Keď niet blata postačí aj sneh

Dá sa povedať, že to začalo pred pár rokmi. Ďoďo (derbiTV) priviedol do sveta motoriek mňa. On ako výlučne cestne zameraný jazdec hľadel skôr po osobách ako je Rossi, veď mal Derbi GPR 50. Ja som mal Simsoníka, a tak sme sa spolu vozievali kade tade. K jeho garáži však viedla poľná cesta po ktorej som si často skracoval cestu. Tak sa zo mňa vykryštalizovalo to čo zo mňa je. Spoločné cesty sa pomaly rozchádzali, Ďoďo začal pretekať na Aprilii RS 125 Sport Production, ja som pre zmenu týral Apriliu Tuareg 125 na rôznych druhoch ciest. Ale vždy som volal kamaráta na terénne výjazdy. Simson sa s Aprilkou veľa neponáhaňa, no čosi v tej hlave presunie. Preto prišlo nevyhnutné. Túto zimu Ďoďo kúpil Husqvarnu WR 250 a zo mňa sa stal učiteľ, ktorý o jazde na takom tenkom stroji nevie skoro nič.

Kombinácia žltej a modrej mi vždy viac pasuje do bieleho prostredia

V teréne teda jazdím dosť a baví ma to. Vždy som však jazdil na gauči s kolesami nie na mašine, ktorá do terénu naozaj patrí. Nikdy som nepohrdol možnosťou zviezť sa na ostrom endurku či ortodoxnej „krozke“. A, že to je veru iná káva! Ruky vyťahané po zem, pokojný dych hľadám ešte tri hodiny po jazde a pulz vyskočí do nemerateľných hodnôt. Áno trošku preháňam, ale ten pocit, TEN pocit...

Nuž nie o tom som chcel. Mnohí si pozrú nejaké to videjko na jútube. Ako pekne si ten chalan lieta po trati, ako s prstom v nose letí hore kopcom, či ako „trapoší“ s takou mašinou na poľnej ceste. Nemôže to byť predsa také ťažké. Tak príde malý testík. Iba tak na poli. Kadiaľ si s GSou letím rýchlosťou, za ktorú je na asfalte nemalá pokuta a naťahám si takto aj 100 kilákov. Potom zosadnem pred garážou, no nech nežerem, trochu spotený. Také BeMeWe je ťažké, má blbé tlmiče... Tož logika káže, že na Huske to musí byť brutálna nuda. Omyl! Nedám ani kilometer bez toho aby som nezastal a nepredýchal biednu kondičku. Jazdiť na tom je ako za trest. Prečo to nejde? Prečo vedie motorka mňa? Prečo to na tej ťažkej GSe ide v pohode? A tu sa človek dostane na rázcestie. Buď predá mašinu alebo si povie, že tú mrchu skrotí a využije čo ponúka. A na ktorú stranu sa nahnú misky váh u niekoho, kto predtým na blato iba pozeral?

TEN pocit

Začali sme preto s Ďoďom jazdiť tu po okolí. Zima je biedna takže pohoda. Horšie je, že rovnako biedne to ide aj na motorke. Treba len zotrvať v boji a ťahať za plyn. Vtedy to ide razom lepšie. Pneumatiky udržia pózy predtým znamenajúce pád, po vode prechádzam ako Ježiš a čo je hlavné motorka ma tak neunavuje. Ďoďo robí tiež veľké pokroky. Najprv som iba žasol, keď rozmýšľal nad tým ako prejsť cez mláku. Stačilo zopár hecovacích slov, názorná ukážka ako mi chutí blato a šlo to.

Víziu normálnych tréningov však zhatila zima. Tá klasická so snehom a mínusovými teplotami. Teda víziu zhatila Ďoďovi. Ja som do neho hučal, že to bude fasa. Nikto z nás nemá ambície stať sa v niečom majstrom sveta. Stačí sa vyblázniť, vybiť prebytočnú energiu a na to stačí aj jazda v snehu. Verím, že jedného dňa sa aj z Ďoďa stane taký blázon ako zo mňa. Takže nakladáme motorku do auta a ide sa na trať.

V hlbšom snehu to vyzerá zaujímavo

Skeptický majiteľ Husky posiela do boja so šmykľavým povrchom najskôr mňa. Snehu nie je veľa, ale všade je namrznutý ľad. Ideálne podmienky (na padanie). O rozbehoch ani nepíšem, bez pomoci nôh to nejde. Predok nedrží stopu vôbec, zadok tam snáď niekde je. Ako tak naberám rýchlosť, skúšam ako to brzdí a skoro som sa ocitol na zemi. Čo zákruta to drift. Na rovine je zadok raz vpravo raz vľavo. Kopance od dvojtaktného motora sa ťažko poberú aj na vlhkej trati nie to ešte na ľade. Strmé výjazdy vynechávam, ostávajú iba malé kopčeky. Po chvíli si na to všetko zvykám a hneď to začala byť sranda.

Pridávam stále viac a viac. Predok opieram o kusy ľadu. Na počudovanie to drží. Rýchlosť nie je veľká, no množstvo reflexných korekcií polohy stroja je nevymenovateľné. Stále sa cítim akoby som jazdil na hranici pádu. Brzdiť iba veľmi jemne. Sústrediť sa na plynulosť jazdy. Už to nie je trápenie, už to je vozenie. Dovoľujem si stále viac, ale kondička nepustí. Keď už som na stroji predvádzal figúry hodné krasokorčuliara zastal som.

Ale sa mi referuje s teplým čajom v ruke

Poznatky referujem „môjmu zverencovi“, ktorý stále neverí na čo sa nechal nahovoriť. Ale ide. Prvé kolo pekne pomaly s minimom plynu. Ej, tak takto to nepôjde. Ukazujem nech pridá plyn a razom to ide inak. Kolo od kola je rýchlejší ale vidím, že odchádza silovo. V taký čas treba zastať inak príde pád. Samozrejme, že prišiel. Na snehu to ale nevadí. Podklad je síce tvrdý ako betón, no rýchlosť nie je veľká. Pokiaľ ostane úsmev na tvári je to fajn.

Tak trochu umeleckého fotenia motorky, teplý čaj a môže sa ísť znova. Dnešná stopa je už ako tak vyjazdená. Ide sa mi lepšie. Motorka tak netancuje ale necháva sa pekne viesť smerom akým chcem aby šla. Jemná práca s plynom, brutálne korigovanie nohami, to je základ. No nie vždy to stačí. Miestami je podklad taký vyleštený, že sa na ňom celá motorka posunie zhruba meter do strany. S tým sa nijako bojovať nedá. Okolo však pobieha nedočkavý Ďoďo, preto odstavujem a opäť pozorujem.

Ktorým smerom vlastne ťahá veci gravitácia?

Tak ten už je jasný. Off-road jazdenia sa nevzdá. Ani v zime. Pozerám na tu úchylnú radosť z jazdy. Ide mu to celkom dobre. Kondičku však neobabreš. Zopár kôl a divoké pózy sú späť. Motorky sa drží ako kliešť. Rve za plyn kde sa len dá. Po každom páde hneď vstáva a ide ďalej. Tomuto sa hovorí radosť z jazdy. Nabudúce ho už nebudem musieť presviedčať, že ten totálne vymletý nápad je vlastne super vec.

Sily ubúdajú a deň sa chýli ku koncu. Je čas pobrať sa domov. Nebol to tréning v pravom slova zmysle, bola to skôr zábava. Tento článok preto neberte ako príklad toho čo robiť keď chcete byť lepší. Berte ho ukážku toho, že to ide aj bez hrotov v kolese. Vždy sa ale dá čosi naučiť. Na ľade si na svoje príde rovnováha a jemná práca s plynom.

Keď sa chceš voziť musíš si to vydobyť :-)

Názor majiteľa Husky

meno Ďoďo (derbiTV):

Mám prázdniny! Konečne. Ráno vstávam z postele, mierim rovno do garáže. Trochu sa pokochať novou mašinou. Husqvarna WR 250. Doteraz som jazdil len po ceste, takže sa zdalo, že ďalšia motorka bude nejaký Superbike od Ducati. Jeho využiteľnosť sa s príchodom zimy rozmazávala a ja som bol pod nátlakom zarytého off-roadistu Feriho, takže voľba padla skôr na niečo enduroidné s dobrými tlmičmi a výbušným motorom. Ideál na naučenie sa v teréne to nie ale čo už. Je to však mašina na ktorej by sa malo dať do sýtosti vyblázniť, nabrať kondička a možno aj ďalšie užitočné skúsenosti zužitkovateľné pri jazde na okruhu.

Ako toto zúžitkujem na okruhu?

Zima je poriadna. Už tretí krát odhŕňam sneh spred domu, keď mi volá „tréner“.

• -Čo robíš?
• -Odhŕňam sneh, a potom idem rozoberať Husqvarnu.
• -Rozoberať? „Treba še vožic!“ Idem k tebe.

Bum, koniec telefonátu, nestihnem mu nič vysvetľovať ani vyhovárať, len sa pousmejem a makám ďalej. Už je tu. Po určitom čase v garáži, kde nepočúvam nič iné len ako sa dnes bude fajne voziť, vypadla zo mňa osudná veta: „Ale mám také nutkanie sa ísť povoziť“.

Netrvá dlho a motorku vykladáme pri trati. Keď mám problém udržať rovnováhu na ľadovom podklade, posielam dopredu Feriho nech to ide okúsiť. Z trate počuť rev dvojtaktu, ktorý sem tam utíchne. To je už počuť rev trénera, ktorému tá malá vrtká zasa zdochla. Keď vidím ako sa trápi aby to udržal v priamom smere, mám trochu obavu, či nebudem tráviť viac času na zemi ako na motorke.

Tréning lietania

Radím jednotku, plynujem, stojím na mieste. Pripadám si ako pri pokuse o najdlhšie trvajúci burnout. Feri do mňa zozadu štuchne a ako tak sa rozbieham. Miestami treba z motorky zoskočiť a potlačiť ju pretože je nemožné sa rozbehnúť. Najprv som znechutený, že dnes toho asi veľa nenajazdíme. Dostávam zopár rád z ktorých mi najviac v hlave rezonuje „Cahaj poradne za plyn!“ Pri každom brzdení a pridaní plynu síce cítim, že motorka lieta na ľade zo strany na stranu ale ide to. Nekontrolované drifty sa daria v každej zákrute... SUPER! Čím dlhšie jazdím po trati, tým viac si dovoľujem. Po čase príde prvý pád, druhý. Treba si oddýchnuť, pretože každým pridaním plynu sa po sedadle posúvam viac a viac dozadu až mám pocit, že z Husky sa stane balistická strela. Dnes nejde o nejaké prevratné jazdenie. Ide o dobrý pocit z jazdy, zábavu a snáď prevetrať kondičku. Tento účel bol dokonale splnený.

Text: Feri Zubal - zeON, derbiTV
Foto: Standa51