkine rezňové zásoby a štartujeme späť. Cestou fotíme opäť o dušu, jednu aj druhú. Tu by sa dali stráviť kľudne aj dva dni. Cestou ešte vybiehame na Edelweisspitze, tzv. Bikers Point. Sem musí každý správny motorkár, je to jeho česť a povinnosť! A výhľad odtiaľto je úžasný. Len nechápem, prečo sa po tej uzučkej ceste trepali autá. Inak, ako na jednotke, sme sem nestúpali.

 Takto môžete vidieť Grossglockner, ak máte tam hore známosti ako my.
Takto môžete vidieť Grossglockner, ak máte tam hore známosti ako my.

 Monika odfotila vysmiateho motorkára na Edelweisspitze. Hmmm, tuším som to ja...
Monika odfotila vysmiateho motorkára na Edelweisspitze. Hmmm, tuším som to ja...

>

Pridané: 28.09.2004 Autor: Vidicon pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (1 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (37)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria