Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 832 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno

Anketa:

Mal by sa podľa teba Dakar vrátiť do Afriky?

Spolu odpovedi: 2073
Áno, to sú terény kam patrí: 60% (1234)
Nie, južná amerika je super: 40% (839)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (18 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (22)  [Verzia pre tlač] Tlač

Nordkapp 2011: Severnejšie to už nejde - 2.časť offroad v Rusku a Nordkapp na dosah 1/3

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 18.04.2012 Autor: Brco928
Čitatelia: 10348 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Cesta na sever sa stávala čoraz viac a viac dobrodružnejšia. V tejto časti sa dočítate o nástrahách ruského offroadu, o stretnutí so Santa Clausom, sobami ale hlavne o pokorení 71 rovnobežky

1. júl (687km) Priaža- Tungozero

Prebúdzame sa do krásneho slnečného rána, veď vlastne už celá noc bola krásne slnečná. O 6 ráno postupne balíme veci na motorku, čaká nás dlhá cesta - táto „etapa“ je naplánovaná z Priaže až niekam za Kalevalu (čo je asi 450 km po neznámych cestách, ktoré nie sú ani na mape). Plán sme splnili na 120%, ale nebolo to úplne ružové, ako by sa zdalo. Prvých 300 km ubieha ako voda - krásne cesty lemované jazerami. Na pumpe si dávame sladké raňajky (akési sladké placky s vanilkovou polevou). Pri odchode sa u nás zastavuje jeden z mála ruských motorkárov, ktorých sme mimo Petrohradu stretli. Pýta sa na našu cestu a hovorí o veľkom zraze v Murmansku. Pôvodne plánujeme stihnúť aspoň koniec zrazu, ale okolnosti to zariadia inak. Zjeme ešte ruskú zmrzlinu a vyrážame na cestu.

 Plombir
Plombir

Pri meste Kem odbočujeme z M-18 na vedľajšiu cestu smerujúcu na Kalevalu a Fínsko. Cesta sa zhoršuje, zo začiatku je to ešte znesiteľné, zo 120 km/h spomaľujeme na 80-90 km/h. Začínajú jamy a chytáme podvozok a párkrát riadne šuchneme provizórny kryt motora, ktorý som vyrábal ešte tesne pred cestou - home made. V jednom mieste som ho skoro utrhol, tak zastavujeme a opravujem.

 Výstavba ciest
Výstavba ciest

Vonku je veľmi teplo, vôbec nemáme pocit, že sme na 63. rovnobežke. Opravujem asi 10 minút, ale za ten čas nás zožierajú obrovské muchy, ktoré v Rusku (dokážu prežiť z čias treťohôr) - majú na dĺžku asi 7 cm a sú neskutočne otravné. Nasadáme na motorku a pokračujeme v ceste. Ruské muchy nám stíhajú do rýchlosti 40km/h. Keď cesta začína byť lepšia, zrazu vidíme v diaľke kúdol prachu. Hovorím Maťke, že asi bude chvíľu horšia cesta, pretože ju opravujú. Horšia cesta bola asi 40 km (poznámka autora: horšou cestou rozumej nespevnenú cestu pozostávajúcu zo 70% sypkého piesku). Miestami je piesok tak hlboký a sypký, že Maťka musí ísť pešo, inak by som sa na cestných pneumatikách nevyhrabal.

 Offroad
Offroad

Týchto 40 km prechádzame asi za hodinu a pol. Inak asi 250 km nevidíme žiadnu pumpu - nevadí, ideme ďalej, veď Kalevala je už iba 50 km a sme konečne na asfalte. Okolo 8 večer prichádzame do Kalevaly, kde je pumpa. Kalevala je na mape značená ako väčšie mesto, no veľkosťou nepresahuje Rohožník. Pýtam sa v miestnej gostinici, koľko stojí noc, no pri cene 1000 rubľov za jedného, sa rýchlo otáčame. Keďže je ešte svetlo (veď tma už nebýva vôbec v tejto zemepisnej polohe) na smerovej tabuli vidíme, že najbližšie mesto je iba 70 km.

Týchto 70 km ideme viac ako 4 hodiny. Aké zážitky, emócie, pocity zúfalstva nám pripravila táto posledná etapa, opíšem v nasledujúcej vete: „V akej prdeli to sme?“

 Grafitti
Grafitti

Asfalt hneď za Kalevalou končí a začína šotolina. Keby sme boli na KTMke, táto cesta by bola jedno labúžo, no na CBFke to nie je to pravé orechové. Šotolinu nejako zvládame, ale sme celí zaprášení od ruského prachu. Po hodine a pol, asi v polovici cesty, stretávame jeden UAZ a žiadne iné známky civilizácie. Dávame si pauzu. Na vôkol je iba les a močiare, voda nám pomaly dochádza, takže nocovať v lese pripadá do úvahy, iba ak v krajnom prípade. V tejto už dosť zúfalej situácii, kde nemáme mapu, ani gps mapy, žiaden signál, nám život pripravuje krásnu grotesknú situáciu.

Cesta je s veľmi zlým podložím a ešte sa aj zvažuje. Keď Maťka zatvára kufor, celá motorka sa preváži a padá na pravý bok. Z plnej nádrže hneď začína tiecť benzín. Snažím sa zdvihnúť motorku. A tu nastáva problém - motorka prevážená skoro do jarku v plnej poľnej a s plnou nádržou. Sám s ňou ani nepohnem, tak pomáha Maťka, no tiež nula bodov. Dávame dole tankvak, ľavý kufor, topcase a zdvíhame ju. Motorka je bez poškodenia len s malým škrabancom na kufri. Maťke dopredu vysvetľujem, že motorka teraz nenaštartuje na prvýkrát, lebo vytiekol benzín z karburátorov. Trošku vystrašene pozerá, no potom žiari šťastím, keď počuje ten súzvuk 4 valcov.

Pokračujeme v „etape“ na ceste, kde sa tešíme z náznakov civilizácie, akými sú napríklad vyhodené vrecia od zemiakov alebo iné odpadky, ktorých je fakt málo.

 Zúfalstvo po páde motorky
Zúfalstvo po páde motorky

Okolo polnoci prichádzame do voľajakého mesta - tuším Tungozero. Uvíta nás obrovská schátralá fabrika, popadané žeriavy a zhrdzavené bagre.

 Tungozero
Tungozero

Schádzame do chatovej oblasti, kde očakávame prvú civilizáciu, no namiesto toho nás privíta obraz ako z hororového filmu a v pozadí besný štekot psov. Vraciame sa späť na hlavnú cestu, kde vidíme požiarnu zbrojnicu a prvého človeka - hasiča! Pýtame sa na mesto a gostinicu. Hasič s nami komunikuje a do 5 minút parkujeme pred hotelom. Je nám jedno, čo bude stáť izba, chceme sprchu a posteľ, alebo aspoň posteľ. Prichádzame tesne pred jednou a recepčná nám ukazuje izbu. Pri cene 3000 rubľov sa nám pretočia oči - nemáme toľko. Pocit zúfalstva zasahuje aj recepčnú, ktorá pochopí, o čo sa asi jedná a z 3000 je zrazu 1300 pre oboch. Spasíba! Vynášame veci na izbu, milá recepčná zatiaľ pre nás pripravuje palacinky na večeru.

2. júla (350km) Tungozero - Rovaniemi

Ráno nás čakajú bohaté raňajky. Na veľkom stole je toľko jedla, že ani 6 členné komando hladných vojakov by to nezvládlo. Rýchlo robím bežnú údržbu motorky, zatiaľ čo Maťka cibrí svoju ruštinu s recepčnou a majiteľkou gostinice. Pred odchodom prichádza chlapík, ktorý nám hovorí, že je tiež motorkár a radí nám navštíviť neďaleký národný park . Vyrážame na cestu, ale predtým sa ešte ideme pofotiť k schátranej fabrike a ja si zabagrujem na rozbitom hrdzavom bagri Hitachi.

 Výmena strojov
Výmena strojov

V meste je na ceste asfalt, no hneď za mestom končí a dostávame sa na starú známu šotolinu s hlbokým pieskom a šutrami o veľkosti hádzanárskej lopty. Práve tento hlboký piesok pridáva ten pravý adrenalín do jazdy, keď dostanete šmyk na predné koleso v piesku, lebo musíte ísť jedine tade, pretože naľavo aj napravo sú šutre.

Ideme rýchlosťou 30 km/h, miestami aj 10 km/h v protismere, no ruské Lady Niva si to okolo nás doslova „prášia“ asi 90 km/h. Na hranicu z Tungazera to je asi 80 km po šotoline, takže plánujeme, že za tri hodiny sme tam. Konečne vidíme hranicu a tešíme sa, ako rýchlo cesta plynie. Neskôr však zisťujeme, že to je kontrolná stanica pred vstupom do pohraničného pásma. Cestou sú ešte 3 ďalšie, kde nám ruskí vojaci kontrolujú pasy, víza a doklady od motorky. Keď konečne prichádzame na hranicu, colník sa pýta niečo v tom zmysle, že prečo ideme touto cestou, keď tam je aj nejaká lepšia, radšej sa tvárime, že mu nerozumieme.

 Predhraničná kontrola
Predhraničná kontrola

Bol to zážitok prejsť vyše 300 km na cestnej motorke po šotoline! Zvuk šúchajúceho sa krytu nám však už lezie na nervy. Na hranici sme sami, no aj tak strávime na ruskej strane hodinu, pretože colníci nevedia, kde je Slovensko a behajú hore dole za vedúcim. Kontrolujú všetko, tak ako vždy a to celé štyrikrát. Problém je aj v tom, prečo ja mám červený pas a Maťka ešte zelený. Myslia si, že ja som Slovák a Maťka zo Slovinska. Keď nás púšťajú z budovy, vonku nás ešte čaká jeden colník, ktorý prichádza aj so psom a kontroluje drogy v batožine. Keď nič nenachádzajú, poprajú nám šťastnú cestu a my vyrážame k fínskej hranici.

Na fínskej strane sme zasa sami a na hranici je plno colníkov. Kontrolujú pasy (tu všetko iba jedenkrát na rozdiel od Ruska), zapisujú si nás do štatistiky, kde Slovensko na papieri ani nemajú, tak nás dopisujú ručne. Vonku otváram jeden kufor na kontrolu batožiny a na to colník kývne rukou a hovorí „I think this is okey“! Praje nám znova šťastnú cestu a vyrážame do Fínska.

>

Pridané: 18.04.2012 Autor: Brco928 pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (18 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (22)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria