ISSN 1336-6491 | Online: 2460 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk www.styx.sk/

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 29903
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (17663)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (12240)
Hodnotenie: (22 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (24)  [Verzia pre tlač] Tlač

Malá zimná provokácia

 Zdieľať

Pridané: 17.02.2010 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 6699 [Mototuristika - Východné Slovensko - Výlet]

Cez poodhrnutú záclonu ma z poobedňajšieho spánku zobúdza lúč slnka. Ako sa tak pomaly prebúdzam, do nosa ešte zavanie vôňa ovocného čaju položeného na poličke. Podmienky ako v letnom lesíku. Na izbe polotieň a horúčava, škoda len, že to isté nie je za záclonou.

Asi trochu poprovokujem. Odhŕňam záclonu a tam vidím iba veľký závej. Silný vietor riadne narába so stromami – proste fuj počasie. Kamarát má ale stroj času ukradnutý zo školského labáku (LSD), razom je hnusná zima preč a ja ťahám za plyn na mojej motorke. Je neskorá jar, možno už aj leto. Vietor nezosilňuje tlaková níž, ale úroveň zatiahnutia plynovej rukoväte. Do prilby fučí tak akurát – zdravo. Motorku si nakláňam v obľúbených zákrutách. Pekný to pocit, cítiť ako sa z gúm po nanomilimetri zapisuje čierna vzorka na asfalt. Nakláňam to viac a viac. Veľa nechýba a prilbou by som buchol do rastlín okolo cesty. Tesný prejazd zvíril peľ z kvetov. Trochu mi to udrelo do nosa. Z ostrej zákruty tam, chtiac-nechtiac, rafem plný plyn. Motorka sa dvíha na zadné. Veru, trošku zdravej straty kontroly riadenia neuškodí. Nech sa necítim ako pán sveta – rešpekt je nutný.

 Tak tadiaľto veru nie.
Tak tadiaľto veru nie.

Som zástancom mototuristiky, no občas aj jazda „okolo komína“ padne vhod. Dokážem jazdiť za 4,5 l na 100 km, no viem to aj inak. Motor je zahriaty, tak skúšam dorazy plynu. Chcem KTM 990 Adventure a rovno R. Pre mňa za mňa, nech sa kazí častejšie než GéeSoidné obludy, ja však chcem raz za čas lietať. V realite však lietam na Tuaregu, tiež nie veľmi vhodná voľba. Na crosskách sa skáče fajn, ale ľudia typu Pastrana na nich skáču backflipy. Keďže od prírody chcem byť stále iný, musel by som s kroskou navštíviť Mars, vtedy by som bol možno spokojný. Zatiaľ mi stačí, keď od kamarátov počujem: „Tak tam som ťa nehľadal, myslel som, že tadiaľ sa pešo prejsť nedá.“


Milujem svoje TKC80 aj keď možno, vlastne určite, nie sú v blate najistejšie. Premier league by si nezahrali asi na žiadnom povrchu, no vedia hrať futbal, golf, hokej, šach... naraz. Verte, nie je nič lepšie ako keď sa nakláňate zo strany na stranu po asfalte svojho najobľúbenejšieho horského prechodu, v tom zrazu zbadáte peknú lesnú cestičku a ani len sekundu sa nemusíte zaoberať vhodnosťou vášho obutia. Proste to tam stočíte a ide sa. (Pre čitateľov zo správy lesov Slovenska pripomínam, že autor článku je pod vplyvom psychotropných látok, preto jeho výpoveď nemusí byť pravdivá.)

 Takto som si pneu niesol domov.
Takto som si pneu niesol domov.

A kam zamieri človek keď je od hlavy po päty zhnednutý? K doktorovi nie! Nie sú to totiž problémy s udržaním HDP (hnedý domáci produkt). Brnknem frajerke, vlastne načo – prekvapím ju. Treba umyť mňa aj motorku. To, že nespoznala mňa pochopím. Ale ako mohla nespoznať Aprilku? Darmo – žena. Všetko riadne oplachujem sviežou studenou vodou zo záhradnej hadice. Naozaj všetko. Mokrý som ja, motorka a aj frajerkine pohorie akosi presvitá cez tričko. Voda vs. 30-stupňové horúčavy 3:0. Po súboji s vodou sedím spolu s mojou milou na hojdačke a kochám sa krásou čerstvo umytej motorky. Čo sa dialo po západe slnka radšej opisovať nebudem.

 Pamiatka v snehu.
Pamiatka v snehu.

Účinok halucinogénu bohužiaľ rýchlo vyprcháva. Mozog ostáva poškodený a chce, aby trpelo aj telo. Zima nezima, motorka musí von z garáže. Prvé pokusy sú akési biedne. Nohy fungujú ako oporné kolieska na bicykli, ale pomaly si na šmýkanie zvykám. Darí sa mi prekonať magickú rýchlosť 80km/h. Každá rovinka však niekedy končí. Táto pre mňa skončila sériou kotrmelcov. Že aký som ja debil? Že na snehu to hneď ide do šmyku? No vím. Aj som predtým vedel, ale sa mi to zaľúbilo oné, že rýchlosť. Občas počúvam, že som múdry. Múdry by som to ale nenazval, skôr rýchlo rozmýšľajúci. Dalo by sa ísť si zaskákať v zime? Otázka v mojej hlave ani nedoznela a už je tu odpoveď. Áno. Kým som sa dostal na trať, prsty mi totálne odmrzli. Zohrievam ich o výfuk. Keďže som stratil akýkoľvek cit, spôsobujem si ľahké popáleniny. To všetko za to ale stálo. Drifty po každom pootočení plynu, megaťažké dopady na šmykľavý podklad, motorka neustále mimo mojej kontroly. Konečne cítim, že znova žijem. V živote mi nič nechýba. No takéto odreagovanie vo mne vždy niečím pohne. Neviem to opísať, drogy som totiž nikdy nebral.


 Zima nezima.
Zima nezima.

P.S.: V tomto článku nehľadajte žiadnu súvislosť, zmysel či čokoľvek intelektuálne. Všetky udalosti sú reálne a v blízkej budúcnosti sa budú opakovať.

Pridané: 17.02.2010 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (22 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (24)  [Verzia pre tlač] Tlač
Yamaha Posledná šanca

Moto Guzzi

Aprilia-side-03-2025

Vtip

Pridal:
Princípy moderného inžinierskeho designu
Štandardizovaný rozchod koľají na železniciach v USA činí 1435 mm (4 stopy a 8,5 palca). To je ale neobyčajne divná hodnota. Prečo je rozchod práve toľko? No pretože tak stavali železnice v Anglicku a železnice v USA stavali emigranti z Anglicka.
Prečo to Angličania stavali práve tak? Pretože prvé železnice boli postavené ľuďmi, ktorí predtým stavali električkové trate a tie mali taký rozchod.
A prečo ti použili taký rozchod? Pretože ľudia, ktorí stavali električkové vozidlá, na to použili rovnaké nástroje ako pri stavbe kočiarov, ktoré mali taký rozostup kolies.
Fajn! A prečo teda mali kočiare práve taký divný rozostup kolies? No pretože keby skúsili urobiť kočiar s iným rozostupom, tak by sa kolesá na starých cestách v Anglicku mohli ľahko zlomiť, pretože na nich boli vyjazdené koľaje práve toho rozostupu.
A kto postavil tie staré cesty s koľajami? Prvé dlhé cesty v Európe (a Anglicku) postavili v Rímskom impériu pre legionárov. Od tej doby sa používajú.
A koľaje? Pôvodné koľaje, ktoré každý rešpektuje zo strachu zo zničenia kočiarov, boli vyjazdené rímskymi vojnovými vozidlami. Od doby, keď boli vozidlá stavané pre Rímske impérium, mali všetky podobný rozostup kolies.
Tak sme sa konečne dobrali k odpovedi na pôvodnú otázku. Rozchod koľají železníc v USA je odvodený z pôvodnej špecifikácie vojnových vozidiel Rímskeho impéria.
Byrokracia a špecifikácie sú nesmrteľné. Takže až budete zase študovať nejakú špecifikáciu a čudovať sa, čo to tam je za konský zadok, môžete tým trafiť klinec na hlavičku – pretože vojnové vozidlá Rímskeho impéria boli široké tak akurát na dva zadky vojnových koní.
A ešte niečo. Keď sa pozriete na raketoplán na štartovacej rampe, uvidíte po stranách palivovej nádrže dva pomocné raketové motory. Vyrába ich spoločnosť Thiokol v továrni v Utahu. do toho tunela vošli. Tunel je o málo širší ako železnica, a železnica má rozostup koľají asi tak na dva konské zadky.
Takže taká dôležitá vlastnosť najpokročilejšieho dopravného prostriedku na svete bola určená šírkou dvoch konských zadkov!



Ďalšie vtipy »