Grossglockner Hochalpenstrasse, Rakúsko

A niektorí z Vás ste už mali možnosť si o tomto prekrásnom kúte našej planéty nielen prečítať v článkoch mototuristiky a obdivovať ho na monitore počítača, ale si aj vyskúšať ten vznešený pocit z jazdenia po nekonečných kľukatých cestičkách a serpentínach, obklopených nedotknutou prírodou rakúskych Álp na vlastnej motorke. Presne o tom bude aj môj článok, v ktorom by som sa chcel s Vami podeliť o môj splnený sen, ktorý sa uskutočnil toto leto.

Ako to celé začalo

Kde asi začal môj sen? No to Vám neviem presne povedať, ale určite niekde v hĺbke mojej mysle prevládala túžba zažiť niečo nové, to, čo sa nedá zažiť, keď človek ráno odchádza do práce alebo do školy, ani pri televíznej obrazovke či niekde s priateľmi v kaviarni. Bola to túžba po slobode a dobrodružstve a tá sa naplnila jedného letného dňa, keď sme to spolu s mojim švagrom Peťom (automax) už nevydržali a vysadli sme na naše mašinky, ktoré v sebe nezapreli svoj zmysel pre túlanie sa po asfaltových kľukatých cestičkách. Hovorím o našich dvoch VFR-kách, ktoré sú našimi spoločníčkami na potulkách. Aj ony vycítili cez ich zmysly, že v ten deň to nebude len krátky 300 kilometrový výletík, ale niečo dobrodružnejšie a svoju radosť nám dávali najavo vzrušeným zvukom typického V-čkového motora.

Švagor Peťo a jeho jazda v Alpách

Cieľom prvého dňa bola malá dedinka Behařovice na južnej Morave, kde sme prenocovali u svojich blízkych. Nasledujúce ráno viedla naša cesta prevažne vedľajšími cestičkami po južnej Morave, ktoré ma mimochodom prekvapili úsekmi, plnými zákrut a lesíkmi cez ktoré viedli. Neviem prečo, ale už od detstva som si myslel, že keď tam nemajú kopce, je tam všade rovina a prejazd týmto úsekom bude poväčšine nudný.  Naša trasa viedla na České Budějovice a odtiaľ na bývalý, rakúsky hraničný priechod. Asi okolo obeda sme už stáli na hraničnom priechode, kde sme si kúpili diaľničné známky a pokračovali v ceste. Určitý úsek viedol ešte cez rakúske dedinky, ale v meste Linz sme sa už napojili na diaľnicu, ktorá nás zaviedla až do Salzburgu. Tu sme už začínali obdivovať začínajúce pohoria Álp, ale zďaleka sme ešte netušili, že to pravé „alpské“ nás ešte len čaká. Naša cesta pokračovala do malebnej horskej dedinky Alpbach, kde sme mali už vopred dohodnuté ubytovanie u slovenky, ktorá tam žije so svojim rakúskym manželom a poskytujú ubytovanie pre návštevníkov ich kraja. Prekvapili sme ju oravskými korbáčikmi, čo jej samozrejme vyčarilo úsmev na tvári. V ten večer som bol dosť unavený po celodennej ceste, čo sa odrazilo aj na mojom psychickom stave, ktorý sprevádzali príznaky vykrikovania zo sna o zmene smeru jazdy a o vyhadzovaní smeroviek  a k tomu sa pridali ešte poriadne bolesti hlavy. V ten večer, nadopovaný Ibalginom, som si hovoril, že už mám všetkého dosť a nikde už nepôjdem, ak nechcem, aby mi na čisto preskočilo. Ale na to všetko som zabudol, keď prišlo ráno nasledujúceho dňa a cez okno sme videli, ako sa spoza kopcov vynára slnko, ktoré ožiarilo okolitú krajinu. V tom momente sme sedeli na motorkách a vydali sme sa „pokoriť“ náš hlavný cieľ cesty Grossglockner.

Prvý menší horský priechod, ktorý sme si dali ako rozcvičku pred hlavnou jazdou na náš vysnívaný vrch sa nazýval Gerlos Alpenstraße.

Pohľad do údolia z horského priechodu Gerlos Alpenstraße

Je vzdialený 50 km od dedinky Alpbach a samotný horský priechod má dĺžku asi tak 12 km. Na mýtnici sme zaplatili 4€ poplatok a asi po ďalších 50 km jazdy alpskými dedinkami, ktoré sa vyznačovali typickými domčekmi plnými farebných kvetov, sme sa dostali pod náš hlavný bod záujmu. Boli sme plní očakávaní ako dieťa, ktoré sa teší na darčeky pod stromčekom.  Teraz už len prejsť cez mýtnicu, zatlačiť spojku, zaradiť jednotku, otočiť rukoväťou a hurá do kopcov. Bolo to nádherné spojiť dve pekné veci dokopy, jazdiť na motorke kľukatými cestičkami plnými zákrut a zároveň sledovať nádhernú prírodu, ktorá nás všade okolo obklopovala.

Scenéria, ktorá sa nám naskytla pri našom „výstupe“

Počas nášho horského „výstupu“ sme museli veľa krát zastaviť, aby sme sa mohli nabažiť krásy, ktorú nám príroda ponúkala a kde-tu si ju aj zvečniť foťákmi.  Naša prvá dlhšia prestávka bola na Fuscher Törl (2 428 m.n.m.). Je tam pamätník a vyhliadková terasa s pohľadom na Grossglockner a súčasne je to jedno z najkrajších miest na fotografovanie. Kúsok odtiaľ sa nachádza taktiež krátky úsek na najvyšší bod Grossglocknerskej vysokohorskej cesty. Bikers-Point.

Pohľad z najvyššieho bodu Grossglocknerskej vysokohorskej cesty Biker-Point

Bol odtiaľto nádherný výhľad a musím povedať, že pri výstupe naň sa mi miestami krútila hlava. Cesta, ktorá naň viedla, bola dosť náročná na ovládanie motorky. Odtiaľ pokračovala až na vyhliadkové miesto cisára Františka Josefa, kde sa to už dosť hemžilo autami, motorkami a ľuďmi, čo sa mi veľmi nepáčilo. Pokochali sme sa krásou Grossglocknera a ľadovca, kúpili pre svoje polovičky suveníry a vybrali sa na cestu späť.

V pozadí Grossglockner vľavo, ľadovec Pasterze a samozrejme tam nesmel chýbať Peťo

Rozhodli sme sa vrátiť tou istou cestou, ktorou sme prišli.

V pozadí výšina cisára Františka Josefa, z ktorej sme pozorovali Grossglockner

Chceli sme si ešte raz si vychutnať ten skvelý pocit, ktorý sme mali pri prejazde týmito zákrutami.

Jedna z množstva zákrut, ktoré tam boli a samozrejme som si ich plným dúškom vychutnával

Keď sme prichádzali ku mýtnici, nechcelo sa mi akosi s týmto zážitkom rozlúčiť a najradšej by som si to ešte raz celé prešiel, ale čas bol neúprosný rovnako ako hlad, tak sme v nás nechali doznievať naše zážitky na jednom peknom miestečku pri čistom horskom potôčiku. Oddýchli sme si a pokračovali v ceste do Albachu. V ten večer už vládla vo vzduchu atmosféra nášho odchodu domov – boli sme plní zážitkov, ale aj smutní, pretože miest na obdivovanie je tu mnoho, ale povinnosti nás už tlačili domov. Tak sme sa nasledujúci deň ráno zbalili, rozlúčili sa s domácimi, urobili pár fotiek z miesta nášho pobytu, rozlúčili sa aj s ním a povedali mu, že určite sa k nemu ešte vrátime.

Odchod domov

Potom sme vyšli na diaľnicu a celá naša cesta viedla po diaľnici až domov na Slovensko. Pri prechode cez Banskú Bystricu v nás ešte ožila túžba zažiť pocit jazdenia nekonečnými serpentínami a aj napriek našej únave sme si to zakončili prejazdom cez Šturec. Domov na Oravu sme došli večer o 21:00. Unavení ako ešte nikdy, ale v srdciach nám zostali nádherné zážitky, ktoré by mal pocítiť každý človek, ktorý je srdcom motorkár, aspoň raz v živote.

Na záver by som chcel poďakovať môjmu hlavnému sponzorovi, najlepšej mamine na svete, vďaka ktorej sa mi tento výlet podarilo uskutočniť, keďže som študentom a moje príjmy by mi tento sen nedovolili naplniť. Ďalej Peťovi, ktorý to so mnou po celý čas vydržal a robil navigáciu, ktorá nikdy nesklame, mojej sestre za výborne kuracie rezne, ktoré nám pripravila na cestu, anjelom strážnym, že nás počas cesty ochraňovali a nesmiem zabudnúť ani na VFR-ku, že ma poslúchala celú cestu a doviezla ma až domov a nie ja ju. 