Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2048 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 27210
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (16319)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (10891)
Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (18)  [Verzia pre tlač] Tlač

Za Radegastom, alebo Slovensko-Moravská pohodovka (+ bodka na Ružinej)

 Zdieľať

Pridané: 23.09.2008 Autor: Mitja
Čitatelia: 13882 [Mototuristika - Slovensko - Cestopis]

Blíži sa náš odjazd, tak ešte narýchlo nad mapami doťahujem plán, čo, kde, ako. V sobotu som si vyzdvihla svoju moto zo servisu a mohli sme začať baliť.

Zostava: ja (Miťa) so Suzuki GS 500, môj drahý Robert - Jawa 350/640 a Peťo - Yamaha Fazer 1000. Začiatok: 27.7.2008. Tempo: vyslovene turistické.

1.deň: Spišská Nová Ves – Hodrušské jazero, 208 km.

Je slnečno až slnečno. Z domu vyrážame až tesne pred obedom, ale hladní, tak je prvá zastávka už pred Važcom v motoreste na obed. Pokračovali sme po vedľajšej kľudnej ceste cez Východnú, Hybe, ďalej cez Čertovicu, Brezno, Banská Bystrica, tam to začalo byť nudné, hlavne keď sme omylom odbočili na diaľnicu, ale čo už. Nudu preťala strata Roberta, keď sme s Peťom odbočili z diaľnice na Kováčovú, a Robert nás zaregistroval až za odbočkou. Vyriešil to tlačením moto v protismere na nejakom privádzači. Za Budčou sme sa zase omylom dostali k diaľnici, tak sme to teraz riešili všetci traja jazdou v protismere po privádzači. Nasledovala takmer zarastená stará cesta až k odbočke do Banskej Štiavnice. Na začiatku doliny sme sa zastavili na kofolu v maličkom motoreste s názvom Halušky, majú tam fajn ceny. Tesne pred Banskou Štiavnicou odbočujeme na Žarnovicu, vychutnávamesi úzku kľukatú cestičku lesom, aj brzdy na Jawke sa vytešujú, keď vypovedia pri klesaní službu a zostanú zaseknuté.

Šťasne sme došli do maličkého kempu pri Hodrušskom jazere v peknom prostredí (60,-Sk/osoba, 30,- stan). Nad kempom je jazero, ktoré je súčasťou banského diela.V kempe nás už čaká vladop zo Žarnovice, ktorý mi poradil toto miesto, zoznamujeme sa a porovnávam svoju geesku s Vladovou. Presunieme zoznamovanie do miestneho bufetu, ktorý funguje do hodiny požadovanej konzumentmi. Vlado odchádza domov, my čo to pojeme a líhame, rušení nočným spevom nejakého chrapľavého Vysockého pejúceho na jednu melódiu mnoho piesní o nešťastnej láske, či čo.

 Hodrušský kemp s Vladovou geeskou
Hodrušský kemp s Vladovou geeskou

2.deň: Hodruša – Brhlovce – Počúvadlo – Hodruša, 134 km

Furt slnečno. Dnešný deň je vyslovene poznávací. Nechávame stany v kempe a naľahko vyrážame po krásnej kľukatej ceste do Brhloviec. Pozrieme si múzeum kamenných obydlí v Brhlovciach, pokukáme čo to aj po dedine, pcháme v stánku lokše a kofolu a vraciame sa po tej istej ceste. Zastavujeme v Bohuniciach v expozícii vodného mlyna a pokračujeme na Počúvadlo. Po polovýdatnom obede sme sa chceli vyštverať na vrch Sitno, ale vďaka horúčave presúvame výstup na neskôr. Ideme do banskoštiavnického banského múzea. Vyfasovali sme nepremokavé plášte, banské prilby slušivej žltej farby, svietidlá a vrhli sme sa pod vedením sprievodcu do banskej štôlne Bartolomej. Predierali sme sa vlhkými podzemnými chodbami 1,5 hod.

Po prehliadke je ešte vždy horúco, definitívne zavrhujeme výstup na Sitno. Vraciame sa do kempu, tam nás už víta Vlado a spolu ideme na kofolu do Žarnovice. Rozlúčka s Vladom, večer pivo v bufete v kempe a tento raz ničím nerušený spánok.

3.deň: Hodrušské jazero - Buchlovice, 230 km

Ešte vždy slnečno. Ráno naposledy močíme nôžky v Hodrušskom jazere, balíme a vyrážame. V Partizánskom dávame vo fotoslužbe napáliť plné karty z foťákov na CD, a pokračujeme na Drietomu, prekračujeme prázdnu colnicu a preorientujeme sa na českých 50km/h v obciach. Nejak strácame smer a zastavujeme v nejakej dedine. Bočný stojan Jawky nevydrží, ohne sa na ňom pätka a Jawka padá rovno na obrubník. Odniesla si to ľavá smerovka a plexištít. Provizórne opravujeme za pomoci sekundového lepidla a pokračujeme. Zastavujeme v Buchlovickom kempe (50,-/os. 50,-/stan 30,-/moto). Je tam aj bazén, ale nejak sa v ňom nikto nekúpe. Staviame stany a plánujeme pri pive zajtrajšok. Kemp sa volá Smraďavka a pri sprchovaní zisťujem, prečo. Vajcovka tam tečie ešte aj zo všetkých kohútikov. No umývaj si v tom zuby! A ktohovie, z akej vody varia kávu. Skúšať nebudem.

 Nad Macochou
Nad Macochou

4.deň: Buchlovice – Macocha – Boskovice – Benešov, 114 km

Ráno nás budí slnko a kvákanie kačiek, ktorých je tu v neďalekom jazierku požehnane. Robert s Peťom sa pustili ohýbaním plieškov a lepením plastov do opravy smerovky na Jawke. Podarilo sa, funguje. Balíme a prášime preč od Smraďavky. Zastavujeme v Střílkach pred bránou zámku. Chceme si pozrieť krásny chránený zámocký park, ale práve prebieha nejaký seminár, takže nabudúce. Pokračujeme na Vyškov - tam nachvíľu strácame Peťa, potom aj ja Roba, ale panika netrvá dlho a ochvíľu sme už zase spolu. Cestou fotíme veterný mlyn, v ktorom sa dá ubytovať a zastavujeme v Moravskom krase, neďaleko priepasti Macocha. Odparkujeme na stráženom parkovisku, prilby s bundami nechávame v strážnej búdke. Tak sa tu môžeme naľahko obšmietať. Je tu ľudí ako na Štrbskom plese. Najprv okukáme priepasť z vrchného mostíka, a potom aj zo spodného. Je to neskutočne obrovský priestor, vmestilo by sa tam aj niekoľko vežiakov. Na dne priepasti sú jaskyne, ale vstupenky si treba objednať dopredu pre veľký záujem. Takže my sa musíme uspokojiť aj bez jaskýň, ale aj tak to stojí za to.

Po prehliadke Macochy pokračujeme do Boskovíc. Obedujeme v malej sympatickej hospode pri zahradníctve, milý pán domáci nám donesie obrovské taniere a okrem jedla obdivujeme aj zvláštny exotický kriak, z ktorého vysia dlhočizné struky. Niečo ako fazule. Spustil sa menší lejak z tepla, tak čakáme a kocháme sa fazuľou. Po lejaku sa presúvame pod Boskovický hrad, a peši šplháme na hradný vrch. Z ruín hradu sú krásne výhľady doďaleka. Pod hradom v centre mestečka dávame kofolu a ideme zháňať nejaký kemp.

Za pomoci domorodcov sa dostávame do neďalekého Benešova, do holandského kempu. Privíta nás holandská holka, čo nevie po česky ani mäkké f, Peťo s ňou dohaduje cenu na 400,-Kč (3osoby, 2 stany, 3 motorky). Každý z nás vyfasoval 50centovú mincu na sprchu dovezenú asi priamo z Holandska– vhodíš a 7 minút tečie teplá voda. Kemp úhľadný, samé holandské karavány, nejaký poliak, a my slováci. Nad kempom veje holandská vlajka. Tak sme zavesili medzi naše stany aj my slovenskú vlajku. Večer unikáme z toho holandského ticha do dediny a pijeme české pivo v hospode u Čechú. Vraciame sa do kempu tesne pred prísnou večierkou - o 22,00 hod.

 Veterný mlyn niekde na Morave
Veterný mlyn niekde na Morave

5.deň: Benešov – Boskovice – Kopřivnice – Horní Bečva, 202 km

Ani falat mráčka na oblohe, zase. Ráno sa nám zdravia usmievaví holanďania. Milé. A my zase balíme a vraciame sa do včerajších Boskovíc. Pozrieme si veteránske múzeum poľnohospodárskych strojov, hlavne traktorov. A sú tam teda riadne staré exempláre, zvlášť jeden obrovský železný kolos. Po prehliadke zase dávame napáliť CD s fotkami. Opúšťame Boskovice a pokračujeme cez Prostějov, Přerov, za ním niekoľko veterných elektrární, pod jednou zaparkujeme a fotíme. V nejakej dedine zastavujeme v hospode na veľmi výdatný obed, ktorý som nedokázala do seba vpratať. Hospodská bola milá: „Copak se nám to nevešlo? Ani polívčička?“ Teraz by to chcelo trošku schrupnúť. Ale my s plnými bruchami a spánkom oťaženými viečkami smerujeme cez Bystřici p.Hostýnem, Val. Meziříčí do Kopřivnice.

V Kopřrivnici chceme ísť do múzea automobilky Tatra, ale práve zatvárajú. No nič, prídeme zajtra. Milý dedko na parkovisku obdivuje Robertovu Jawku, a že či sa to ešte vyrába, a tak, a odkud sté a kam jedeté. A na adresu zatváracích hodín tatrováckeho múzea: „No to sme celí my, přidou k nám hosty ze zahraničí a my máme zavříno“ Na rozlúčku nám ešte ukázal smer našej ďalšej cesty. Cez Frenštát a Rožnov p./Radhoštem prichádzame do kempu v Hornej Bečve. Pekná lúka, malá priehrada, okolo niekoľko bufetov, pohoda. Skúšame pivo v bufete za priehradou, a potom ešte pri kempe.

6.deň: Horní Bečva – Radhošť – Kopřivnice – Horní Bečva – Karolinka – Vsetín – Púchov – Manínska tiesňava, 235 km

Čudovala by som sa, keby bolo na oblohe niečo iné ako slnko. Raňajkujeme v bufete a keďže baterka v jednom foťáku je vybitá, nechávame baterku aj s nabíjačkou u bufetára. Po raňajkách nechávame stany v kempe a vyrážame naľahko najprv na horu Radhošť, krásne ostré stúpanie, výhľady, pod sedlom nechávame motorky na parkovisku. Pokračujeme po turistickom chodníku a za 15 min sme pri soche pohanského boha a menovca piva - Radegasta vo výške 1106 m n.m. Samozrejme nechýba tam bufet s pivom a inými pochutinami. Chcelo by to symbolicky štrngnúť chladeným Radegastom, ale my sme šoféri. Cestou späť na parkovisko už stretávame kopec turistov.

Nasadáme a zastavujeme až v Kopřivnici pri múzeu Tatrovky. Teda, niečo také sa naozaj oplatí vidieť, autá od úplných začiatkov, cez Tatrovky Zikmunda a Hanzelky, víťazná Tatrovka Relly Paríž-Dakar, Tatra okolo sveta, , až po súčasné vojenské a nákladné autá. Strávili sme tam dlhší čas, bolo čo okukovať. Po ceste späť do kempu zastavujeme v Zbojníckej reštaurácii s pravými zbojníckymi cenami.V kempe vyzdvihneme v bufete nabitú baterku do foťáka, kopneme minerálku, balíme veci a mierime k Slovenským hraniciam.

Posledné dediny sa ťahajú popri ceste ako sople a tá 50-ka v obciach zabíja. Dlhočizná dedina, potom 300 metrov akurát čo sa rozkúľaš a zase dedina. Nemá to konca kraja, staviame sa do stupačiek, odľahčujeme zadky. Teraz už vieme, prečo tu vôbec nevidieť motorkárov, veď kto by sa tu takto drncal. A k tomu všetkému mi z ničoho nič vypovie moto službu. No, ani nie tak z ničoho nič, lebo v nádrži už nemám ani výpary. Ešteže nejakých 400 metrov späť je benzínka. Tak mi neostáva nič iné, len trochu potlačiť, trochu sa spustiť z kopčeka, ale ma naštve dedo na bicykli, ktorý ma obehuje. Za posledných 100,- českých korún púšťam tú trochu šťavy do nádrže.

Konečne hranice, 60-ka v obciach, plná nádrž, nejaký provizórny most povyše Považskej Bystrice a malý kemp pri Manínskej tiesňave. A ukričaný čistič miestneho bazéna, čo sa k nám prirútil, že – čechyš? Engliš? Ne, slovaci z vychodu. Večer sa tradične usadíme pri bufete, ale na nemilé prekvapenie bufetárka o 21,00 zatvára búdu, sadá na bicykel a práši s neosvetleným bicýkom s baterkou v ruke v ústrety tme preč. Teda, taký záver dňa by človek nečakal.

 Radegast
Radegast

7.deň: Manínska tiesňava – Rajec – Fačkovské sedlo – Šturec –Donovaly – SNV, 280 km

Slnko je už hore. Aj ukričaný čistič bazéna. Po ceste z umyvárky sa mi pripletie pod nohy a mám o zábavu postarané. Vďaka jeho monológu sa zobudí zbytok kempu. Je dosť ukecaný, ale v celku milý. Ráno sa s Robertom prejdeme do dediny pre raňajky a zisťujeme, že nejakých 200 metrov od nášho kempu stojí reštika, ktorá bola určite dlhšie otvorená, ako kempový bufet. Nemuseli sme ísť tak skoro spať. V dedine stretáme ukričaného čističa, ktorý si to švihol na bicykli na ranné pivko. Obdivujeme nejaký veľký drevený dom a ukričaný nám od piva cez cestu kričí informácie o tejto nehnuteľnosti.

Po raňajkách sadáme na moto a okukáme Manínsku tiesňavu až po Vrchteplú. Potom naposledy balíme a smerujeme po zaujímavej trase na Rajec, Fačkovské sedlo (jedno neubrzdené auto vo zvodidlách), Turčianske Teplice, moja premiéra cez ospevovaný Šturec, ďalej Donovaly, Ružomberok, na benzínke pri Ivachnovej zastavujeme a dáme posledný obed. Zbytok cesty ubehol ako voda, ale dnes už motorky umývať nebudeme, veď aj zajtra je deň.

Záver:
Naše denné dĺžky trás neboli nejak veľké, neplašili sme sa, lebo stále bolo pre čo zastaviť, popozerať, pofotiť, ale hlavne išlo o turistiku a nie preteky. Počasie – slnečno a pekelne horúco. Kempy boli väčšinou pri vode, cenovo fajn. Celkovo sme prešli nejakých 1400 km, finančne to všetko vyšlo na 14.000,- Sk (pohonné hmoty do troch motoriek, kempovanie, strava, vstupné,...) + nejaké stravné lístky. Morava je zaujímavá, roviny, kopce, veľa pamiatok, ale aj veľa dedín nahusto pri sebe.

A ešte bodka na Ružinej :)

 Kemp pri Ružinej
Kemp pri Ružinej

Po dvoch dňoch ničnerobenia ma to prešlo, mám ešte týždeň voľno, ale Robert s Peťom už pracujú. Náhodou oslovím ajaxa, náhodou majú s partiou z Olcnavy voľno, a tak idem s nimi (5 motoriek + 1 auto) na priehradu Ružiná pri Lučenci a teším sa na mototuristiku. Nič z toho. Po zaparkovaní motoriek v kempe pri priehrade ich stroje zahučali až o 4 dni, keď sme sa pobrali domov :) Toto medzi tým teda nebola žiadna turistika :)) Ale mne to predsa nedalo a odbehla som si s mojou mašinkou do kopcov. Pekný kraj, ešte krajšie výhľady. Z Ružinej sme šli domov cez Donovaly, Liptovskú Lúžnu (niekde sa stratil Piškot s Piškotkou na Ninji, nestihli správne odbočiť), zastávočka pri Liptovskej Mare (pred ňou sme sa postrácali a postupne našli všetci, až na Šikara, ktorý krúžil po Lipt. Mikuláši :) Ešteže žijeme vo svete mobilov. Takže veľké dík, že som mohla byť s nimi. Noví fajn ľudia, nové zážitky, nové skúsenosti :)

Pridané: 23.09.2008 Autor: Mitja Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (13 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (18)  [Verzia pre tlač] Tlač
Motozem

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria