Zbieranie skúseností - prvé motokilometre

Úvod

Síce je článok zaradený v sekcii mototuristika, no neviem či 920 km za 7 dní sa dá nazvať turistikou. Pre skúsených borcov je to dvojdňová maškrta, no pre niekoho, kto má pred týmto výletom najazdených necelých tisíc kilometrov, aj to okolo komína, je to obrovské sústo – taký ten pomyslený „gong“ pred všetkými ďalšími výletmi.

Celé sa to začalo návrhom môjho spolužiaka, tiež začínajúceho motorkára, aby sme namiesto cestovania autom/vlakom/taxíkom do školy zobrali motorky. Naša škola je v Liptovskom Mikuláši, ja pochádzam zo Sládkovičova (270 km) a kolega z Komárna (266 km). No odmietol by niekto?

Sobota 24.4.2010 Sládkovičovo – Šaľa – Vráble – Levice – Banská Štiavnica – Banská Bystrica – Ružomberok – Liptovský Mikuláš (270 km)

Trasu som vyberal ja a k nej som si pripravil aj primitívny itinerár – papier formátu A4, ktorý som chcel nalepiť na nádrž a orientovať sa podľa neho. K tomuto itineráru sa ešte vrátim neskôr. Ako to ale býva, všetko bolo nakoniec inak.
Osud chcel, že v piatok večer, deň pred odjazdom, som našiel na motoride diskusiu užívateľa roaddevil o tom, že v sobotu ide do Žiarskej doliny na bryndzové pirohy. Keďže je z Gabčíkova, skontaktovali sme sa a dohodli sa na spoločnej ceste. Do diskusie sa pripojil aj kamarát Vlado, a.k.a. jony3691, a bolo vymaľované. Namiesto dvoch motoriek boli štyri. Paráda, hovorím si, čím viac, tým lepšie. S Andrejom (roaddevil) a Vladom (jony3691) som sa stretol o 9:30 neďaleko Šale a vyrazili sme smer Vráble. Na to, že sme sa poznali sotva pár minút, rozumeli sme si a zistili sme, že svet je malý, máme spoločných známych, spoločných učiteľov telesnej výchovy, spoločnú „lásku“ (rozumej nenávisť) k zelenej farbe na oblečení, u Andreja už zažehnanú, u mňa stále stále aktuálnu. Tú zelenú farbu snáď každý pochopí – nerád by som to konkretizoval.

Cesta do Vrábeľ prebiehala bezproblémovo, až na to, že v Nitre sme sa rozdelili, nakoľko Andrej nestihol zelenú na jednej z križovatiek. Neskôr som sa od neho dozvedel, že som to nestihol ani ja, šiel som už na červenú. Mea culpa – hoďte do mňa kameňom, kto ste bez viny. Do Styxu sme dorazili o pol jedenástej. Akcia sa zjavne ešte len rozbiehala, málo ľudí, hudba žiadna, guláš nikde, no aspoň kofolka bola OK. Týmto som nechcel uraziť Styx a ich deň otvorených dverí, atmosféra bola poobede určite super, no keď sme tam boli my, bolo to dosť komorné. O to viac sa mi však páčili vystavené modely Suzuki. Taký V-strom v bielej perleti – mňam mňam. Raz si dám určite povedať. Tu sa k nám pripojil môj spolužiak z Komárna a zostava bola kompletná.

Súpiska výletu:

• sanders Honda CBF 500,
• jony3691 Honda CBF 250,
• Ľudo (neregistrovaný) Yamaha FZ6 N,
• roaddevil Suzuki Bandit 600

Už spomínaný itinerár cesty som chcel nalepiť na svoju nádrž už vo Vrábľoch, no ostatní ma odhovorili – vraj stačí v Leviciach, tam určite trafíme. Vlastne celý itinerár bol dosť zbytočný – podľa tabúľ sa dalo ísť oveľa lepšie. Pri tankovaní v Leviciach som však „roadbook“ z trucu nainštaloval, tak ma chlapci povýšili na vedúceho výletu. Cez Levice som teda šiel vpredu s dobrým pocitom turistického sprievodcu s ovečkami za chrbtom.

Aké však bolo moje zdesenie, keď som hneď na prvej križovatke v Leviciach zle odbočil! Sekol som to na Žiar nad Hronom namiesto toho, aby som počkal na ďalšiu križovatku na smer Zvolen. Chalanov som držal v sladkej nevedomosti ešte asi 15 km za Leviacmi, potom som to na nich vybalil: „Zablúdil som!“ No tak teda pecka, moji traja novopečený kamaráti sa mi smiali z plného hrdla, že som zablúdil s tým smiešnym papierom na nádrži. Tak som ho pre istotu roztrhal na atómy a dnes už viem, že som dve hodiny života zabil zbytočnou robotou a nikdy v živote už niečo takéto nevyrobím. Darmo, skúsenosti sú na nezaplatenie. Navrhoval som vrátiť sa do Levíc a napojiť sa na správny smer, no Andrej bol za to, aby sme to prešli cez dedinky na pôvodnú trasu. Súhlasil som s ním, veď žezlo vedúceho som stratil hneď na prvej križovatke. Nevadí, moje orientačné schopnosti sa aj tak rovnajú nule, tak už sa teším, ako vyrazím v lete do Chorvátska na motorke, a skončím v Estónsku. Estónsko musí byť fajn.

Skratka cez dediny bola super, je pravidlom, že človek je niekedy nakoniec rád že zablúdil. Bolo to tak aj v našom prípade, veď obce ako Pukanec sa len tak v Podunajskej nížine nevidia. Po Pukanci prišla na rad najzaujímavejšia pasáž cesty, na mape veľmi sľubné zákruty pred obcou Štiavnické Bane.

Tento úsek stál za to a každému ho odporúčam. Už som ich pridal sem na motoride medzi body záujmu. Keďže som mal toho času vodičák necelý mesiac a kvalita výuky na autoškolách, aspoň čo sa týka motoriek, je všeobecne známa, hneď v prvej pravotočivej zákrute som skončil v protismere. Wau. Takéto zákruty som nikdy predtým nejazdil, je to pre mňa niečo nové, musím posunúť svoje hranice – tie hranice, ktoré do mňa v autoškole toľko vštepovali počas tých dvoch polhodinových jázd. Rozdelili sme sa teda na dve skupinky – Bandit s FZ6 dopredu a dve CBF-ky mierne vzadu. Mám pocit, že som brzdil aj Vlada na jeho štvrťlitri, no bol som v takej eufórii, že som ho nemohol pustiť pred seba. Pred Štiavnicou sme ešte zastavili na v poradí asi na desiatu cigaretu dňa a pokračovali smer Banská Bystrica.

Pôvodný plán bol, že R1 úplne vynecháme, pôjdeme zo Zvolena cez Kováčovú a Sliač do BB, no tlačil nás čas – dvaja z nás sa museli v ten deň ešte vrátiť domov. Síce kvôli Vladovi bolo naše tempo aj na rýchlostnej ceste 110 km/h, aj tak sme niečo ušetrili, no a koniec koncov, štyri naháče aj tak nespasia svet v rýchlosti presunu.

Donovaly ničím neprekvapili, zákruty sú tu tiahlejšie, otvorenejšie a rýchlejšie ako pri Štiavnici, čo mi ako začiatočníkovi úplne vyhovovalo. Ešte neodmysliteľná cigaretka pod zjazdovkou a pokračovali sme bez prestávky až po Dechtáre, kde sme sa museli rozdeliť na tri skupinky. Ja som mal namierené do školy, Vlado s Andrejom smerujúci ďalej do Žiarskej doliny na pirohy a domov, no a Ľudo, ten pokračoval do Popradu, kde sa mal stretnúť s ďalším našim spolužiakom-motorkárom na Yamahe Diversion 600 s rokom výroby niekde tesne po nežnej revolúcii.

Vladovi a Andrejovi týmto ďakujem za spoločnosť a teším sa prípadné ďalšie spoločné výlety!

Deň sa však ani pre mňa ešte nekončil, na internáte som si len pribalil ľadvinku a šlo sa na motorku, aj keď len po okolí Liptovskej Mary. Deň som skončil s celkom slušnou hádkou s ľadvinkou, s 310 km na tachometri a s dvanástimi hodinami strávenými v motooblečení, čo sa podpísalo na mojej psychike. (A tá psychika zas na spomínanej hádke.)

Nedeľa 25.4.2010 Liptovský Mikuláš – Liptovský Hrádok – Vodná elektráreň na Čiernom Váhu – LM – Zuberec – Podbiel – Dolný Kubín – Ružomberok – Liptovský Mikuláš (200km)

V nedeľu sme už v pozmenenej zostave, CBF 500, FZ6 N a Diversion vyrazili na dvestokilometrový trip na vodnú elektráreň na čiernom Váhu a na okruh okolo Oravy, teda časti Oravy. Táto elektráreň funguje tak, že cez deň, keď je zvýšený odber elektrickej energie, voda preteká z hornej nádrže do kilometre vzdialenej dolnej nádrže cez mohutné potrubia a turbíny. V noci zas, keď je odber elektriky menší, jadrová elektráreň v Mochovciach poháňa obrovské čerpadlá, ktoré vytlačia vodu z dolnej späť do hornej nádrže. Celý tento kolos bol vybudovaný ešte za komančov, keď som nebol ani na svete (ani v pláne) a štátu sa vraj investície vrátili za jeden rok! V nádrži je zákaz kúpania kvôli rýchlym zmenám hladiny vody, no ani sme nemali chuť kúpať sa v tom hnusnom betónovom bazéne o veľkosti futbalového ihriska. Samotný prístup k nádrži zakazuje dopravná značka už asi sedem kilometrov pod ňou, no zákazy sú na to aby sa porušovali, takže smelo do toho! Nemožnosť kúpania vám vynahradí výhľad na Liptovské dediny. Po pár cigaretách, fotení a balíku čipsov sme pokračovali okolo Liptovskej Mary na Oravu. Cesta hore na Zuberec je motorkárskym snom. Skutočné zákrutové orgie, štrk len na jedinom krátkom úseku, no a po sobote sa mi už aj klopilo oveľa lepšie. Zjavne sa tu dobre klopí aj iným motorkárom – potešilo ma, keď som v spätnom zrkadle uvidel asi 15 motoriek namiesto troch, ktoré tam mali byť! No keďže tých dvanásť, ktoré boli navyše, boli samé jogurty, pustili sme ich pred seba. Naše tempo bolo totiž vražedné, vražedne turistické, a našim revírom boli priesmyky. V nedeľu som už cítil, že mám motorku oveľa viac v rukách a v nohách. Tých 1000-2000 km treba na to, aby sa človek zžil s mašinou. Hlavne keď je to jeho prvá.

Neviem čo dodať k Orave. Je prekrásna, či už výhľady, alebo ich cesty. Celá Orava pre mňa splynula v jednu veľkú zákrutu a nepamätám si, že by som išiel čo i len kilometer rovno. Závidím Oravským motorkárom ich cesty, no tie sú na druhej strane vykúpené celoročnou zimou. Niečo za niečo. Nám však počasie prialo počas celého víkendu, o čom svedčil aj pomer motoriek a plechoviek na Oravských cestách, ktorý bol zhruba 3:1, a to nepreháňam.

Streda 28.4.2010 LM – Pribylina – Podbaské – Vysoké Tatry – Štrbské pleso – Tatranská Štrba – Východná – Jakubovany – LM (120 km)

Týždeň sa niesol v pracovnom duchu, motorku som osedlal len v stredu, pre krátky výlet ku Štrbskému plesu cez Pribylinu, naspäť cez Važec, Hybe a Liptovský Hrádok. Štrbské pleso som už videl a nijak ma nenadchlo. Hladina vody je fakt nízka (píše sa všade o tom, že nikto nevie prečo klesla hladina o 60 cm). Tatranské cesty sú notoricky známe – niečo medzi Oravou a Nemeckou diaľnicou. Čakal som viac zákrut, no tie stáli za to len pri klesaní dole zo Štrbského plesa do Tatranskej Štrby, potom to už bola prevažne rovina. Za zmienku ešte stojí Vojenský cintorín.

Deň som ukončil zastávkou na letisku v Jakubovanoch, kde mali zraz miestni „tuning boys“ s ich nadupanými jednadvojkami až jednaštvorkami, na ktorých sa pokúšali o úbohé drifty. Asi im nikto nepovedal, že ich Felicie a Fabie sú predokolky, a preto sa nikdy nebudú točiť na mieste s dymiacimi pneumatikami ako to robia zadokolky s výkonom 300 a viac koní. Popri týchto borcoch tam boli ešte korčuliari a frustrované ženy v domácnosti učiace sa šoférovať auto s manželom/milencom. Kombinácia týchto skupín neveštila nič dobré a bezpečné, takže som sa dlho nezdržal.

Piatok 30.4.2010 LM – Martin – Partizánske – Nováky – Skýcov – Topoľčianky – Zlaté Moravce – Sládkovičovo (280 km)

No a to najlepšie nakoniec – výber cesty opäť v mojej réžii. Ostali sme už len dvaja – CBF 500 a FZ6 N, sanders a Ľudo. Cesta medzi Martinom a Prievidzou je prekrásna, stredne kľukatá s dobrým asfaltom, vedúca cez lúky, kde niekedy človek vidí aj 5-6 kilometrov pred seba. Super! Z Novák sme to potom sekli na menej známu cestu cez Skýcov do Topoľčianok. Priesmyk Skýcov síce neoplýva výborným asfaltom, ale o to lepšími zákrutami. Malebná krajina, cesta vyrezaná v lese a plechovky nikde. Vlastne ani motorky, ani cyklisti. Ako by povedal klasik, ani muchy tade nelietali. Proste nič. Len dvaja jazdci, dve motorky a dvetisíc tristodvadsaťosem výmoľov. Nevadí, náladu nám to nepokazilo, užili sme si každý meter. Za Skýcovom sme na vynorili v Topoľčiankoch, a po krátkej cigpauze v areáli Národného žrebčína (odporúčam navštíviť s ľadvinkami) sme pokračovali po nudnej ceste domov. Za Zlatými Moravcami sme sa za jazdy dali „Hi’ five!“, a šlo sa po R1 domov. Túto časť cesty nemá význam rozpisovať.

Záver

Cesta ma obohatila o mnoho skúseností, o pár nových kamarátov, a skoro o tisícku krásnych kilometrov po Slovensku. Pred výletom som mal v profile uvedený „štýl“ kávičkár, no po návrate som to zmenil na turistu. Zistil som, že nie je nič krajšie, ako ráno sadnúť na motorku s nejakým konkrétnym cieľom, nielen od kofoly po kofolu. (Jasné, aj to treba, ale mototuristika mi naozaj učarovala.) Po ceste zažiť kopec zábavy, ktorú tu ani neviem reprodukovať, a stretávať všade menšie alebo väčšie skupiny motorkárov, pozdraviť sa, prípadne pokecať. No a nakoniec prihodiť pár bodov záujmu, napísať článok, trochu obohatiť motoride, aby to nebolo stále o hádkach v diskusiách. Pochváliť treba aj všetkých vodičov – asi vycítili, že mašina ovláda mňa a nie ja ju, tak sa mi vyhýbali počas celej cesty. Krízovky som mal asi dve alebo tri, všetky mojou vinou.

Neverím tomu že niekto sa dočítal až sem, no nedá mi nedať to tu: V auguste sa chystám na výlet okolo Slovenska. Ide zhruba o 1430 km, za cca. 4-5 dní. Zatiaľ som nikoho neoslovil, no bolo by fajn, nejsť na takú štreku sám. Takže ak máte niekto predbežne záujem, ozvite sa a pošlem vám trasu aj plány.