Motorkou po Rumunsku 2008 8/10

Veď dnes sme chceli prejsť cez dlho očakávané pohorie Fagaraš. Bol už obed a pomerne dlhá štreka v horskom teréne. Tu sa ťažko hltajú km a robiť dobrý priemer v prejdených km nás nijako zvlášť nenaháňa. Veď sme prišli vypnúť a naozaj v Transylvánii je čo pre motorkára pozerať.

Po ceste č. 73 prechádzame kúsok za Branom priesmyk Giuvala / 1.290 / a pár km pred dedinkou Rucar zastavujeme pri zjazde zo sedla na maličkom parkovisku. Jedna babka tu predávala syr, med, víno a ešte všeličo možné čo si dorobila za pomoci matičky zeme. Údeného syra sme nakúpili aj domov. Naozaj bol veľmi chutný a zostávalo nám len dúfať, že aj v ake-takej hygiene robený. Ale veď sme jedli aj u nás priamo na salašoch a sme tu. Petrovi z Husky spadla prilba a niečo sa mu pochrámalo. Po krátkej oprave sme sa pustili ďalej cez mestečko Campulung cez 73C do mesta Curtea de Arges. Odtiaľto na sever hore smerom k Fagarašu. Za dedinou Corbeny začína ľahko pršať. Za chvíľočku už ale statočne leje. Ako na zavolanie pri ceste je opustený, zatvorený bufet s prístreškom, stolmi a lavičkami. Využívame to na obedoolovrant. Tasíme nádobíčko a za chvíľu máme polievku, čaj a narýchlo nejaké paštéky. Po krátkom natiahnutí si kostí na lavičkách a uležaní obeda v žalúdkoch pokračujeme v ceste.

Čakali sme že v Corbeni dotankujeme Husku, ale pumpa na naše prekvapenie nebola žiadna. Mal som v bandaskách na kufroch 8 litrov, tak sme ťahali ďalej. Dážď ustal a po chvíli sme nastúpili do strmých serpentín ťahajúcich sa ako do neba k tunelu cez ktorý sme prechádzali tesne pred horskou priehradou na jazere Vidraru.

Na priehradnom múre čosi opravovali, ale nebolo treba čakať a po pár metroch sme nastúpili do hadiacej sa cesty okolo jazera. Priehrada je naozaj dlhá a po pár desiatkach km sme sa cítili ako na kolotoči. Zákruta striedala s krátkymi rovinkami zákrutu. Na konci jazera pri malom vodopáde Petrovi došiel benzín, tak sme aspoň ocenili bandasky, ktoré sme nevláčili zbytočne.

Konečne sme minuli jazero, na konci ktorého boli nejaké penzióny a myslím, že aj kemp. V protismere vedľa cesty stál nejaký golf a tak sme sa mladého chalana pýtali ako to vyzerá hore. Niečo splietal v tom zmysle, že je tam kopa snehu cez cestu a prejsť sa nedá. Napriek tomu sme sa chceli dostať až pokiaľ to pojde. Hore bolo cítiť, že sa škriabeme do nadmorskej výšky, kde ešte aj v máji je v týchto miestach kopa snehu. Bolo cítiť zimu ako v Ruskom filme. Nepršalo, ale bolo sychravo. Boli sme však dobre naobliekaný, tak to bolo vcelku OK.

Cesta týmito miestami sa kľukatila cez mohutné pohorie Fagaraš ktorého najvyšším vrchom je Moldoveanu / 2.544 mn. / Onedlho sme blízko horského hotela zbadali auto, ktoré zostalo stáť tesne pred spadnutou lavínou snehu. Po celej šírke cesty masa bieleho poľa nedávala tušiť nič dobré. Peťo bol viac na ľahko ako ja a na Huske sa skúsil povedľa hrany cesty a zrázu ktorý bol po pravej strane nezasypaný pozrieť ako je to ďalej. Dlhšie nešiel, tak som to skúsil aj ja, ale o chvíľu sa vynoril zo zákruty a vraj hore je to zlé a prejsť sa nedá.

Škoda, chceli sme to prejsť a na druhej strane z vrcholu priesmyku nafotiť krásnu scenériu. Bolo už dosť hodín a nás čakala už dobre známa monotónna cesta dole dolinou do Curtea de Arges. Peter to točiť už nemusel a ja práve v tom momente som predným kolesom narazil na kus spadnutej skaly schovanej pod snehom. Skoro nulovú rýchlosť pri otáčaní na mieste skala zastavila na nulu skutočnú a ja ako správny ateista som sa zmohol len na hlasné zabohovanie. Našťastie kufre to na ľavej strane ustáli, ja tiež a po zdvihnutí mašiny som zistil krátku prasklinu na prednej kapotáži a pár škrabancov na nej. Našťastie nič iné a poďho po mrzutom zážitku a vlastne mojom vôbec prvom páde s Afričkou dolu serpentínami v dlhom zjazde. Cestu okolo lemovali nadcestné panelové zábrany – tunely proti zosuvu skál a snehu. Chceli sme sa ešte po svetle dostať niekde, kde sa bude dať postaviť stan, alebo kdesi prespať. Vôbec sme sa teda s rýchlosťou nebabrali a riadne sme tomu vypaľovali. Peter bol naľahko a s tiež ľahkou Huskou bolo vidieť, že sa v ostrej jazde doslova vyžíva. Holt hochu, to není ČZ dvěstěpade. Je ľahučká a nadupaná a vie byť riadne zviera keď sa jej pustia opraty. Ja som bol dosť nabáglovaný, tak som to tak nestrieľal, ale svižné to bolo viac ako som bežne zvyknutý. Po chvíli sme sa zastavili pri akejsi kaplnke, ktorých tu mimochodom bolo na každom kilometri doslova požehnane.

Zdalo sa mi, že cesta dole asi aj vďaka ostrejšej jazde nám ubehla akosi rýchlejšie a v dobrom čase sme znovu stáli pri priehradnom múre. Zastavili sme hneď vedľa múriku za ktorým bol už len strmý zráz a vodná masa. Znenazdajky sa odkiaľsi vynorili dvaja dunčovia, ale ako už viackrát predtým neboli agresívny, naopak stiahnuté chvosty o prílišnom sebavedomí nenapovedali.

Z priehradného múru sme sa ešte spustili strmým klesaním do údolia pod jazerom a po svetle sme dorazili do Curtea de Arges. Tu sme obaja dotankovali, vypustili a doplnili tekutiny v tele, nestrácali čas a mastili po 73 C cez dedinku Tigveny do mesta Ramnicu Valcea. Nejaká obchádzka nás však zdržala a do mesta sme prišli už dobre za tmy. Ani sa nám nechcelo hľadať kemp a tak sme to pri vjazde do mesta hneď vedľa čerpačky zapichli v peknom penzióne.

Ako sme odstrojovali motorky pristavil sa pri nás ďalší Rumun, čo si myslel, že pochádzame z ústavu pre hluchonemých. Hučal ako piliňák. Mal som dojem, že si takto posilňuje ego a zvyšuje sebavedomie. Keby tušil ako sme práve teraz potrebovali pohodu a klídeček chumaj jeden. Vykladal niečo v tom zmysle a aj patrične rozhadzoval rukami, že mu tu patrí to a ono...A vykľul sa z neho údajný majiteľ penziónu. Asi aj bol, lebo neskor pri večeri sa nám snažil ukázať ako to tam pevne drží v rukách. Baby v kuchyni aj na pľaci lietali ako bosorky na metlách. Buchol do nás v rýchlom slede po dve vodky a mi sme sa len modlili, nech nám donesú čím skor večeru a nech sa gazda poberie kadeľahšie. Skutočne za chvíľu zistil, že nie sme po dnešnom dni pre neho partner na jeho nepríčetne hlasné monológy a pobral sa do kelu.

O chvíľu prišiel akýsi mladík, vraj aj on je motorkár a furt niečo dokola. Otca jeho, ani v kľude najesť nám nedajú. Vykľul sa z neho gazdov syn, len bol chvalabohu viac doslýchavý. Už sme len čakali, že príde aj bratranec, švagor a ja neviem kto z ich famílie ešte. Po ňom už neprišiel nikto. Boli sme vyslyšaný. Za normálnych okolností si radi pokecáme, ale dnešný záver s obchádzkou a dojazdom po tme sme cítili viac ako inokedy.

Inak personál tu bol milý a drobulinká sympatická servírka by nám bola podľa jej prejavu doniesla snáď aj modré z neba. Skutočne a bez samoľúbosti, furt sa ukláňala ako Japonka a pribehovala ku stolu snáď každú minútu, či nám niečo nechýba. Toto bolo milé a ani nijako obťažujúce. Veď sme aj boli na ceste už tuším 7. deň. Po príchode, keďže sme boli hladný ako Čenkovej deti na poslednej strane sme sa len narýchlo opláchli a teraz bola pred nami vytúžená sprcha. Hodili sme si s Peťom korunu a aj keď v tomto vačšinou šťastie nemávam, išiel som prvý. Sprchový kút ako raketoplán Challenger. Gombíkov ako vo výťahu v centrále NASA. tak som skúšal jeden po druhom. Na display sa zobrazovalo všeličo možné ešte aj farebná hudba ako na diskotéke tam bola a fakt za chvíľu sa spustila aj muzika. Len tej vode sa ani za boha nechcelo s tajných skrýš ako vravieval básnik Ján Botto v smrti Jánošíkovej. Peter sa rehotal ako koň. Nakoniec nejakým náhodným zmačknutím všetko dobre dopadlo a mohli sme klábosiť čo dnes bolo a čo je zajtra pred nami.

Dole sa bavili domáci pri muzike a mi hore v podkroví sme mali pocit, že sme na diskotéke v priamom prenose. Keďže mi kolega pred cestou požičal na chlpáčov plynovú pištoľ tak sme otvorili strešné okno a cvične sme pustili jednu včeličku. Peter stál nejako blízko okna a závan vetra zvonku 120 gr. noninamidové korenisté vone nejako dotlačil dovnútra a ľahko to schytal. Aspoň sme sa presvedčili, že to funguje a čuduj sa svete odrazu bolo aj po harmatanci dole. Inak penzión pekne zariadený, čistučký a účet s raňajkami bol 120 Lei. Dnes máme za sebou 307 km.

7. 5. 2008 – streda, 7. deň

Ramnicu Valcea - Drobeta Turnu-Severin - Orsova - Eibenthal

Spali sme dobre, ráno sme si dali chutnú omeletu, zaplatili, nastrojili bagáž na mašiny a ide sa do ďalšieho dňa.

Z Ramnicu Valcea sa dávame po č. 67 smerom na Horezu. Kúsok za mestom stojíme a meníme olej na Huske. Má práve „svoje dníčky „ a 147 mth./ 6000km.

Nedá sa nič robiť, je to súťažné enduro a tomu zodpovedajú aj intervaly výmeny oleja po 20 mth. A to my hobbíci máme ešte raz tak natiahnuté. Po polhodinke a krátkej debate s miestnym dedinským bačom sadáme do sediel a fičíme ďalej. V mestečku, či skor vačšej dedine Horezu sa zastavujeme. Majú tu malú keramikársku fabričku a na viacerých miestach pri ceste ponúkajú hlinené a vypaľované krčahy, taniere, misky a vobec všeličo z hliny. Pekné veci. Aj sme si zopár kúskov kúpili v podnikovej predajni. Chceme odísť a púšťa sa ľahko pršať. Maličký Rumun nás zabáva rozprávaním a machrovaním okolo svojho bicykla. Za chvíľočku dážď prestáva a pokračujeme ďalej smerom cez mesto Targu Jiu a potom stále po č. 67 na juh k Dunaju. V okolí mesta Targu Jiu je kraj dosť pochmúrny. Sú tu uhoľné a lignitové bane, ktoré dodávajú tieto suroviny do Rumunského priemyslu. Naozaj nič na obdiv. Samé hromady strusiek, stožiare a banské veže. Rýchlo preč z tohto nehostinného kraja. Ale k Dunaju sa inak nedostaneme. Krajina mení svoj ráz dosť výrazne. Z včerajšieho horského a potom už len dnešného doteraz kopcovitého terénu sa dostávame do rovinatej a poľnohospodárstvom sa vyznačujúcej oblasti. Teplota tiež dáva na známosť, že sme nadobro opustili chladnejšie a vyššie časti Rumunska.

Ale tešíme sa aj na Dunaj. Doma ho mám skoro na dosah a teraz vlastne tiež. Je to naozaj grandiózna rieka sršiaca životom všade kadiaľ preteká. Pred nami sa v diaľke črtá mesto na Dunaji, Drobeta-Turnu Severin. Už z diaľky nám je jasné, že aj tu sa jedná o silne industriálnu oblasť. Samé vysoké komíny, tuším aj nejaké chladiace veže elektrárne a predovšetkým veľké lodenice priamo pri Dunajskom veľtoku. Skoro ako kúsok od nás v Komárne. Ale Drobeta je vačšie mesto.

Po krátkej prestávke pri miestnom autoservise, pokračujeme ďalej popri Dunaji ku známej hydroelektrárni „ Železné vráta „ Niečo ako naše Gabčíkovo. Tento úsek Dunaja už dávno v minulosti vzbudzoval rešpekt. Boli tu vždy silné prúdy a nebezpečné skaliská ktoré neustále ohrozovali plaviace sa lode. Údajne v týchto miestach býval Dunaj rozvodnený 200 dní v roku. Neskor v roku 1896 tu v okolitých skalách vystrieľali kanál a najvatšia priehradná vodná elektráreň v Európe / mimo Ruska / 8 km od Turnu Severin proti prúdu tento známi veľtok konečne skrotila.