5.000 km okolo Ománu - prvá časť 1/2

Prečo Omán

Asi nemá zmysel začať tento cestopis ničím iným, ako odpoveďou na základnú otázku – prečo sme si vybrali Omán?
Vždy ma to ťahalo do hôr, do výšok, ale odkedy sme s Rišom a Vickym skúsili Tunisko, vedel som, že ešte chcem na motorke zažiť pustatinu a púšť. A jazdiť v poriadnom piesku!
Rozhodnutie bolo jednoznačné – pôjdeme do Maroka. Lenže práve v tom čase som sa spoznal s Matsom a videl jeho video z Ománu. Bolo to dych vyrážajúce. Samozrejme, hneď sme sa zasnívali, a kvôli financiám zavrhovali ako nereálne. No Mats nás presvedčil, že finančne to nie je oproti Maroku až taký rozdiel.

A tak sme si vyše 2 rokov počkali, aby sme sa rozhodli (a našetrili). Ako to už býva, udalosti zrazu nabrali rýchly spád. Ani sme sa nespamätali z dovolenky v Toskánsku a už tu bol august. Nakontaktoval som sa na prepravnú spoločnosť, ktorá mala zabezpečiť kompletný servis. Zabralo to dosť času, kým sme si objasnili všetky detaily. Navyše došlo ku zvýšeniu ceny, a tak som zjednával a vyčkával. Nakoniec sme to uzavreli k aspoň čiastočnej spokojnosti oboch strán a poslali sme peniaze.

Termín nakládky bol dohodnutý na 7.10., takže zrazu sme mali menej ako 6 týždňov na to, aby sme pripravili motorky. Ono sa to zdá ako dosť času, ale viete ako to je, človek všetko necháva na poslednú chvíľu, cez týždeň sa toho moc spraviť nedá a víkendov je málo...

Bolo treba urobiť servis motoriek - všetko vizuálne skontrolovať, vymeniť olej a filtre, niekto nastaviť ventily, prezuť a dať nové duše, vyčistiť všetky možné konektory, všetko poriadne dotiahnuť... Nezdá sa to veľa, ale keď to má byť urobené poriadne, tak sa čas naťahuje. A motorky museli byť 100% v poriadku, pretože v Ománe autorizované servisy s dielcami nie sú, jazdia tam iba skútre, t.j. nič sa tam nedá zohnať.

Medzi tým ešte zháňať letenky, pneumatiky, náhradné diely, vybavenie lekárničiek, nechať navrhnúť a vyrobiť nálepky, niekto potreboval kúpiť stan, iný karimatku, no kopec ďalších drobností, ktoré sa odkladajú na neskôr a potom je z toho stres :-)
Vďaka KTM Bratislava sme dostali k zapožičaniu najdôležitejšie (s)potrebné drobnosti - brzdové a radiace páčky, palivové filtre a pod.

Mňa ešte 2 dni pred odvozom čakala predčasná návšteva STK, lebo termín mam v januári a motorky sa mali vrátiť až v apríli. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré - iba vďaka tejto povinnosti som zistil, že mám batériu KO. Našťastie Peťo expresne vybavil novú. Konečne sme teda mohli motorky vtesnať do sponzorského Vita z Motor-Car Bratislava a Peťo s Rišom si dali 1.500 kilometrové kolečko do Nemecka.

Omán

Ománsky sultanát sa nachádza v Ázii, na Arabskom polostrove. Susedí so Spojenými Arabskými Emirátmi - tí sú v pohode, so Saudskou Arábiou - tí sú už pomerne ortodoxní moslimovia a už to nie je taká pohoda, ale do politiky im nikto nekecá - majú 10% svetových zásob ropy. No a potom je tu Jemen. Tam je žiaľ občianska vojna, úraduje tam Al Kaida a navyše ich Američania bombardujú dronmi.
Z druhej strany je Omán obmývaný Arabským morom.

Ako aj iné krajiny tejto zemepisnej šírky, aj Omán má veľmi bohatú históriu s vykopávkami z neskorej doby kamennej. Pre nás je dôležité to, že Omán síce je moslimský štát, ale z Arabského polostrova je najviac umiernený - a pre cudzincov bezpečný. Jeho rozloha je obrovská - takmer 87% z rozlohy Nemecka, pričom však má len okolo 3 mil. obyvateľov (Nemecko 80 mil.)
Čiže je to veľká a prázdna krajina, relatívne prosperujúca, relatívne slobodná – ale hlavne najbezpečnejšia v regióne.

Mesiac pred odchodom sme si dali s Matsom stretko a pripravili sme plán, ktorý som neskôr zakreslil do gps. Do papierovej mapy, ktorú sme tiež brali, sme navyše zakreslili dôležité miesta ako pumpy, dobré miesta na kempovanie a dôležité obchody pred dlhšími presunmi.

V predvečer odchodu sme všetko balili, a tak sme postupne prichádzali na to, že sa nám do rolky všetko nedá pomestiť :-) Čiže napr. ja som musel cestovať v čižmách, inak som sa zbaliť nevedel. S motorkami sme totiž nemohli poslať aj výstroj. Mohli sme na nich nechať iba tankvaky s náhradnými dielcami. Všetko ostatné – osobné veci, oblečenie, helma, chrániče, chlast, kempová výbava – všetko sme museli niesť so sebou. Ja som bol na váhovom limite aj s rolkou, aj s ruksakom, a na krku ešte foťák... baba na checkine niečo brblala, že to už je naozaj maximum. Prečo to spomínam?

Pri presune do Ománu sme v Zürichu mali asi 4 hodinovú prestávku. Kecali sme, pili pivo, Peťo nám hovoril vtipný zážitok za zážitkom, napr. ako raz nestihol lietadlo. Veľmi dobre sme sa tam cítili, až sme sa pozabudli a k terminálu sme sa vybrali dosť neskoro. Lenže sme nevedeli, že náš terminál nebol v hale, kde sme sedeli, ale kdesi úplne inde - museli sme sa najskôr presunúť podzemným vlakom, na ktorý sme museli počkať, potom si odstáť rad na pasovú kontrolu a ešte prejsť na úplne opačný koniec letiska – čo bolo vyše 500m.
Ten záver, to sme už bežali, ja so 7 kg ruksakom na chrbte a v MX čižmách, chalani na tom boli podobne. S vypľutým jazykom sme to ale len tak tak stihli. Asi to bola predzvesť, čo nás v Ománe čaká.

Ale ja som vlastne nepovedal, že prečo sme si vybrali ten Omán.
Základné atribúty som už spomenul – relatívna sloboda a bezpečnosť. Je to asi jediná krajina v tejto časti sveta, kde sa ešte dá normálne a slobodne cestovať.

Navyše, Omán má na svojom území najväčšiu pieskovú púšť na svete Rub-Al-Khali, vysoké hory, hlboké kaňony, nekonečné pláže a asi najlacnejší benzín na svete. Dá sa tomu odolať?

Plánovanie trasy

Mats je chalan z Rakúska, ktorý bol v Ománe už 3 krát. Je macher na mapy a plánovanie, a Omán má prejdený veľmi dôkladne. Dokonca si do Garminu vyrobil vlastný mapový podklad, len škoda, že som to večer pred odjazdom nechtiac zmazal. Zároveň je veľmi dobrý jazdec a aj z tohoto pohľadu boli jeho rady neoceniteľné, lebo vedel, na ktoré cesty nás môže poslať, a čo by bolo pre nás už príliš veľa. Išli sme teda po trase, ktorú nám navrhol Mats.
Ako mapový podklad do GPSiek sme použili voľne šíriteľnú mapu z portálu Open Street Maps.

Pre zaujímavosť Matsove fotky z Ománu a z Južnej Ameriky, odkiaľ sa vrátil minulý rok. To nás tiež nahlodáva...

Príchod do Ománu

Keď sme o polnoci vystúpili v Muscate, hlavnom meste Ománu, to bola paráda. Bolo príjemne teplo, asi 22 stupňov.
Posledné týždne pred odchodom som pociťoval napätie. Na jednej strane som sa veľmi tešil a nevedel sa dočkať, na druhej strane všetky tie prípravy, balenie, práca, no a hlavne to očakávanie, v akom stave sú motorky. Po príchode do hotela sme do seba hneď kopli poldeci, krátko pokecali a nevedeli sa dočkať rána.

Po skvelých raňajkách hneď vyrážame smer industriálna štvrť, kde majú byť motorky. Nie je to ďaleko od hotela. Netrvá to dlho, a už ich vidíme! Veľmi zaprášené (bol to sklad dreva, aj s pílou), ale sú tam, a to je hlavné. Napätie vrcholí, či sa nám všetkým podarí naštartovať. Nervózne pripájame batérie. Na 690tkách to majú poruke, ale my s Rišom to nemáme také jednoduché, lebo sú skryté pod motorom za šusplechom.

A už aj ktosi naštartoval svoju chrchlavú 690 a vzápätí hučia ostatné dve. S Rišom na seba pozrieme a prevrátime očami, až napokon našou 2 valcovou symfóniou konečne prehlušujeme chrchoty jednovalcov :-)

Je teda na mieste, aby som predstavil náš tím:
Vicky, Babci (Rišo) a ja sme stará partia. Vicky ide na novej KTM 690R, Rišo a ja na našich starších KTM 990tkách. Peťo a Roman sú naši dlhoroční kamoši, obaja idú ako Vicky na nových 690R.

V hoteli sa rýchlo balíme, nahádžeme to na motorky a vyrážame na cestu. Na cestu okolo Ománu!

Prvé kilometre

Cesta Muscatom ide vďaka obchvatu rýchlo. Zastavujeme sa na prvej pumpe a tankujeme benzín priaznivej ceny: cca 20 centov za liter 100 oktánového. Je príjemne teplo, zamračené, máme natankované a všetko je super.

Po pár km sme už na kraji Muscatu a smerujeme do hôr, kde asfaltka čoskoro končí. Je to neuveriteľné, že rozvinuté mesto a divočinu, kde voľne behajú divé ťavy, delí len 20-30 kilometrov.

Teraz sme jazdili po klasických šotolinových cestách. Vyšli sme na kopec, aby sme vzápätí zišli dolu do Wádí, a tak stále dookola, čo bolo fajn, lebo sme mali čas zvyknúť si na naše stroje a dostať sa do pohody.
Začalo jemne pršať, nie moc, ale spomínam to, lebo ma to prekvapilo. Vôbec som niečo také nečakal. Veď sme odleteli do púšte, a tu prší?!

Wádí

Wádí je všeobecné pomenovanie pre údolie, ktorého dno tvorí väčšinu roka suché riečisko. Voda v ňom sa nachádza iba počas silnejších dažďov*. Zem v Ománe je najmä kamenistá, ktorá neabsorbuje vodu, čiže v období dažďov sa tu vyskytujú bleskové povodne – voda sa nevsaje, iba odteká. Vďaka silným prúdom dná wádí obsahujú rôzne naplaveniny, najčastejšie sú to kamene, štrk a piesok.

*existujú aj Wádí, kde sa nachádza voda počas celého roka, ale v Ománe je ich málo.

Náš plán pokračoval v jazde týmito horami, nie najkratšou cestou, ale tak, aby sme si pozreli a vychutnali tieto miesta. Po vyše 100 km sme sa dostali do malého mesta Sawaqim, z ktorého sme vošli priamo do wádí - do Wádí Majlas. Kým doteraz sme všetky wádí len križovali, teraz sme sa prvý krát ocitli priamo v ňom. Neviem, či sme netrafili správnu cestu, ale začiatok nebol veľmi upravený a prejsť zhruba kilometer bolo vo vrstve okruhliakov dosť náročné.

Potom už ale dno wádí bolo ujazdené a išlo sa veľmi príjemne. Po pár kilometroch sme sa ocitli v neuveriteľnom giganticky veľkom a otvorenom priestore – wádí bolo občas široké aj 500 metrov, a z okrajov doslova kolmo rástli steny do takmer kilometrovej výšky. Chalani si to strašne užívali a miestami leteli vyše stovkou priamo k moru.

Wádí Majlas ústi na pobreží v meste Quriyat, kde sme plánovali aj nocovať. V tomto pomerne veľkom meste sme nevedeli nájsť tiché miesto, a tak sme sa v ňom len navečerali a nakúpili si.
Hľadať miesto na kempovanie v neďalekých horách sme začali už po tme, a nakoniec to zabralo viac času, ako sme predpokladali. Poznáte to, prvý večer, a tak aj napriek únave to raz bolo moc šikmé, potom moc pri ceste, potom moc kamenisté... Nakoniec sme našli a ráno sme aj boli prekvapení, aké pekné miesto to bolo.