Marcová snežná eufória

20.3.2010 – dátum zrodu eufórie. Po 103 dňoch budím Suzku zo zimného spánku na prvú tohtoročnú. Najprv však dostala novú prednú gumu v Popradskom servise, a už ma ťahá k zasneženým pláňam nad Štrbou a Važcom. Najprv len potoky vody na ceste, potom sneh vedľa cesty, aj sneh na ceste. Chvíľku držím stopu vo vyjazdenej koľaji, ale tá mizne a sneh je po celej šírke cesty. Oproti sa objaví auto, chvíľu zastresuje a už je uviaznuté v kope mokrého ťažkého snehu. Trochu pomáham, ale nemá to význam :-P Ja bezpečne otáčam, vraciam sa kúsok, mierim k Tatranskej Štrbe .. a ďalej po ešte štrkom obsypaných cestách k doline Čierneho Váhu - moje obľúbené tiché miesto, zrodené pre začiatok sezóny. Chce sa mi kričať od radosti, tak si aj veru zaryčím do prilby :) Priezor prilby sa zahmlieva, ale to nevadí. Ani mokré, občas zasnežené cesty, či štrk … nič nevadí. Toto sa dá nasávať plnými dúškami. Večer ukladám Suzku po prvých tohtoročných 190 km do garáže. Zajtra som tu zas …

Nad Važcom

21.3. Dnes smer Horehronie. V Poprade sa zoznamujem s Jančim fauxpas, sunieme sa zaštrkovaným mokrým vytlčeným zasneženým sedlom Vernár, na Horehroní ešte vládne zima. Pred Breznom si podávame pravicu so zanietencom Martinom lacamisanegra. Prichádza predrumunská eufória - Martin vyťahuje mapu Rumunska a ukazuje trasu plánovaného Romania tripu. Plán sa nám páči, už keby sme zajtra vyrážali :) Popijeme pár kofol, čajov, kávy a šplháme hore na Čertovicu. Cesta je riadne mokrá, plná štrku – ľahký tréning na Transalpinu :) Na Čertovici ešte jedna káva, začína pršať. Martin otáča na Brezno, my s Jančim klesáme štrkom a vodou na sever. Bodka tréningu po 224 km.

Čertovica

24.3. Nemám pokoja .. po práci bežím do garáže a vychutnávam bočné cesty k Spišskému hradu. Rýchlo sa stmieva, tak čosi ešte nafotím. Dnes skúšam novú bundu. Eufóriu západu slnka vystriedal chlad. Nevadí, domov je to „za rohom“.

Spišské podvečerné potulky

28.3. Neviem, čím to je, ale susedný Liptov láka na kratšie či dlhšie motovýlety. Pridáva sa Igor (Hornet 600), pre krátkosť jeho voľného času prášime po diaľnici, cieľom je drevený kostol vo Svätom kríži. Agresívna podtatranská zima dnes dala o sebe vedieť, vo Svätom kríži vysadáme z motoriek úplne skrehnutí. Máme však šťastie, kostol je otvorený. Túto jedinečnú, najväčšiu drevenú stavbu v strednej Európe sa oplatí vidieť naživo, má neuveriteľnú atmosféru.

Svätý kríž

Po ceste na Spiš zastavujeme na teplé jedlo na zahriatie. Lúčim sa s Igorom, ktorý smeruje domov, no keďže vykuklo slnko, ja domov veru ešte nejdem. Bočím na Štrbu k starej mame, po ceste zastavujem pri rybníku. Na jeho povrchu je ešte ľadová škrupina. Po kávičke a buchtách u starej mamy rozmýšľam, čo ďalej. Eufória naberá na obrátkach, za Štrbou stáčam na Šuňavu a kľukatím sa pomedzi štrk k rázcestiu Lipt. Teplička, odbočka k Čiernemu Váhu. Ďalej ale nemám odvahu, Vikartovský mlyn bude čisté štrkové pole. Ešte za vidna zastavujem po 220km pred garážou.

Zamrznutý rybník pri Štrbe

Marcová eufória z prvých tohtoročných jázd je za mnou, kolesá Suzky odvtedy odkrútili ďalšie tisícky kilometrov. Ba aj pripravované úžasné Rumunsko s Transalpinou je už za nami. Čo jazda, to radosť, zážitok... Nikdy nekončiaca cesta.