Ako sme naberali vitamíny pred zimou

Zrazu bola jeseň v plnom prúde a odborníci od počasia sa vyjadrili, že babie leto skončilo. No a vtedy som dostal strach. Musím niekam ísť, musím sa rozlúčiť, aspoň dva dni, proste musím... musím. Jednoducho som potreboval odísť na cesty. Chcel som celý deň jazdiť, niekde prespať, nie len okruh z večerným návratom domov. Koncom októbra sa našli dva dni voľna a už nebolo čo riešiť. V každom prípade to malo byť doma takže: variant A – západ a variant B – východ tejto krajiny.

Postarší rosničiak v TV hlási na západe dážď, no ten sme už občas videli, preto v pondelok ráno radíme za jedna a odchádzame medzi vychodňare. V Ružomberku stojíme na Benzinole, lebo motorky sú z rána nejaké lačné, krátky telefonát na potvrdenie ubytka a odchod na diaľnicu. Chceli sme ušetriť čas a mal som aj obavu zo šmykľavej cesty cez Podbanské, predsa len bolo pod 5 °C. Cesta celkom v pohode popod Štrbu bolo chladnejšie ale s tým sme z rána počítali. Najbližšia zastávka je v Kežmarku, kde si dáme kávu a pre zmenu sú lační jazdci. Zatiaľ to bol iba presun ale teraz začína tá pravá zábava. Prechádzame cez Ľubicu a vstupujeme do bývalého vojenského priestoru – Javorina.

Začíname panelovkou potom asfaltom, neskôr poriadne blato až po klasickú lesnú zvážnicu. Čítal som pár odporúčajúcich info, ale naživo je to 100x lepšie. Mne sa tu hrozne páčilo no a GS-o, to bolo vo vytržení. Dalo by sa tu jazdiť celý deň, ale ak nechcete jazdiť len tak bezcielne určite by pomohla podrobnejšia mapa (ak ste tu prvý krát). No ide to aj bez nej. Lesníci ochotne poradili a svojsky odhadli aj kvalitu nasledujúcej cesty, výrazmi ktorým rozumie asi každý. K vyvrcholeniu by ma doviedli len enduro gumy. Javorinu opúšťame pri Jakubanoch a na pamiatku si berieme pár kg vojenského blata.

Pokračujeme na Starú Ľubovňu a Bardejov. Stále je príjemné počasie a teplota okolo 14°C. Najbližšiu zastávku máme až v Svidníku na pumpe, kde sa rozhodneme vynechať Duklu – sú skoro štyri poobede a my máme pred sebou ešte pár km. Pokračujeme kvôli nejakej obchádzke cez Valkovce na Domašu, kde vykonáme potrebnú zastávku na očistu tela. Je tu tak ticho, akoby vari sezóna skončila.

V Snine urobíme večerný nákup, odfotíme sa pri SVK dvojkríži a znova meníme plán cesty a vynechávame Novú Sedlicu, s tým, že ak sa bude dať prejdeme tam od Brezovca alebo Ruskej Volovej. Nakoniec sme skončili na Ukrajinsko – Slovenskej hranici Ubľa. Už sa zvečerieva, a tak zvážnicu do najvýchodnejšej obce našej krajiny radšej ani nehľadáme. Smutne pozerám na Ukrajinu za plotom, a veru mi aj slza vybehne, že som to tento rok tak pobabral. Sľúbil som MZ-tke, že ju tam vezmem a zrazu som sa cítil ako chlap čo nedrží slovo. A navyše, teraz tam chce ísť aj GS-o. Pekne. Budúcu sezónu sa veru musím obracať.

Z Uble pokračujeme za šera smerom na Tibavu. Tempo máme dobré no do Sobraniec už prichádzame za poriadnej tmy. Mapu obzeráme pred svetlami motoriek, ale naštudujem ju ešte horšie ako skriptá pred skúškou, a tak kúsok blúdime. Cesta nocou má síce svoje čaro, ale ja som myšlienkami už v kufríku, kde sú odložené dobroty na večer a čakám na značku Kaluža. No a Kaluža, to je koniec dnešnej cesty. Domáci nás ubytuje a okamžite podáva pravdivé informácie s presnou lokalizáciou krčiem.

Večer sme sa teda pobrali za kultúrou, a preto posúvame ranný odchod.

Ráno je krásne, slnečné a konečne si užijem Šíravu a krásnu jesennú prírodu. Vraciame sa rovnakou cestou ako v noci smerom na Remestké Hámre a pokračujeme dolinou až k Morskému oku. Zrazu si uvedomím, že ma vôbec nič netrápi. Po dlhom čase mám prázdnu hlavu. Konečne nemyslím na starosti a podobné disciplíny, len si tak obzerám prírodu a Tuarega ako svojimi kolesami víri listy napadané na ceste. Som vyliečený, a to vďaka motorke, prírode a parťákovi. Mototuristika dokáže liečiť – predpis si vyzdvihnite vo Vašej garáži. Pri hrádzi stojí auto lesnej stráže a okrem toho je tu tá srandovná zákazová značka. V rýchlosti urobíme pár špionážnych foto a pokračujeme ďalej na Michalovce. Aprillia ide od rána na rezervu, a v tomto momente sa mi zdá, že už aj na výpary, takže na pumpu pred Michalovcami prichádza LTT na poslednú kvapku.

Tuaregu sme uhasili smäd a smerujeme na Dargov. Cesty už nie sú také zaujímavé ako na severe ale Dargov zachraňuje česť východu. Ešte včera v noci, asi pod vplyvom nejakej dobroty nás napadlo navštíviť Luník IX. V Košiciach nás táto kreposť stále neprešla, to znamená, smer divočina. Na prvý pokus, (neviem ako je to možné) míňame a skúšame prechod cez Pereš. Po reparáte z navigácie nachádzame tento „zázrak“. Stojíme a znova prehodnocujeme náš inteligentný nápad. No nič ideme na to, hlavne nevypnúť motor a stále byť v pohybe. Na námestí je neuveriteľná hustota miestnych indiánov, preto je plánovaný adrenalínový okruh stredom sídliska nezjazdný. Na pár sekúnd zastavíme, urobím jednu foto a už nás obkľúčilo asi 30 mladých domorodcov. Rýchlo jednotka a preč. Dadol má ale pomalé reflexy, a už mu dvaja visia na kufríku. Z tejto krízovej situácie vyjebabral Tuareg, ktorý sa prejavil enduro výfukom a noví pasažieri elegantne opadávajú. No jak sa vraví, silný zážitok.

Košice opúšťame vysmiati, navyše s kompletnými motorkami a pokračujeme smerom na Jasov a Štós.

Cesta je mokrá, špinavá a názorne zisťujem, že priľnavosť pneumatík už nie je taká ideálna, preto rapídne znižujeme tempo. Je mi kus ľúto lebo táto cesta smerom na Úhornú je veľmi pekná a chcel som si ju užiť, no radšej volím - pomaly ďalej zájdeš. Obloha je už zatiahnutá, ale aj napriek tomu je slovenská krajina nádherná.

Prechádzame Rožňavou a cez Jelšavu smerujeme na Revúcu. Je tu až podozrivo vlhko a v Muráni aj veru pekne prší. Teplota klesá pod 10°C, cesty sú mokré a ja stále kašlem do prilby – no v jednom kuse ju mám zahmlenú. Po predchádzajúcich skúsenostiach si veľmi dobre uvedomujeme spojenie s vozovkou a dávame pozor. Doma sme boli počastuvaní za bláznov a iných neznabohov, no Vy isto viete, že s citom v ruke a kúskom šťastia sa jazdiť dá.

Cesta do Brezna je ešte v pohode, ale potom odbočujeme na Mýto pod Ďumbierom a Čertovicu. Stále prší, na Čertovici je tma, hmla, 0°C a viditeľnosť nič moc, navyše mi už premokli nohavice a zavlhol mi vercajch. S touto ošemetnou situáciou bojujem až dokonca. No nie som sám. Opatrne sa dostaneme do Hrádku a napájame sa na diaľnicu, kde sa priemerná rýchlosť väčšiny účastníkov pohybuje okolo 80km/h. Keď konečne zastaneme na semafóre v Ružomberku som rád, že sme sa bezpečne vrátili, lebo toto bola najhoršia viditeľnosť akú som zažil. Ja mám napriek tomu úsmev na tvári, lebo som od tohto výletu dostal všetko, čo som už dlho potreboval + bonus poriadny vitamín pred zimov.

Pre mnohých z Vás je táto časť Slovenska dobre známa. Žijete tu, boli ste tu. My sme sa do niektorých okrajových častí nikdy nedostali, a práve preto sme si výlet poriadne užili. Celé dva dni sme sedeli na motorkách a aj tak sme nestihli všetko. Škoda Dukly? Nie. Jednoducho sem budeme „musieť“ prísť znova. Chceli sme sa dôstojne rozlúčiť s touto sezónou čo sa určite podarilo. Slnko,... teplo,... zima, dážď pri návrate, krásne spomienky, to k mototuristike určite patrí.

Nuž toľko z mojej strany. Či ste už zazimovali, či nie, o rok zas niekde na cestách.