Slnko seno a pár KM

Na našu prvú motodovolenku vyrážame 13.7 2009 z hlavného tábora z Likavky v zložení ja matoj – červená MZ 150 a dadol – zelená MZ 150. Obavy, či to moto vydržia sa rozplývajú hneď za Martinom. Sú to predsa nemecké stroje, na cestu sú pripravené a hlavne – tešia sa. Slovenskom sme prešli v maximálnej pohode smer Prievidza a Drietoma a zrazu – Česko. Ako správni Slováci, ktorí sa na každom výlete musia najprv najesť, zastavujeme, napchávame sa, močíme na cudziu zem a uvedomujeme si, že tu nám už nik nepomôže a všetko je na nás a našich MZ-tkách.

Dnešným cieľom boli Olšany (Dedictví aneb...) a farma Bolka Polívky. V Uherském Hradišti nás cestári odkláňajú a my sa gúľame v kolónach po dedinách, ktoré som poriadne nemohol nájsť ani len na mape. Konečne Slavkov u Brna. Keď sme tu, poďme sa teda pozrieť, kde sa to tí traja králi lomili. Šípky nás veselo vedú na silné historické miesto a tam – nič len pšenica (poučenie: netreba veriť hocijakým historickým udalostiam :D ). Z dejepisu teda nič nebude a tak radšej tankujeme, kupujeme zásoby a smerujeme na Olšany. Povozíme sa po dedine, pozrieme si farmu, zaspomíname na film – tu prišiel poschoďák a aha nad tou zástavkou chľastali. Keďže zapadá slnko, začíname si hľadať miesto pre stany. V rekordnom čase cca 2 hodiny si nachádzame perfektný flek za farmou. Rozložíme stany varíme polievku, ochutnávame české pivo, chválime MZ-tky a na dobrú noc dáme ešte za jeden – na zdravie.

Konečne vysnívaný tábor

Ráno sa rýchlo balíme a už sme v sedle. Počasie nádherné, všetko je v poriadku a my sme neopísateľne šťastní. Brnom len prechádzame a zastavujeme pri ďalšom bode našej cesty – Masarykov okruh. Jazdia tam nejakí mimozemšťania na takých čudný tvoroch a chalani na superbikoch – na MZ by sme ich dali, isto. Chvíľu popozeráme a pokračujeme ďalej. Čakajú na nás super zážitky. Turistickou jazdou sa hrnieme smer České Budějovice cez Tríbeč, Telč, všetko po bočných cestách – sú nádherné, samé zákruty, málo áut, pekná krajina. Zastavujeme v Telči v miestnom supermarkete – hlad je sviňa. Tu odpovedáme na kvízové otázky jedného čecha: čo to žerie, odkiaľ sme... Jeho žena sa od nervozity stihla 2x premaľovať a on len rozprával. Tu sme stretli ešte aj jedného Slováka, prehodili sme pár viet, pochválil, zaprial šťastnú cestu a my sme frčali ďalej. Tešili sme sa, že zastavíme niekde pri jazere, ktorých tu bolo požehnane – asi tak ako komárov. No a tiež sme chceli vyskúšať vetu: „Nazdar holky, jak se Vám plave?“ Nič s toho nebolo, lebo sú to poväčšine rybníky a nie jazerá.

České Budejovice – moto ostali na parkovisku a my sme sa pobrali na ozaj krátku prechádzku námestím. Ani nie preto, že by to nebolo pekné mesto, ale skôr zo strachu o moto. Aj keď nám na parkovisku sľúbili že na motorky dajú pozor, človek si je istejší keď na nej sedí. Znova štartujeme a úzkymi, kľukatými cestičkami smerujeme na Bavorov, kde kupujeme zásoby na večer. Míňame slávnu zastávku a konečne prichádzame na asi najočakávanejší bod našej cesty Hoštice u Volyne. Povozíme sa po dedine, pofotíme ľudí, domy Škopkovcov a Konopníkovcov, úrad predsedu a kúsok za dedinou nachádzame aj družstvo a vystavenú motorku Venci Konopníka – Jawu 350. Nejaký pán, neviem meno, ju celé roky udržiava v pôvodnom stave. Čas opäť pokročil a ideme hľadať miesto pre stany. Zase rekordný čas cca 2,5 hodiny a spíme pre obci Virt pri Strakoniciach. Varíme párky, odháňame komárov, pijeme ďalší druh českého piva, keď zrazu tragédia, ba až katastrofa. Došlo pivo. Obehal som tri dediny a ani v jednej nemali o 21 večer otvorenú ŽIADNU krčmu – toto sme v zemi „pivkárov“ veru nečakali.

Ráno sa budíme na strašný víchor. Ale nechce sa nám vstávať a baliť, a tak sa za pol hodiny dovalí búrka a my ticho čupíme v kvalitných stanoch. Áno čupíme, lebo stany prehodnotili svoju funkciu nepremokavosti a po 20 minútach išiel krížom stanu taký malý potôčik, no vlastne bol to potok. Našťastie dážď trval asi len hodinu a potom vyšlo slnko a zase nádherné počasie. Tankujeme na prvej pumpe, obzeráme pekné Češky, pozeráme mapu a chytáme smer Nepomuk a zámek Zelená hora (Černí baroni). Toto ma teda sklamalo, zámok je otvorený len pár hodín a aj to len cez víkend – parchanti. Tak aspoň preliezame plot a ideme odfotiť čo sa dá – moc sa toho teda nedá. Radšej preto kŕmime MZ–tky chutnou 95 a ako aperitív prilievame výborný olej, chválime ich, nechávame oddýchnuť a ideme sa „kŕmiť aj my“.

dokázali sme to - Hoštice

Dostávame sa do Plzne a Dávidovi zvoní telefón – jeho sestrenica s manželom (príjemní ľudia) pre nás pripravili nocľah, sprchu a grilované mäsko. Ta to lahoda. Avšak je už poobede, my sme v Plzni a máme sa dostaviť do Přestavlkov asi 50 km za Prahu. Nič, sme tu predsa nato aby sme sa vozili. Zase trielime po bočných cestách, zastavujeme v Jincoch a fotím otcovi kasárne kde trávil svoj „voľný čas “. Tu vám ešte normálne behá to žlté autíčko „Family frost“ a vybľakuje ako na lesy. Máme časový sklz a tak sa v Beroune predsa len napájame na diaľnicu a prášime do Prahy. Prahu sme mali vizuálne napozeranú, takže ideme priamo cez ňu. Však povozíme sa na MZ–tách po veľkom meste. Keď si tak spomeniem, nebol to až taký dobrý nápad. Držíme sa značenia – vstup do tunela – ten nás zrazu vypľuje do miesta ktoré sme tak dobre napozerané nemali. Samé zápchy, na ceste stavenisko, značky sa strácajú a objavujú sa nové. Z toho jasne vyplýva – blúdime. Je obrovská horúčava, motorky sa nehorázne prehrievajú a tak je problém udržať na semafore voľnobeh. Nakoniec všetko dobre dopadlo a hneď za Prahou dávame strojom vydýchnuť. Přestavlky sme našli na moje prekvapenie a vzhľadom k veľkosťi samotnej dedinky pomerne ľahko a tak nás čakal už len príjemný večer v príjemnej spoločnosti.

Ráno nasledoval presun autobusom do Prahy. Do ruky sme dostali mapu, chlapci z dediny sa previezli metrom a nasledoval celodenný PEŠÍ pochod po pamiatkach. (A naozaj to stálo za to.) Spoznávanie hlavného mesta sme začali o 7:00 a pri diagnóze 30°C začne byť človek čoskoro smädný. Bohužiaľ v zemi pivkárov čapujú až od 10.00 h. Tie pocity, keď sme o 10.01 dostali svoje prvé pražské pivo sa nedajú opísať. Videli sme Karlov most, orloj, veľa Vietnamcov, pražský hrad a navštívili sme základňu skupiny Alkehol – krčmu Na Slamníku. Dávame ešte jednu propagačnú foto pred štadiónom Sparty a naspäť do Přestavlkov. Unavený sme boli statočne, no museli sme aspoň pretočiť motory a tak sme sa šli aspoň okúpať do neďalekej rieky.

MZ ide domov

Nasledujúce ráno vyrážame okolo 6:00, lebo toho chceme dnes veľa vidieť. Smerujeme na Děčín a stojíme v ďalšom bode našej cesty Hřensko. Miesto je to nádherné, neopísateľné, domy sú tu úplne zapustené do obrovských skál – také dačo sa len tak nevidí. Avšak je to tu plné Vietnamcov. Naozaj sme mali pocit, že za chvíľu niekde vybehne Rambo a všetko to pobije. Pretože sme na nemeckých hraniciach, prečo nezobrať motorky do rodnej krajiny? Hranice prekročíme ako ktorúkoľvek križovatku a v prvej dedinke sa otáčame naspäť do Hřenska. Po Nemecku sa chceme previesť v inom mieste. Pokračujeme krásnymi cestami popri národnom parku České Švajčiarsko a smerujeme do Rumburku, kde hľadáme internetovú kaviareň, lebo SMS z domova hlásia na dnešnú noc prívalové dažde a ochladenie. Tu prekračujeme česko–nemecké hranice a smerujeme do nemeckého mesta Zittau (MZ boli v Nemecku). Prekračujeme hranice s Poľskom a smerujeme obzrieť najväčší lom, aký som kedy videl Bogatynia. Tak sme asi polhodinu len čumeli a čumeli. To nás už čakal zlatý klinec našej dovolenky. Smerujeme naspäť do Česka a ponáhľame sa na Svitavu. Zastavuje – Pekelné doly.

Kde inde sa to dá?

Povozíme sa po areáli, zastavíme pri bare, objednáme pivko, sadneme a vychutnávame život. (Čapujú nealko.) Tie pocity nedokážem slovami ani opísať, je mi ľúto. Keďže predpoveď z netu bolo podobná, ba ešte horšia ako SMS informácie, štartujeme a ponáhľame sa smer Mladá Boleslav. Chceli sme vidieť ŠKODOVKY. Ale počasie bolo rýchlejšie a nad Boleslavou sú ťažké čierne mraky a začína pršať. Ľutujeme, ale otáčame sa a chytáme smer Jičín. Je asi päť hodín večer, tankujeme a rozhodujeme sa ťahať celú noc, prípadne koľko sa bude dať, aby sme sa do rána dostali domov. Proste sme nemali chuť na prívalové dažde. Prechádzame Hradec Králové a zastavuje pri miestnom obchodnom centre – aj rodine treba niečo doniesť.

Zrazu pískanie gúm, otočím sa a máme problém. Zelenej MZ–tke sa už dnes asi nechcelo a roztrhla sa reťaz a to tak luxusne, že sa ešte aj celá pokrivila. Prvá a posledná (!) technická porucha. Pozeráme náradie, diely, máme všetko od duše cez ramienko ale ani jedinej spojky na reťaz. Proste základ. Našťastie odchytíme prvého motorkára na XT–čke, ktorý ochotne volá kamarátovi a ide po spojku. Nepomáha, potrebuje aj reťaz. Chalan strašný pohoďák, vraví aby som šiel za ním – býva asi 10 km od Hradce a jeho brat má obchod so súčiastkami pre staršie typy moto. (Kto rád číta, brat Vojta jazdí na ČZ každoročne zaujímavé trasy a v tej dobe bol zrovna niekde v Južnej Amerike www.hlasny.borec.cz). Nareže mi reťaz a ešte aj nabalí Solvínu a vodu na umytie. Vraciam sa a okolo polnoci, dávame moto do poriadku a pokračujeme ďalej. V tej chvíli, keď vám veľkodušne pomôže úplne cudzí človek, ako keby ste boli jeho dlhoročný priateľ a pomoc je samozrejmosťou, si uvedomíte, že ste našli jedného z milióna a naozaj tomuto chalanovi patrí veľké ĎAKUJEME. Bez jeho pomoci by sme mali veľké problémy. Začína mrholiť, je tma my nemáme istotu ako kvalitne sa oprava podarila a tak okolo 1:00 v noci prepadávame nejaký kemp, kde nás veľmi milá, pekná slečna ubytuje do suda. Zložíme sa, otvárame nemecké pivo sedíme pred sudom a rekapitulujeme – mali sme šťastie!!!

mesačná krajina Bogatynia

Ráno sa zobúdzame, je chladno a zamračené, no našťastie neprší. Balíme a odchádzame smer Olomouc. Stojíme len pri tankovaní a na krátke občerstvenia. Okolo 16:00 prekračuje Makov. Sme doma, pekná cesta, hory, vôňa domova. Zvyšok cesty prebiehal v absolútnom poriadku – klasika: Žilina, Martin a domov.

A na záver? Asi len to, že aj na staršej motorke sa dá zažiť krásny výlet a to nielen po hranice svojho okresu. Zažili sme šesť nádherných dní plných zážitkov a absolútnej slobody. Počasie bolo nádherné a motorky nerobili problémy. Suma sumárom sme najazdili 1655 km – nelovili sme kilometre ale zážitky. Bola to naša prvá motodovolenka a už teraz vyrábam mapku tej budúcoročnej. Všetkým prajem veľa šťastných kilometrov!