Sedem novembrových zastavení, ten najkrajší na záver

Keďže dni sú už v tomto ročnom období pomerne krátke a nechcem riskovať návrat po tme (moje koleno a hlavne suzka nesú stopy po nedávnom večernom strete s líškou), trasa nebude dlhá, ale snáď zaujímavá. Taká relaxačná...

Zo SNV vplávam do atmosféry priam hustomliečnej konzistencie, ale pri Margecanoch sa vzduch čistí. Opúšťam ničotnú hlavnú a trkocem po rozbitej ceste na severovýchod – smer Prešov. Hore je asfalt už v pohode, cesta úzka, ale pekne pokrútená, žiadna premávka, slnko nad hlavou ako za odmenu. Prvá zastávka – Brežany; vygúglila som, že je tam drevený zrubový kostolík z počiatku 18. storočia. A veruže je krásny, ohúri vás hneď pri vstupe do dediny, ak sa stihnete zadívať vpravo na príkry svah. Motorku odstavujem tesne pod kostolíkom pri plote, spoza ktorého erdží malý poník. Za vedľajším plotom pobehuje tiež domáce zviera – statný pštros. Tmolím sa po okolí a fotím. Je tu totálny pokoj...

Cesta na Brežany

Brežany

Opúšťam túto dolinku pokoja, pokračujem cez Prešov po hlavnej k Ľubotínu, tam odbočujem po prúde Popradu, za Čirčom kolesá suzky menia slovenskú cestu za poľskú drogu asfaltowu a modré nebo sa mení za polooblačné. Hneď za hraničným prechodom je Leluchów, biznis v podobe stánkov, a okrem toho tiež drevený kostolík z roku 1861. Snaží sa napodobniť šikmú vežu v Pise, trochu ho nakláňa na bok. Vedľa kostolíka je zvonica s peknými zvonmi.

Zvonica v Leluchówe

Po málo frekventovanej ceste pokračujem do mestečka Muszyna – neďaleko chcem pozrieť ďalšiu drevenú pamiatku. V Muszyne však vládne chaos ako asi vo všetkých poľských mestečkách, ani môj podrobný itinerár si nevie so značením rady. Až po pár km zisťujem, že som nejak mimo. Nevadí .. Na tabuli zisťujem, kde sa nachádzam: Powrožnik. Aj tu je drevený kostolík, najstarší v Poľských Karpatoch, pochádza z roku 1600. Takže som zašla asi len 5 km, pohoda. Tentokrát v Muszyne nachádzam správny smer a ešte odbehnem pozrieť cerkiew v Zlockiem. Tento drevený chrám z druhej polovice 19.stor. je už väčší, v nízkych hradbách je aj starší cintorín. S výhľadom na náhrobné kamene si dávam suchý obed.

Powrožnik

Cesta popri hraničnej rieke Poprad je celkom zaujímavá: kľukatí sa údolím, je síce úzka aj s dvojitou plnou, ale málo frekventovaná. Vychutnávajúc pohodičku zastavujem v Andrzejówke pri piatom „drevenom“ zastavení z 19.stor.. Trošku sa tmolím po dedine, fotím, občas sa niekto pristaví, porozpráva... Čas však súri, nechcem ísť domov po tme. Rýchlejšie sa kľukatím k mestečku Piwniczna-Zdrój, pred ním prekračujem rieku Poprad a blížim sa k PL-SK hraniciam. Je to vcelku sranda, ako poliaci vyriešili prepadávajúci sa okraj cesty – jednoducho posunuli zvodidlá do cesty, tam kde ešte drží v kope. Takže v konečnom dôsledku sa dva pruhy menia na jeden, zase na dva, a tak stále dookola, až k hraničnému prechodu.

Andrzejówka

Západ slnka zo sedla Vabec

Zastavujem ešte v Hraničnom pri poslednom drevenom kostole z 18. storočia, dojedám čokoládu a fotím lavičku, o ktorej sa neskôr vyjadril milan quanto strateny, že je to hromadný invalidný vozík pre troch bývalých motorkárov :)) Ja však ešte nie som invalid a tak veselo stúpam na sedlo Vabec práve vo chvíli, keď sa schyľuje k nádhernému prírodnému divadlu – najkrajší západ slnka nad Tatrami, aký som doposiaľ zažila! Stojím v nemom úžase ...

Vhupnem do Starej Ľubovne a odtiaľ je to už len presun v kolóne až do Kežmarku. Obávaná líška mi síce do cesty nevbehla, zato som tesne minula uprostred cesty odpočívajúcu opustenú bandasku... Úsek od Kežmarku cez Vrbov do SNV už idem v úplnej tme, takže plánovaný návrat za vidna sa nekonal... Ale zato som si užila 270 nečakane teplých novembrových „drevených“ km. November roku 2010 naozaj nemal chybu :)