Jesenná túlavá sólovka

Je koniec októbra, už skoro obed, hmla sa drží zubami-nechtami. Nejaká čarovná formulka náhle poslala hmlu tam, odkiaľ prišla, vyliezlo slnko, skvelých 8 stupňov. S radosťou sa suniem z mesta. Hoci sa zvyčajne diaľniciam vyhýbam, teraz využijem tú krajšiu časť novej tatranskej poza Poprad. Ale výhľady na Tatry sa nekonajú, hmla je ako mlieko. Pred Svitom sa vyjasní, diaľnica končí, hneď za ním opúšťam hlavnú cestu a bočím na Lučivnú. Tam začína pohodovka. Žiadne plašenie, nervózni šoféri, len suzka, ja, slnko a krajina.

Jesenné detaily

Za Štrbou sa dvíham po úzkej, ale opravenej starej ceste na Važec. Často zastavujem, fotím, očami hltám výhľady... V dolinách podo mnou vidno kde-tu hmly. Je to úžasné. Žiadne autá. Schádzam do Važca, pred Východnou si vychutnám pár zákrut. Jasnú oblohu nachvíľu vystriedal hustomliečny vzduch, ktorý je pred prilbou, za prilbou, aj v nej. Ale v Hybe, kde mi z kraja cesty zamával kamenný Pacho, sa už zase presúvam pod modrou oblohou.

Medzi Štrbou a Važcom

Vchádzam do pokojného, jesennými farbami ofrckaného údolia Čierneho Váhu. Zastavujem na kraji cesty a fotím, fotím... Pojedám pár keksov a skúšam samospúšť. Nasmerovanie, stlačenie spúšte, beh 7 metrov k suzke, posed, zadívanie akože do diaľky... Na to všetko mám 10 sekúnd. Behám hore-dole – niečo mám už nabehané, kým sa podaril nejaký záber. Ešte že tam niet žiadnych divákov. Neďaleko sa síce pasú kravy, zrejme majú aj pastiera, ale ja ho nevidím. A čo oko nevidí, tam žiadna hanba. :)

Farebná dolina Čierneho Váhu

Nerozlučné

Myšlienku obhliadky hornej prečerpávacej nádrže Čierneho Váhu, kde som bola naposledy v máji, som zavrhla, keď som pár metrov za rampou vbehla do blata a štrku. Takže mením smer a idem k dolnej nádrži. Vo Svaríne jedným okom zachytím, ako dve obecné ovce posedávajú na schodisku obecného úradu a už brázdim obrovské mláky. Pri vrátnici objektu prehodím dve-tri slová s vrátnikom a zastavujem pri nádrži. Tesne nad vodou sa ťahá tenká vrstva hmly, v nej ako prízrak pláva flotila kačiek a celý tento takmer imaginárny zrkadliaci obraz dotvárajú zafarbené lesy a kopce vôkol. Je tam ticho, nikoho tu niet, len kačky na hladine rozčúlene komentujú nízku hmlu v dráhe ich plavby.

Zrkadlo doliny

Obraciam domov. Čas súri a slnko neplánuje natiahnuť svoju dnešnú púť. V Štrbe zastavujem u starej mami na horúcu kávu a trubičky s čokoládou. Ešte sa povykrúcam po úzkej kľukatej ceste do Lučivnej a potom už len rýchlo domov. Stihla som to akurát, slnko práve odpichlo svoju dnešnú šichtu.

Jesenné túlačky majú svoje čaro. Stačí pár stupňov nad nulou, sucho, slnko a duša pútnika, či pútničky.