MZ - tour Európa 2010

Veľmi som chcel vidieť more, Alpy, Benátky a z týchto ingrediencií vznikol celkom zaujímavý plán. Keď som potom zo všetkou vážnosťou informoval svoje okolie o tom, že v lete absolvujeme s kamarátom tento kus sveta na dvadsaťročných eMZetkách, to len bolo srandy a „vtipných“ poznámok.

1.deň

Stretko máme zavčas ráno, okolo 10.00 ako inak, pred motoservisom v Likavke. Zostava je tradičná, ja matoj – červená MZ 150 a dadol – zelená MZ 150. Rozlúčime sa a konečne začína tá dlho očakávaná chvíľa – MZ Tour Európa 2010. Navigáciu si neberiem, ale to hádam aj zato, že nikto z nás takú vec nemá, ale máme mapu, a tak sa niet čoho báť. V batožine nechýba spacák, každý má vlastný stan, karimatka, varič, a pár ND zapožičaných motoservisom SaF. Motorky sú naleštené, takže načo som zabudol? Ahá, odchádzame. Ešte pumpa v Ružomberku a cez Donovaly prejdeme do Banskej Bystrice, kde len zakývam domovu a ďalej pokračujeme na Zvolen a Štúrovo. Prekročíme Dunaj a ľaľa ho prvé maďarské mesto – Ostrihom.

Maďarsko prechádzame výlučne cez dediny a ozaj sa nieje čím pochváliť. Akurát sa mi páčila značka so skákajúcim jeleňom do cesty. Cca každých 200 metrov. Žiadneho sme síce nevideli – asi skákali niekde inde. Tak uvažujem, maďarský jeleň má ťažký život – furt musí niekde skákať na cestu. Za celý deň sa inak nič zvláštnuô nestalo.

Blíži sa večer, a tak pozeráme nejaké miesto na rozloženie základne. Poučení z minulosti dlho nepreberáme a nachádzame príjemné miesto v lome pri dedinke Inota. Celý deň je riadne horúco, a preto dávame okamžite pivo, jeden uvítací, postavíme stany a zvyšok večera sa venujeme jedlu. Kvôli uvoľneniu miesta v batožine zohrievame nejaký konzervový segedín tety Márgit. To výborné šťavnaté hovädzie – sójové mäso ma necháva v rozpakoch, a tak prichádza na rad domáca – zo zdravotných dôvodov.

Pred spaním dávam Dadovi inštrukcie, chcem aby ma zobudil keby v noci náhodou pršalo, lebo ja by som vstal až keby mi stanom pretekala rieka. Zlý scenár sa napĺňa o tretej ráno kedy u mňa začína pršať – u Dávida to bolo okolo dvanástej. Našťastie neleje iba prší, a tak v stanoch nič zbytočne nepláva.

2.deň

Ráno sa budíme do zamračeného a chladného počasia. Pobalíme tábor, naštudujeme mapu a najbližšie odbočky a rýchlo preč z tejto krajiny. Za Várpalotou zle odbočujeme – no čo raz sa stane. O 20 km neskôr si nevšímame tabuľu Balaton vpravo a s prehľadom dávame ľavú. Tieto navigačné chyby pripisujem Maďarsku a zlému nočnému spánku. Po asi 20 km zachádzke sa konečne napájame na cestu s normálnym smerom, a okolo 11 už vrčíme popri pobreží Balatonu. Dado dáva smerovku lebo musí natankovať a ja sa po včerajšom segedíne potrebujem vytankovať. Tú pumpu museli isto na nejaký čas pre verejnosť odstaviť. Rýchlo odchádzame aby nám nedali preplatiť ušlý zisk. Náš plán okúpať sa v Balatóne škrtáme, lebo je ešte stále chladno. Plávanie meníme za krátku prechádzku po brehu, urobím niekoľko foto a rozhodujeme sa zastaviť v prvej reštike. Jásnééé. Keď jazdím na jedlo nemyslím a užívam si, preto pravidelne zabúdam zastavovať. Nakoniec ale zastavíme v príjemnej pizzerii s terasou a výhľadom na MZ-ty. Objednávka jedla bola zábavná. Čašníčka na nás po maďarsky, my po slovensky a nikto nechce použiť iný jazyk, preto nakoniec ukazujem prstami čo chcem a koľko. Rozmýšľam čo bolo v škole dôležitejšie matematika alebo jazyk?

Najedení a plní síl odbočujeme vo Fonyóde a smerujeme na Barcs s túžbou opustiť túto krajinu. Neviem prečo, ale Maďarsko sa mi ale vôbec nepáčilo. A to aj napriek tomu, že sme išli bočnými cestami, cez rôzne dedinky a úplne mimo diaľnic. Takže keď sme zbadali smerovku Barc, okamžite máme úsmevy ako teta Christová z reklamy na zubnú pastu. Hranice úplná pohoda. Na výstupe sme museli ukázať, že od motoriek máme aj nejaké tie prospekty a musíme si zložiť prilbu. Na vstupe do Chorvátska sa táto disciplína zaobišla aj s prilbou na hlave.

Hneď za hranicou meníme euríčka na kuni, urobíme niekoľko fotiek, nadýchame sa chorvátskeho vzduchu a pokračujeme. Pár km za hranicou nachádzame perfektnú dedinku a rozhodne musíme zastaviť. Volá sa presne ako Dado. Ja urobím foto, on sa vyobjíma so svojou dedinou, poutiera z nej špinu a vidím na ňom, že tu rozmýšľa kandidovať za starostu.

Na také kreposti ale nemáme čas a radšej ťaháme ďalej smerom na Daruvar, kde kupujeme večerné zásoby jedla a samozrejme miestne pivo – máme predsa poslanie, podujali sme sa na výskum miestnych pivečiek. To sa ale mojej motorke moc nechce štartovať. Fúú, čo sa deje? Po roztlačení predsa len chytí a po krátkej jazde nachádzame aj miesto pre dnešný tábor neďaleko Pakracu. Som z motorky kus nesvoj, tak dado okamžite polejeme domácej, aby sme rýchlejšie prišli na závadu. Ale hádam bude len prehriata, veď sme išli dnes dlho v horúčave a posledné km aj pomaly. Postavíme stany pripravujeme si jedlo skúšame chorvátske pivo ale to už motorka naštartuje na prvý šup – tak bola len prehriata, žiadna závada sa nekoná a ja môžem spokojne zaspať.

3.deň

Zobúdzam sa skoro a zisťujem, že celý tábor – Dado ešte spí, no a tak sa idem poprechádzať po okolí a vychutnať si príjemné teplé ráno. Dnes chceme absolvovať Bosnu, Plitvické jazerá a hlavne chceme spať pri vytúženom mori. Smerujeme na Jasenovač a hranicu prekračujeme v Bosanskej Dubnici. Chorváti chcú vidieť občianske ale môžem mať prilbu, tak sa to zaobíde bez úškrnov uja colníka. Potom len niekoľko metrov po moste a zas colník. Ten chce len vidieť z diaľky papiere od moto a púšťa nás do svojej krajiny. Sme s našimi MZ-tkami v Bosne a Hercegovine. Sám tomu neverím, a tak si to dookola vykrikujem do prilby. Chvíľu sa motáme po meste a nie, že by sme tu obzerali nejaké pamiatky, skôr nerozumiem smerovým tabuliam, lebo sú napísane tou ich hapatilkou. Nakoniec sa ale rýchlo vymotáme a ideme ešte pre istotu natankovať. Ľudia sú tu veľmi milí, natankujú nám, prehodíme spolu pár info, odkiaľ a kam smeruje a dokonca nám chlapík navrhuje, že môžeme platiť kartou. Super, ale pri platení zisťujem, že s tou mašinkou pracuje isto prvý krát. Ceníme si však ochotu a prístup. Dedinskými cestičkami plnými zákrut smerujeme na Prijedor a Novi Grad. To sa už popri ceste začínajú objavovať rôzne riečne kaskády a mlyny. Za Bosanskou Krupou prechádzame veľmi pekným úsekom. Samé zákruty, cesta popri skale proste idylka. Cesta je rýchla a ani neviem ako sme v Bihači, kde sa naša Bosna aj s Hercegovinou pomaly končia. Hranicu prechádzame po krátkej ukážke občianskeho preukazu a pokračujeme na Plitvické jazerá.

Cesta je veľmi dobre značená – ako zatiaľ všade, a preto sme za chvíľu na parkovisku. Keďže nechceme batožinu nechať na moto, ideme na obhliadku jazier nabalení ako hokejisti na sústredenie. Pri vstupe neplatíme – ale asi to nebol ani oficiálny vstup. Batožina je hrozne ťažká, je horúco, cca. 15 -16 hod. a dnes chceme spať pri mori, preto sa rozhodujeme nechať si prehliadku jazier na inokedy. Prejdeme sa len po brehu urobíme zopár fotiek, a sme rozhodnutí sa tu ešte vrátiť. Keď tu bol Vinnetou, tak prečo nie MZ-ťáci. Vraciame sa k motorkám kukáme mapu – štart smer Poljanak a Lička Jesenica. Cestu som vybral podľa googlu a mapy – samá zákruta, len klopíme a obzeráme chorvátsku zem. Google som si už ale nepamätal a mapa so smerovkou nás posielajú za Ličkou na Dabar - fajn cestička lesom, ostré zákruty ale na hlavnú mi to nejako nepasuje. Po pár km sa cesta zmenila na čisto štrkovú zvážnicu ale nevzdávame sa, takéto dobrodružné cesty máme veľmi radi – staré MZ tlmiče až tak nie. Spomaľujem kvôli porade, ale rozhodujeme sa ísť ďalej, veď to musí niekam viesť. Tiež pravda. Po niekoľkých km zbadáme pár domčekov ale vyzerajú skôr ako víkendové chalupy. To sme už v pohode, je tu civilizácia bude aj cesta. No hej. Štrková zvážnica sa mení na zvážnicu zo železničným štrkom. Tak sa len rehoceme ako blázni, sme vo svojom svete. Po chvíli nastane ostrá zmena na čisto novú asfaltku. Sme blízko a ja sa rozplývam, že cítim vôňu mora. Planý poplach, to si len Dado otvoril minerálku, možno nabudúce. Pred nami je ešte jeden nádherný prechod (neviem jeho presné meno asi Vratnik?) Ten pohľad, ktorý sa mi naskytol nikdy nezabudnem. Zrazu sa predo mnou objavilo to prvé, nekonečné, slobodné more. Nádherná panoráma si zaslúži fotku.

Cesta dole nemá chybu, zákruty zákruty a pomedzi to ešte aj zákruty. Škoda, že sme už dole. Zastavujeme v meste Senj a neverím vlastním očiam. Vedľa nás stojí moto zo Žiliny. Konečne naši, za celú cestu sme nestretli nič Slovenské. Chvíľu sa spolu bavíme a dozvedáme sa, že je problém s ubytkom. Nevadí aj tak chceme spať na pláži. Lúčime sa s krajanmi nakupujeme zásoby na večer a len tak z pasie zastavuje pri jednom priváte. Ubytko za 15 ečok, super ostávame dve noci. Netrpezlivo zhadzujeme veci v izbe a hneď bežíme na pláž ktorá je presne pod izbou. Je asi sedem hodín večer a vchádzame do nášho prvého mora, fuj fakt je slané – až moc, aj hlboké je a v túto hodinu má už aj omladzujúce účinky, jednoducho od šťastia sme celý bez seba. Na brehu zapaľujeme cigaru otvárame chorvátske pivo a rekapitulujeme.

4.deň

Ráno sa zobúdzame do nádherného teplého počasia. Moto-oblečenie ostáva na priváte, berieme len plavky uterák a foťák. Bol to proste rozprávkový deň. Kde sa nám páčilo sme zastali na hodinku sme sa vykúpali a pokračovali ďalej. Cesta zo Senju cez Crikvenicu do Šmrika je nádherná – zákruty, výhľady. Platíme pár eur a vezieme sa po dlhánskom moste na Krk. Chceme sa ísť okúpať na Bašku, a tak „musíme“ prejazdiť celý ostrov. Bola to proste neopísateľná nádhera. Celý deň sme sa len kúpali, jazdili a obzerali krajinu. Motorkám sa páči zatiaľ absolútne bez problémov. Na privát prichádzame príjemne unavení a hladní, tak varíme večeru a rozlievame miestne vínko. Ďalší Slováci, ktorých sme stretli bývali priamo pod nami. Príjemný manželský pár z Levíc. Poradili čo a ako, s majiteľom, a tak sme s nimi večer posedeli a prehodili pár zážitkov. Spoločný večer sa končí po nasledujúcej otázke: Dáte si?... Ale áno... Nech sa páči tu je brzda... Netreba... Pohľad do zeme, do neba, ticho... Dobrú noc chlapci. Príjemný večer.

5.deň

Opúšťam posteľ – po karimatke fajn vynález, balíme a lúčime sa s „našimi“, pani si nás ešte odfotí a odchádzame smerom na Rijeku. Neuvedomili sme si, že dnes je sobota a teda migrácia turistov. Od Crikvenice po Slovinské hranice ideme v jednej kolóne. Je neskutočné teplo a treba byť neustále v strehu. Niekto nás síce stredom pustí iní psychicky nezvláda, že ho predbiehajú motorkári a robí problémy. Toto bola asi najhoršia časť cesty. Od Šapjane po slovinskú hranicou je asi 5 km kolóna áut, ktorá nám ale problémy nerobí, a tak pomerne rýchlo prechádzame hranicou. Slovinskom prechádzame už bez zápchy. V Kozine robíme zastávku na dôležité nákupy ako nálepka SLO, jedlo a niečo k nášmu výskumu. Tesne pred hranicami s Talianskom tankujeme a vstupujeme do krajiny organizovaného dopravného chaosu.

Cesta a počasie je super a nemáme žiadne problémy až kým nevstúpime do Triestu. Mám síce orientačný zmysel ako poštový holub ale predsa sa mýlim, a tak si robíme prehliadku bočných uličiek.

Majú tu pekne a to množstvo motoriek, paráda. Konečne sa dostávame na hlavný ťah a tuším, že by sme tadiaľto predsa len mohli prísť do Monfalcone. Miestny šoféri nás začínajú celkom slušne srať. V dvoch pruhoch sú kľudne tri autá, motorky chodia kade-tade, smerovky niekde predali, a keď nie je kde zaparkovať v pohode sa to dá odstaviť v ceste. Prvých 20 km sme síce zaskočení ale potom tomu prichádzam na chuť a dokonca sa mi tento štýl páči a okamžite splývame s miestnymi. Treba nám natankovať, a tak zastavujeme na pumpe, ktorá nemá ani WC. Táto disciplína s chýbajúcim WC sa opakuje, a tak radšej zastavujeme v Papariane pri obchode nakúpiť aspoň čistú vodu na varenie a nejaké rožky. Bol to ale obchod pre BIO – bylinožravcov, tak radšej rýchlo odchádzam aby som tu niečo nechytil. Sme dnes už celkom unavení z kolón, tepla a pomalej jazdy tak zastavujeme pri nejakej dedinke a v poli staviame stany. Varíme si párky, testujeme produkty miestneho pivovaru, lepím do kufra nálepku a pred spaním idem ešte na krátku prechádzku taliankym vidiekom. Stretávam miestnu babu a silno si pokecáme. Ona taliansky ja slovensky. Keď sa nechytá ani na nemčinu začnem trepem dve na tri stredoslovenčinou, a to sa už radšej s úsmevom lúčime. Dohadujeme sa na ráno. Vstaneme radšej skorej aby sme s tých slávnych Benátok niečo mali.

6. deň

Znova sa dištancujeme od diaľnic, preto smerujeme na Portogruar a Benátky. Nachádzam len jednu otvorenú pumpu, ktorú využívame na rannú hygienu a kávu. Ešte tankovať nemusíme, preto sa radšej ponáhľame do toho zaplaveného mesta. Po 50 km Dado predsa len tankovať chce a odbočuje na pumpu pri veľkom obchodnom stredisku. Všade je zavreté, ale tak si vravím je len 10 hodín a hádam ešte spia. To sme ešte nevedeli, že v títok milí ľudia v nedeľu neotvoria ani ale vlastnú poštovú schránku. Pumpa je samoobslužná a pre nováčikov celkom záhada, no nakoniec sme sa k benzínu dostali a z ničoho nič sa už vezieme po dlhom moste, keď tu zrazu BENÁTKY. Za 15 eur za moto parkujeme a strážnik sľubuje, že na naše krásky dá dobrý pozor. Prezliekame sa do kraťasov a ideme na turistiku po Benátkach. Sme tu, dokázali sme to aj s našimi MZ-tkami. Mesto je to nádherné a zanechalo vo mne len pozitívne pocity a som rozhodnutý sa tu ešte vrátim, ale radšej s nejakou priateľkov.

Benátky opúšťame prudko šťastný ale aj plní očakávania, čo predvedú Alpy. Cesta ubieha bez problémov a smerujeme na Treviso, kde pre zmenu robí pumpa problémy mne. Ďalej pokračujeme cez Conegliano a Vittorio Veneto, kde zastavujeme v miestnom občerstvení, lebo dobrá nálada nás kvôli hladu opúšťa. Hlad zaháňame nejakým pikantným hamburgerom, aj tak lepšie ako nič. Obsluha nám dovolí nabrať vody koľko chceme a chvíľu sa spolu bavíme, Slovensko pozná a praje nám šťastnú cestu. Kilometre ubiehajú a začíname pomaly stúpať do Álp. Krásne horské mestečká, kľukaté cesty a dobré výhľady dodávajú pocit neobmedzeného šťastia a slobody. Občas si musím vykríknuť do prilby, áno je to skutočné. Dnešným cieľom je Cortina ´d Ampezzo. Po ceste našťastie nachádzame vhodnú benzínku – takú čo má WC, a ozajstnú živú pokladňu. Jedlo im však v ponuke chýba, a tak kupujeme veci čo jedlo aspoň pripomínajú a ďalej pokračujeme do hôr. Okolo ôsmej večer prichádzame do Cortiny – je naozaj veľmi pekná a snažíme sa tu nájsť vhodný priestor na spanie. Všade samé hotelíky a podobné súkromné organizácie a slušný človek nemá kde stan rozložiť. Na druhej strane je to tu aj ceduľkou dôrazne zakázané, ale také ovocie chutí predsa najlepšie a tábor rozkladáme asi 150 metrov v lese aby nás zbytočne nebolo vidno.

7. deň

Budíček ako inak do perfektného počasia a ešte lepšej nálady. Nanešťastie pár km po štarte máme kus problém zo zelenou MZ. Zapchatá triska v karburátore spôsobuje časovú stratu, preto nechávame naplánované passy na onakvejšiu príležitosť a cez passo Tre Croci ideme kuknút Tre Cime. Tie hory a výhľady sú naozaj také ako v mojich snoch a vašich cestopisoch. Pod Cimami robíme asi poslednú zastávku v Taliansku. Stojíme až na Rakúskych hraniciach, kde je už samozrejmosť normálna pumpa. Tankujeme lacnejší benzín - 1,18 éčok s jedinou podmienkou, doplna! Aby nebol v horách problém. Príjemnou cestou cez rôzne katalógové dedinky smerujeme na Lienz. Zmena v doprave a krajine nastala takmer okamžite po prechode hraníc. Nikto tu neprekročil rýchlosť hádam ani o 1 km, všetky domky majú rovnaké kvety – podľa starostovej ženy, tráva je natretá zeleným primalexom, proste Rakúsko. V Lienzi zbadám smerovku na Grossglockner a to je už MZ-tka na nezastavenie. Onedlho začíname stúpať a niekoľko krát vidíme tabuľku mýtnica a stále nič. Aj som sa potešil, odrbali sme ich ako v Plitvických jazerách. Omyl, a za nasledujúcou zákrutou cálujeme 18 éčok a teta čosi trepe o dvojtaktoch. Nie som si istý, či nám nechce zakázať vstup preto nasadzujem čistú slovenčinu, a tak nemá inú možnosť len mávnuť rukou a púšťa nás „dnu“. Rozbieham sa jedna, bum dva, otáčky hore tri. Hmm, strmo. Ááá zase dva. Je to tu veru kus strmšie. Na kruháči odbočujeme na Grossglockner. Týmto smerom sa občas podarí aj trojočka. Cestou robíme fotky, videá a kocháme sa ako doktor vo vesničke. Ešte tunel a sme na parkovisku. MZtky 150ky to dokázali. Po mory, Benátkach je to GG. Odkladáme si veci do skrinky a vyberáme sa na turistiku k ľadovcu. Cestou dole si robíme srandu z polomŕtvych ľudí idúcich hore. Krátka prechádza po ľadovci meditácia nad maličkosťou človeka a zase hore. To nás už smiech prechádza a po návrate na parkovisko vybozkávam motorku a sľubujem, že už nikam pešo nepôjdem. Začína sa zaťahovať, a preto dvíhame kotvy. Zas ku kruháču – cesta dole bola už iná kávička. Zvyšok stúpanie to bola čistá dvojka a robili sme konkurenciu jedine karavánom. No a čo, hlavne, že sa vezieme. Aj tak nikdy nezabudnem na ten pocit ako som so svojou kráskou zdolával túto veľkú horu. Ostatný na ťažkých moto tu jazdia štýl hore jazda dole kochačka, my sme mali kochačku aj aj.

Cestou hore dávame zabrať motoru, cestou dole zas brzdám. Hráme sa na tureckých kamionistov a súťažne dymíme zadnými brzdami. Pri jednej prestávke stretávame už – až druhých Slovákov na motorkách – oni dovolenku začínajú, tak im prajeme šťastné km a dymíme si ďalej. Samozrejme to MZ-tky zvládli bez zaváhania a rozhodujeme sa späť v Zell am See. SMS z domu upozorňuje na dažde, tak chceme radšej kemp. Sú pomerne drahé tak nachádzame znova ubytko na divoko a dokonca s prístreškom na drevo – keby predsa len pršalo. Rozkladáme stany varíme párky, pokračujeme vo výskume a predkladáme si dojmy z ľadovca. Dnes od vzrušenia ani nezaspím.

8. deň

Budíme sa okolo šiestej nato, že prekvapujúco naozaj prší. Sťahujeme sa pod prístrešok k motorkám a čakáme do 10.00. Vyhliadky na pekné počasie sú nulové preto sa naobliekame ako sa len dá, vložky do búnd a nohavíc a ako nepremok sa balíme do igelitového Tooouratech modelu pôvodom vrece na odpadky. Vyrážame cca 10.30 a po 10 minútach začína znova liať. Neviem si nepremok vynachváliť a premýšľam nad sériovou výrobou, ani kvapka. Po hodinovom boji s dažďom a náklaďákmi som ale už poriadne vlhký a zatiaľ výrobu ruším. Vrchol dosahujem na semafóre v mestečku St. Johann im Pongau. To mi už seriózne tečie krížom trenírok a v takom prípade sranda končí. Ale Dadov pohľad hovorí o rovnakej situácii a sranda pokračuje. Sme poriadne mokrý a tak je najobľúbenejšie miesto tunel, kde je aspoň teplo a nezvykne tam pršať. Cesta od Admontu po Mariazell je opäť bezchybná, zákruty, tunely, kopce a dokonca nám prestalo pršať. Zastavuje len na tankovanie v Mariazelli, ale len chvíľu lebo sme rozhodnutí doschnúť radšej doma ako v mokrom stane. Pokračujeme na Gutenstein a Wiener Neustadt k slovenským hraniciam. Hranicu prekračujeme pred desiatou hodinou nočnou ale aj tak si neodpustím trúbenie a výkriky šťastia, že som znova na rodnej hrudi. Zastavujeme na pumpe v Bratislave a volám domov. Naši sú doma, a tak budeme spať v Banskej Bystrici. Ešte krátka zastávka na pumpe s WC, normálnou kávou a bagetou a pokračujeme nocou, už po diaľnici cez Nitru domov. Som dokonca prekvapený ale nedostavuje sa žiadna únava. O druhej v noci utíchne zvuk dvojtaktov a o 2:02 sa znova spúšťa lejak. Dnešný deň sme spravili 700 km. A je vhodné ísť spať.

Ráno ešte zavŕšime výlet symbolickou cestou do Likavky. A to je koniec našej mototuristiky so spoľahlivými emzetkami.

Záver

Na dvadsať ročných motorkách sme absolvovali sedem štátov a viac ako 2700km. Videli sme všetko čo sme vidieť chceli – more, Benátky, ľadovec, nové krajiny. Okrem dvoch nocí sme stále spali slobodne vonku. A technické problémy? V podstate žiadne – jedno ulomené ramienko a pripchatá triska, možno spôsobená bosnianskym benzínom. Neboli sme na ceste najrýchlejší ale zato sme boli zaujímavým terčom fotografov. MZ-tky opäť potvrdili, že vôbec nepatria do starého železa ale dá sa s nimi zažiť strašne veľa pekného, a dôjdu aj veľmi ďaleko. Tento výlet jednoznačne patrí k najkrajším zážitkom môjho života.

P.S. Výskum s pivom dopadol nasledovne: jednohlasne sme dospeli k tomu, že niet nad slovenský zlatý mok.

Prajeme Vám veľa pekných motozážitkov priatelia.

Aby som nezabudol. Ak ste to dočítali až sem tak tu je krátky trailer z nášho videa. Nech sa páči. Popkorn si nechystajte má to 2 minúty.