Motorkou po Rumunsku 2008 6/10

V kempingu bolo viacero mladých chalanov s horolezeckou výstrojov. Zrejme na okolitých skalách skúšali pevnosť lán a karabín. Po dobrom a výdatnom obede sme si ešte chvíľu len tak posedeli a vôbec sa nám v tú chvíľu nechcelo niekam náhliť. O chvíľu aj dážď ako-tak ustal a pustili sme sa hore do priesmyku Pangarabi / 1256mn. /. Cesta sa kľukatí a v strmých serpentínach si všímam ako keby sa skaly na oboch stranách kaňonu nad cestou spájali a uzatvárali. Vedľa cesty zurčiaci potok tým dotvára bezchybná scenériu. V niektorých momentoch mi to pripomína náš úsek výjazdu z Terchovej do Vrátnej doliny. No tu je to akési divokejšie. Z tohto úseku fotky nemáme. Ani sám neviem prečo. Vlastne celú cestu až na zopár záberov z Maďarska fotí len Peter. Mne môj foťák vypovedal poslušnosť. Ako naschvál. Inokedy zvláda fotiť pod vodou aj v slaných podmienkach pri mori a teraz sa takto zaťal. Neriešim to, lebo to by bolo ako ambícia opraviť osemvalcové Ferrari pokiaľ človek nezbadá zadeklovanie motora. Môžem byť rád, že to Peter robí sám a aj to ho ešte veľakrát naháňam kvôli času.

Z týchto končín máme ale celkom obstojné a asi aj použiteľné videosekvencie. Točil som jednak z ruky a tiež z motorky. Úchyt na kameru som si namontoval tesne pred odchodom a aj sme ho s Petrom ešte stihli na poldennom výjazde vyskúšať. Zatiaľ spokojnosť. Len mikrofón kamery dosť chytá zvuk zdola od motora. Potom je z toho dojem ako keby sa zapol elektrický mlynček na prézle... No veď uvidíme keď to spracujem a snáď z toho neumrieme.

Po chvíli sme na vrchole a pomaly sa priesmykom spúšťame smerom do mesta Gheorghieni. Pretože nemám vedomosť, že by tu bolo niečo čo by stálo za zastavenie, tak len prechádzame a dotankujeme. Je už dosť hodín a to nás čaká ešte vysoký a studený priesmyk „ Bucin „ / 1.287 mn. / Aj preto sa ničím nezdržiavame, vystriedame si mašiny a šlapeme ďalej. Nepremoky sa mi nechcelo navliekať a to som neskôr trpko oľutoval. Idem na Huske a odrazu sa mi nejako chcelo začať ostrejšie jazdiť. Možno to bolo aj tým nečasom a aj pokročilou hodinou...Jednoducho som ten kopec hore doslova vystrelil. Stupák určite dlhší ako na Čertovicu. Už v polovici kopca začalo husto pršať, neskôr vyššie začal chumeliť sneh, teplota max 2 °C a začala sadať aj hmla. Aj keď som nejazdil na hrane, cítil som, že tomu riadne vytínam. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Život samozrejme nie, ten mám celkom rád, ale tú horu čo som prechádzal a celkovo aj mrazivú nepohodu. Na vrchole som počkal na Petra. Pri zjazde z priesmyku som po prvý krát v živote zažil pocit dosiaľ nepoznaný. A to som jazdil aj v zime do Popradu cez Donovaly, alebo Čertovicu. Postupným klesaním a zvyšovaním teploty som mal pocit ako keby mi niekto púšťal na telo horúci vzduch z fénu. Niečo podobné ako keď vyleziem po hodine spod vody v zime v sucháči a odchlípnem krčnú manžetu. Konečne sme boli dole. Keď sme zastavili v prvej dedinke Bucin a vylieval som si vodu z čižiem, neďaleko stojaci dedko ma prekvapil maďarčinou. Pýtal sa, či ideme zhora a neveriacky pokyvoval. Mali sme toho naozaj dosť a boli sme kompletne premočený. Nevadí, nezomreli sme z toho a aspoň poznáme aj tento pocit. Cez mestečko Praid to valíme ďalej do mesta Sovata, kde sme si naplánovali prespať.

Máme šťastie, hneď na začiatku mesta je vedľa čerpačky motel. Tu rýchlo vybavíme recepciu a celý mokrý, ale zároveň vytešený z vidiny dobrého nocľahu sa ubytujeme. Všetky handry dole, ešte aj slipy žmýkame a blahorečíme tomu, koho napadla myšlienka namontovať do kúpeľne fén.

Na premočené čižmy ako stvorené páni výrobcovia. Do rána to vytiahlo elektriny iste ako vyrobia v Gabčíkove za týždeň, ale boli suchučké !!! Tak ako aj naše háby.

Ešte večer sme si vedľa v reštaurácii chceli dať večeru, len sme neskoro zaregistrovali nedostatok Rumunskej meny. Mali sme v pudelároch všeličo vrátane EUR,SK,CZK, HUF, a chýbali snáď už len Ukrajinské Karbovance, ale na čašníčku nič nezaberalo. Na moje prekvapenie v celej reštaurácii sa hovorilo Maďarsky. Asi to je nejaké zmiešané územie ako aj v našej kukuričnej nížine. Líškal som sa jej v tomto jazyku ako mi to len ten môj dovoľoval, ale bola neoblomná. Nie neochotná, ale hovorila, že majú nainštalované kamery a od majiteľa prísny zákaz vymieňať aj prijímať cudziu menu. Nechápali sme s Petrom. Ale to bol len a len náš problém v tom momente. Preto sme dali dohromady z nášho banku posledné cvengotajúce LEI a dali sme si pivo a vodku. To nás aspoň udržalo v dobrej nálade, lebo ešte pred hodinkou nám ako snehuliakom premrznutým do smiechu veru nebolo.

Na izbe sme načreli do vždy spoľahlivých vlastných zásob a posilnený destilátom majúci revolucionársky pôvod teraz asi dvesto km severne od nás sme špiritizovali o živote a nesmrteľnosti chrústa vôbec. Ešte sme si stihli upresniť podrobnosti zajtrajšej cesty a hajde do postelí. Spali sme ako v oleji a ani nás veľmi neprekvapilo, že vonku zase popŕcha. Dali sme si raňajky, uvarili čaj z vlastných zásob, natiahli nepremoky, zaplatili za nocľah a poďho skúšať aké prekvapenie nám dnes život prinesie. Včera sme prešli 250km, ale mal som pocit že ich bolo oveľa, oveľa viac.

Na izbe sme načreli do vždy spoľahlivých vlastných zásob a posilnený destilátom majúci revolucionársky pôvod teraz asi dvesto km severne od nás sme špiritizovali o živote a nesmrteľnosti chrústa vôbec. Ešte sme si stihli upresniť podrobnosti zajtrajšej cesty a hajde do postelí. Spali sme ako v oleji a ani nás veľmi neprekvapilo, že vonku zase popŕcha. Dali sme si raňajky, uvarili čaj z vlastných zásob, natiahli nepremoky, zaplatili za nocľah a poďho skúšať aké prekvapenie nám dnes život prinesie. Včera sme prešli 250km, ale mal som pocit že ich bolo oveľa, oveľa viac.

5. 5. 2008 – pondelok, 5. deň Sovata - Sighisoara - Brasov - Bran

Dnes sme sa vydali po stopách kniežaťa Draculu. Zo Sovaty sme išli po ceste 13a do Balauseri a odtiaľ po E60 smerom na mesto Sighishoara. Pri výjazde z mesta sme si neboli celkom istý či ideme správne, ale maďarsky hovoriaci chlapák nám potvrdil náš smer. Toto boli už úplne iné cesty ako doteraz. Žiadne vysoké hory, husté lesy, rokle a kaňony ale cesta ktorú by som prirovnal k úseku Šahy – Veľký Krtíš. Rovina a sem – tam zvlnený terén. Aj teplota bola neporovnateľne vyššia tak 13-15°C.

Na ceste bolo treba dávať pozor na vozy ťahané koňmi. Zopár krát sa nám stalo, že za horizontom mierneho kopčeka sa vynorili pred nami ako stojaca stena. Na druhej strane som bol prekvapený aké dobré značky áut v tejto časti Rumuni používajú. V horách to bolo predsa iné, aj keď i tam sme často stretali Audiny, Bavoráky, Mercedesy. Treba naozaj povedať, že to neboli nejaké dovezené ojazdené črepy. To v takom Srbsku, Čiernej Hore alebo v Albánsku sa starými šrotmi len tak hemží. Zatiaľ nechcem zakríknuť, ale doteraz sme na ceste nemali s domácimi žiadnu kolíziu, alebo inú mimoriadku. Až na pár mladých šušniakov ktorý jednoducho mentálne nezniesli fakt že sme pred nimi. Sme už 5. deň na cestách a nevideli sme okrem hraníc s Maďarmi žiadneho policajta. Neviem v čom to je, isté ale je, že k celkovej pohode na ceste nám rozhodne nechýbajú. Veď keď som išiel v roku 1983 ako mladý chalan a sprievodca autobusovým zájazdom do Bulharska, tak sa to tu vtedy ešte žandármi len tak hemžilo. Necháme sa prekvapiť čo nás čaká ďalej.

Po pár kilometroch kľudnej jazdy bez dažďa sme prišli do mesta Sighisoara ktoré sme si aj chceli prezrieť. A veru aj bolo čo pozerať. Ešte predtým sme však zamenili v banke peniaze. Zabudol som spomenúť, že pri včerajšom prechode priesmyku pred Lacu Rosu sme prešli z Moldavska do Transylvánie. Našincovi sa vybavuje nejako prirodzene postava krvilačného kniežaťa Draculu.

Pri krátkom zastavení sa pri Draculovi nebudem vychádzať zo Stokerovho románu ktorý bol predlohou k viacerým filmom z Hollywoodu s pol kýblom krvi. História hovorí, že v roku 1431 v dvojposchodovom dome na Piata Muzeului sa narodil chlapček „ Vlad „ ktorý sa v neskoršom živote preslávil pod menom „ Napichovač „ Za hranicami Rumunska ho ale ľudia viac poznajú ako Draculu. V Rumunčine to znamená zhruba čertov syn, alebo zrovna čert. Meno dostal po otcovi Vladovi Draculovi, ktorého cisár vtedajšej svätej Rímskej ríše pasoval za zásluhy v bojoch s Turkami na Rytiera Rádu Draka. Keď sa malý Vlad narodil, jeho otec bol veliteľom hliadok ktoré strážili horské priesmyky na ceste do Valašska. Neskôr v roku 1436 sa mu však podarilo získať Valašský Královský trón. Neskôr ho otec aj s bratom ktorý sa volal Radu poslal ako rukojemníkov na výchovu k tureckému sultánovi. Týmto skutkom si mal jeho otec získať priazeň Sultána. Tu odpozoroval a naučil sa krutostiam od Turkov.

Toto všetko neskôr po návrate zo sultánovho dvora zúročil pri protitureckej obrane ktorú on sám vo Valašsku aktívne viedol. História hovorí, že turci mali pred jeho krutosťami doslova panický strach. Takže vlastne takáto je pravda a nie to čo sa tak často dnes komerčne podsúva senzáciechtivému čitateľovi alebo divákovi.

Po zamenení peňazí sme nevideli žiadnu tabuľu ktorá by cudzincov informovala kde je v meste hrad a vôbec stará časť mesta. Logicky to malo byť niekde na kopci, ale tých sme z centra videli hneď niekoľko. nechcelo sa nám blúdiť, tak sme sa radšej opýtali jedného mladého a ochotného muža. Dal nám dobrý smer aj s vysvetlivkami a za chvíľu sme stáli pod hradom ku ktorému viedla kamennými kockami vydláždená cesta. Ešte predtým sme dole pri rampe zaplatili vstupné do hradného návršia. Za motorku a osobu 12 LEI. Tak akurát.

Po výjazde hore sme odstavili mašiny a hneď sa nás ujal mladý Rumun ktorý sa ponúkal, že nám bude dávať pozor na mašiny. Slušne sme odmietli, ale pravdupovediac som mu príliš neveril a keď sme sa odstrojili a s len nutnými vecami sa vzdialili od mašín, chvíľku som ho spoza rohu sledoval. Prepáč chlapče, mal som o Tebe asi zbytočne zlú mienku. Žiadny zlodejíček sa z neho nevykľul. Ale ako mi voľakedy keď som bol malý otcova teta zvykla sem-tam povedať – dôveruj, ale preveruj.

Motorky sme teda nechali aj s Petrovým loďákom uchyteným na Huske na námestíčku, bolo naň vidieť z diaľky, tak sme predpokladali, že všetko bude v poriadku. Na námestí okrem domu v ktorom sa narodil Tepeš bola tiež mohutná pevnosť postavená na skale a pod ním sa kľukatia v labyrinte uličiek staré domčeky z ktorých mnohé sú dnes predajne suvenírov, alebo iných atrakcií a tiež reštaurácie. Zhora je pekný výhľad do podhradia. Na starej veži z 13. storočia je tiež pekný orloj s drevenými postavičkami.

Okolo obeda sme skončili s prehliadkou starej pevnosti s hradom a okolím a po nákupe zopár suvenírov sme našli motorky v stave ako sme ich tu pri príchode zanechali.Bolo to tu naozaj pekné a neľutujem, že som toto miesto dal do programu. Celkovo sme na našej ceste v Rumunsku nemali ani najmenší problém so zlodejmi. Ale zbytočne sme to aj tak nepokúšali a veci nehnali do extrémne dôverčivých situácií. Naši večný protivníci hlad a čas nás však zase raz upozornili na prítomnosť a vyrazili sme z historicky zaujímavej Sighisoary ktorú doporučujem navštíviť, ďalej smerom do Brašova.

V dedinke Rupea sme sa zastavili, lebo sme videli viaceré historicky zaujímavé budovy a tiež hostinec. Tu sme si dali čorbu – hustú polievku s fazuľou a udeninou a potom omeletu so slaninkou. Bolo to výdatné a chutné, aj keď gastroenterológ Miloš Bubán by nám zrejme vyčítal tú hromadu cholesterolu. No čo už, do hrobu má ísť telo zhumpľované. Dnes nám pršalo klen ráno pri odchode so Sovaty a teraz sa zase k niečomu schyľuje. Predzvesťou sú ťažké mraky ktoré sa na nás valia zo smeru našej ďalšej jazdy. Preto po zlých včerajších skúsenostiach dávame nepremoky.

Po ceste na Brašov sme na mape našli nejaký kláštor a aj tabule pri ceste naň upozorňovali. Bolo to z hlavnej len pár km, takže sme to stočili doľava a za chvíľku sme už pred ním stály. Veru nič mimoriadne, takže po chvíľkovej debate s miestnym štamgastom z mokrej štvrte, ktorý nám bol užitočný ako rozprava v parlamente, sme znovu pokračovali ďalej. Aspoň nás v tom zamračenom počasí dostal do dobrej nálady.

Za dedinou Hoghiz nás čakal ešte kopec Bogata so serpentínami a pomerne silnou premávkou. Na tejto ceste sa motalo pomerne veľa kamiónov. Dostali sme sa v kopci do dlhej kolóny a keďže nemalo zmysel predbiehať, tak sme zastavili. Mraky sa potrhali a vyšlo slniečko. Naposledy sme ho na pár okamihov videli niekde v Maramureši na severe. Nepremoky išli preto dole a bolo to aj naposledy čo sme ich až do konca cesty a návratu domov mali na sebe. Ale počasie fungovalo v zmysle predpovede ktorú som pred odchodom odsledoval. Táto druhá polovica nám fakt vyšla a bolo veľmi pekne slnečno a teplota sa pohybovala okolo 15°C. Neskôr dole pri Dunaji to bolo ešte viac. Samozrejme v horských priesmykoch to bolo iné. Ale nepredbiehajme.

Po krátkej zastávke kde sme si natiahli údy a zabalili nepremoky sme si ešte pozreli mapu, či aj napriek tomu, že aj keď sme si ju večer pozerali nenájdeme pred Brašovom niečo zaujímavé. Nenašli sme. Nasadať smer Brašov. Kvalitná cesta ubiehala plynulo aj keď v silnej premávke. Aj nám bolo trošku smutno za krútiacimi sa, prázdnymi aj keď menej kvalitnými cestami v Maramureši. Veď to ešte príde. Aj sa nám z toho hlavy zatočia.