Slovenské šotolinky 2008

29.8.2008 - Deň 1

Bratislava – Vysoké Tatry

368km, čas jazdy 10h

Dnes chcem prejsť trasu Motoride Enduro Rally 2006 a preto sa nijako nezdržujem a komerčnou trasou po diaľnici a ceste prvej triedy cez Nitru si to šiniem na nových štupľoch Metzeler Karoo. Na týchto gumách a s batožinou je motorka extrémne citlivá na pozdĺžne nerovnosti, ako napr. vyjazdené koľaje, kde sa rozvlní, preto idem radšej do 120km/h.

Premávka bola celkom silná, vrátane asi 2km zápchy pred Nitrou, ktorú vďačne obchádzam cez odstavný pruh. Netrvá to dlho a som v Lovčici-Trubín. Zapínam v GPS stiahnutú trasu a čoskoro som na trase. Lenže v lese troška problém – cesty sa aj roztrojujú a GPS kvôli slabému signálu v prvom momente nie je úplne presné a preto si náhodne vyberám jednu a pokračujem ďalej. Pozerám často na GPS či sa nevzďaľujem od trasy. Zatiaľ to vyzerá OK a tak idem ďalej. Cesta postupne mizne, ale v článku bolo napísané, že začiatok bol divoký, takže idem ďalej, lenže zrazu predo mnou mizne cesta v prepadlisku, takže to beriem doľava a som v dosť šikmom svahu, napadané lístie... zastavujem a pozerám kade ďalej. Predo mnou strom, vpravo ďalšia roklina. Skúšam obísť strom zľava, lenže motorka do kopca nechce ísť, iba hrabe a točí sa okolo vlastnej osi. Nakoniec som na strome úplne nalepený, nejde mi ísť ani hore ani dole.

Dávam dole kufre a ťahám ležiacu motorku dole z kopca. Postavím ju a idem nižšie, lenže tu sa zasa zašprajcujem o peň, takže opäť pokladám motorku, lenže som sa šmykol a pustil som si ju na nohu. Výsledok - pekná modrina. Po ďalšom naťahovaní sa mi konečne podarí dostať sa nižšie na cestu. Ešte sa musím 2x prejsť pre kufre. Toto celé mi trvalo cez pol hodinu. Po nahodení som úplne hotový, spotený a trasú sa mi ruky.

Po oddychu pokračujem strmou cestou dole, ktorá ako vidím končí totálne vyjazdeným blatom od traktorov. Stojím a vidím ako po ceste oproti mne (kam sa chcem dostať) ide biely gazík. Dúfam, že to nie sú lesníci a robím sa, že tam nie som, pričom bohujem na oranžovú :-)

Po menších trabloch brodím bahno a strmým výstupom sa dostávam na cestu. Idem však opačným smerom, takže sa snažím otočiť. Cesta je však rozomletá od vody a mne padá motorka tak debilne, že ju nevládzem dvihnúť. Skúšam viac krát, nejde to! A nikde nikoho. Opäť dávam dole kufre, lenže aj tak ju vždy dvihnem len tak do troch štvrtín a ďalej to nejde.

Nevládzem. Sedím na zemi a pijem, klepem sa od vysilenia, aj žalúdok ma bolí. Snažím sa opäť, ale nič, ešte som aj ľavý grip odtrhol. Nakoniec teda motorku zasa ťahám po zemi na lepšie miesto, kde sa mi ju darí zdvihnúť. Dokončujem otáčanie a veziem ju kúsok vyššie a znova mi spadla! Už fakt nasratý ju hneď dvíham a už keď ju mám skoro hore, tak mi prešmykne noha, motorka zasa padá, ja hrabem oboma nohami ako blbec, ale nakoniec mi aj tak padne. Neprajem vám ten pocit, keď som po 20 minútach sedenia a oddychovania tú motorku aj tak nedvihol! A tak ju znova ťahám po zemi. Nadávam si načo sa trepem do lesa sám. Keby sme boli dvaja, už sme dávno preč. Takto som išiel 500 metrov takmer 2 hodiny. Po dvihnutí nasadzujem kufre a rýchlo sa obliekam (komplet prepotený) lebo počujem traktor.

Konečne som na správnej trase, v pohode prechádzam cez bahnový brod a schádzam do Kremnice. Pred ňou sa ešte zastavujem v pohostinstve Pohoda. Pýtam sa šéfa, či aj varia a vraví, že teraz nie, ale keď vidí aký som hotový, tak sa so mnou delí o svoj guláš. Bol výborný, aj s tromi krajcami chleba, každý hrubý asi 4cm.

Pokračoval som cez Kremnicu na druhú časť enduro výjazdu, kde som prešiel popod vysielač a cez pravdepodobne pripravovanú zjazdovku až k tunelu. Na obrázkoch vyzeral o dosť väčší a chvíľami som si nie istý, či sa vojdem.

Zvyšok cesty je nádherný, hoci troška bojujem so sebazaprením, lebo to to už nie je lesná cesta, ale turistický chodník. Nie sú tu však žiadni turisti, takže svedomie ma dlho netlačí.

Po zjazde do Harmanca si nemôžem odpustiť asfaltový Šturec, kde to postupne klopím až na krajné štuple. Už je asi pol šiestej a mňa ešte čaká tretia časť výjazdu. Lenže keď prichádzam k odbočke, pozerá na mňa tabuľa Chránená krajinná oblasť a teda túto časť vynechávam. Miesto toho obídem Donovaly cez Veľký Šturec. Ružomberok zasa obchádzam Liptovskou Lužnou.

Do Tatier už je to len na skok, ešte sa cestou navečeriam a na pumpe kupujem sekundové lepidlo aby som prilepil grip, čo aj hneď po zaparkovaní motorky robím. Lenže nacákal som tam toho lepidla troška moc a fajne mi natieklo aj na ruku, takže celý večer mám čo robiť aby som sa do rána ošúpal.

30.8.2008 - Deň 2

Tatry – Prešov – Dukla - Tatry

411km, čas jazdy 8h 50min

Ráno sa prebúdzam a svalovicu mám aj na obočí. Motám sa motám, kým si nezbalím pár drobností do bočných kufrov a idem to nahodiť na mašinu. Pobalil by som sa aj do topcase, ale zdá sa mi rozumnejšie mať tú hmotnosť nižšie a motorka sa lepšie dvíha, keď leží na kufri.

Potrebujem ešte dokončiť ten ľavý grip, lebo včera ako mi lepidlo stieklo po ruke, tak kvaplo aj na šrób, ktorý drží chránič ruky. Nechcel som to ešte večer všetko skladať, lebo určite by som to už potom nikdy nerozobral. Problém ale nastáva, pretože lepidlo sa nalepilo do závitov a nechce sa to dať zmontovať. Bohujem aký som blbec.

Nakoniec sa mi to podarí a dosť neskoro štartujem. Dnes idem jazdiť Motoride Enduro Rally 2007 do Tuhrinej. Do Prešova idem klasickou rýchlou trasou, iba tunel Branisko obchádzam – ten je pre slečinky.

V Tuhrinej troška blúdim, lebo GPS ma nechce podľa tracku navigovať, tak len pozerám či sa neodchyľujem od kurzu a pokračujem ďalej krížom cez polia. Terén je kamenistý, pohoda. Za chvíľu som v nejakej ďalšej dedine a vchádzam do lesa. Príjemný začiatok, ide sa parádne.

Dobrú trasu vybrali. Prechádzam cez pole, kde ma troška zaskočí dosť mokrý terén s vyjazdenými hlbokými koľajami, ktoré cez trávu nie je vidieť. Nejako som to prešiel a som v ďalšej dedine a prechádzam znova do lesa. Všetko ide ako po masle a užívam si to, kým nedôjdem na rozdvojku a potom na ďalšiu rozdvojku.

Keďže GPS ma nenaviguje, vždy musím prejsť pár sto metrov a pozerať či sa odchyľujem. Prvú odbočku som trafil, ale druhú nie. Vraciam sa teda a odbáčam správne. Tráva je čím ďalej tým vyššia a vyššia, až cesta zanikne a trávu mam po riadidlá, ktoré sú na LC8 pekne vysoko! Podľa GPS by som však mal byť niekde vpravo.

Otáčam sa teda - vlastne idem a zabáčam, nič nevidím lebo tráva je vysoká a hustá. Našťastie na zemi nebolo žiadne prekvapenie a tak sa vraciam až k prvej rozdvojke, kde som teda tiež zle zabočil. Pokračujem ďalej a dlho je pohoda, vychádzam až na nejakú rozbitú asfaltku, za ktorou zatáčam doprava. Terén sa prudko zhorší ale dá sa. Zrazu brod, hnusný, bahnitý. Prechádzam. Ďalší, ďalší a ďalší, pekne ma to sere!

Prechádzam síce všetko, ale neznášam to. Proste nevidím kam idem, jeden je plytký a ďalší zasa 30cm hlboký, to tam tá motorka normálne padne. Idem ďalšou sériou bahnitých brodov a v tom vidím pred sebou jeden fakt veľký. Dlhý tak 20 metrov, ešte aj zatáča. Pravá rigola široká a dlhá, ľavá už kratšia. Pozerám kde sa otočím... ale nedá mi to.

Stredom to nejdem dať, lebo určite mi to skĺzne do strany a padnem tam, takže volím stratégiu opatrnej jazdy rovno do vody, po sediačky s nohami na zemi – je to síce potupný spôsob, ale bol som sám, takže som sa nehanbil. Pomaličky idem predným kolesom do jarku a prásk. Koleso je hneď na začiatku takmer do polky v bahne. Chcem cúvať, nejde to. Tak pokračujem. Na obrázku to tak nevyzerá, ale v tej ľavej „mláčke“ je asi 40cm vody! A hlavne mi to tam zdochlo. Sedím ako na šerbli, pretože motorka je nízko - bruchom vo vode a ja mám nohy na krajoch. Akože dosť panika, pretože vlastne ani neviem kde som a keď tam zapadnem, tak som v riadnej prdeli.

Štartujem a snažím sa stade jemným plynom dostať, ale aj tak mám pocit, že najviac zabralo proste pridať a vyhrabať sa stade. Uff, som vonku! Fakt som to prešiel. Dobrý pocit síce nemám, ale prešiel som. Pokračujem ďalej, stúpam a tak dúfam, že tam už také brody nebudú. Stúpam vyššie a vyššie, idem po žltej značke. Musím sa popasovať so spadnutým stromom a pár drobnými bahnami ale nič problematické. Potom zrazu čistinka, kde je vpravo bahno a vľavo to vyzerá tak pekne, tak idem tade a zrazu bác a to pekné, to sa len tak tvárilo, bolo to len na vrchu obschnuté bahno, zaboril som sa do toho asi do polky kolesa, tak len ešte v pohybe sadám a plný plyn. Vychádzam, to bahno mám aj za ušami. Asi 100m ďalej je to už len samý brod pokiaľ dovidím, tak kašlem na to a idem sa otočiť. Moc to ale nejde, tak položím motorku na zem a ťahaním ju otáčam na zemi. A vraj to ide iba na GeeSe :-)

Vraciam sa späť ale pri jednej roztrojke neviem ako ďalej, tak zabáčam doľava. Hneď zisťujem, že to nie je správna cesta, je to úplne rozorvaté od traktorov, vľavo aj vpravo vyjazdené hlboké koľaje a v strede veľký bubon – no tu keď zastavím, tak nedočiahnem na zem určite. Hľadám teda vhodné miesto na otočenie, lenže žiadne nie je a tak opäť používam bmw spôsob - pokladám motorku na zem a tak ju otáčam.

Výjazd späť je ťažký, pretože sa musím udržať v tej strednej stope, ktorá je mäkká a často aj šikmá, takže ma to ťahá do koľaje. Už to ale v strese vychádzam, vraciam sa späť na žltú, pokračujem dole a za nejakú chviľu vychádzam v Abramovej. Už nikdy viac sám do lesa, hovorím si. Je to totálna blbosť ísť tam sám, hocičo sa môže stať a som v nahraný. Teraz pozerám Awiovo video z akcie a nespoznávam ani jedno miesto. Neviem kade som išiel.

Motorku mám ťažšiu asi o 20kg blata, idem cez Prešov, pri pivovare sa naobedujem a rozmýšľam čo ďalej. Sú tri hodiny. Ako ďaleko je Dukla? 70km. Vždy som sa tam chcel ísť pozrieť a keďže je 30.augusta, tak je na to aj vhodná chvíľa. A tak vyrážam, po tom bahne mi asfalt zase vonia. Duklu si obzriem, oddýchnem a idem naspäť, slečinkovsky cez tunel Branisko.

Ako parkujem motorku, tak vidím, že mi visí spodný gumený chránič kyvky. Bohvie, kde som stratil úchyt, tak to len pripevňujem sťahovacou páskou.

31.8.2008 - Deň 3

Tatry – Pieniny – Sabinov – Poľsko - Tatry

367km, čas jazdy 9h 12min

Ráno som opäť polámaný a vykĺbený prst z Offroadové Alpy mám opäť napuchnutý. Dnes je však oddychový deň, jazdím iba ľahkú šotolinku. Už chcem vyraziť, keď si uvedomím, že vlastne nemám trasu.

Zúrivo pozerám do mapy a nahadzujem do GPS body prejazdu. Pôjdem po Ceste Slobody, za Belianskou jaskyňou to hodím na Lendak, Spišskú Maguru, Pieniny, cez Starú Ľubovňu do Pečovskej novej Vsi, kde to hodím doľava a idem na trasu vedúcu do Malcova, ktorú mi poradil Locksley.

Cesta je príjemná, keď niekde vidím šotolinku s výhľadom tak si to v pohodičke vystúpam. Za Spišskou Starou Vsou zatáčam doprava na takú minicestu, ktorá ide podľa mapy paralelne s 542 (sedlo Spišská Magura). Som celkom prekvapený, ako sa dá klopiť na štuploch. Mimochodom, štuple asi fakt potrebujú zábeh. Zo začiatku bola na nich motorka dosť nervózna, pri vyšších rýchlostiach sa tak triasla, že som ledva GPS prečítal. Teraz je do 130km/h veľmi stabilná, už netrasie a naozaj sa dá v pohode naklopiť a drží to.

Poďme ale späť na minicestu. Tá je brutálne rozbitá, tak sa snažím ísť čo najrýchlejšie. Hore v sedle si dávam pauzu a pozorujem ešte užšiu asfaltku. Vinie sa hore a na nej modrá značka. Tá smeruje na Spišskú Maguru... pozerám či tam nie je zákaz a už to aj šupujem smerom hore a fakt – za chvíľu som opäť na Spišskej Magure! Perfektná skratka.

Vraciam sa späť a pokračujem k plánovanej šotolinke – sedlo Priehyby. Územie okolo Livova a Majdanu je po nedávnych záplavách a je to tam vidno, rozbitá cesta, kamene, hlina na ceste. Prejazd je to ale pekný. A hlavne konečne deň, keď nedvíham motorku!

Pokračujem na sever a zabáčam cez Leluchow do Poľska. Idem krásnou cestou popri rieke Poprad. Ja som na pravej strane rieky v Poľsku, vľavo je Slovensko. Som tak blízko ale pritom tak ďaleko. Ja pokračujem ďalej a nadávam na Poliakov, všade jazdia ako šialení a tu, po krásnej a kvalitnej ceste idú 60tkou. A pritom všade dvojitá plná. Nakoniec sa na to vykašlem a predbieham ich. Mimochodom, čo znamená dvojitá plná prerušovaná bodmi?

Vraciam sa na Slovensko a pokračujem ďalej cez Pieniny. Pred odbočkou na minicestu, aby som využil skratku na Spišskú Maguru sa ešte zastavujem a znova pripevňujem chránič kyvky, lebo páska sa roztrhla a na hrboľoch búcha reťaz o kyvku. Tentokrát to opravujem efektným zeleným drôtom. Prečo nemám oranžový?

Cesta späť pokračuje v príjemnom duchu a ja som v dobrom čase naspäť v Tatrách.

1.9.2008 - Deň 4

Tatry – Bratislava

435km, čas jazdy 6h 20min

Zajtra začína školský rok, takže dnes asi budú cesty mimoriadne prepchaté. Preto vstávam o nekresťanských 6.30 a balím.

Plán na cestu domov je jasný, Locksley poradil ešte jednu fasa cestu za Liptovskou Marou (Lúčky, Pucov), ja to potiahnem viac na sever, kde prejdem scénickou cestou z Lokce do Novej Bystrice. Za Starou Bystricou mám naplánovanú skratku cez Lodno, lenže keď GPS hlási inkriminovanú odbočku, nevidím žiadnu cestu. Vraciam sa pomaly späť a už to vidím. Tenká poľňačka. Za ňou most – ale iba pre peších. Za mostom brod. Asi 20 metrový. Tak to už dnes kašlem a beriem to inou cestou na Žilinu, kde sa trocha motám a natankujem.

Zo Žiliny veru nie na Považskú, ale pekne na Rajec a tam na Domanižu, cez Pružinu a Visolaje na diaľnicu. To už som rád, lebo som už dosť unavený. A o pol tretej som doma, spokojný s výjazdom.

Za 4 dni celkovo 1581km.

EDIT 4.12.2010

Tento článoček som našiel zabudnutý na harddisku a celkom ma pobavil, tak prečo ho nezverejniť. Za dva roky sa toho dosť zmenilo, okrem nálepiek na motorke pribudli aj skúsenosti a preto 3 poznámky k textu:

1. Karoo vedia byť stabilné hneď od nova, len ich nemožno fúkať na výrobcom stanovené hodnoty. Dnes keď jazdím asfalt, tak nikdy nedávam cez 2.0. Väčšinou 1.8 dopredu a 2.0 dozadu ale pravdupovediac, nikdy to nejako extrémne neriešim. Proste podhustiť a hotovo.

2. Kufre – ach jaj! Že som sa s nimi vôbec niekedy trepal do takých podmienok a poničil ich. Úplne zbytočne. Nejazdite terény v kufroch, sú príliš ťažké. Treba rolku a hotovo.

3. Grip som nakoniec zalepil polymérovým tmelom a to už drží dodnes.