Nordkapp 2011: Severnejšie to už nejde 3.časť- Polnočné slnko a hľadanie trollov 1/2

6 Júl ( 472 km) Narvik- Bodo

Ranný budíček o 5 nás veľmi nepotešil , ani zamračená obloha. Vyzeralo, že každú minútu začne pršať. Čakala nás dlhšia etapa, ale asi najkrajšia z celého výletu. Na túto časť Nórska sme sa tešili najviac. Čakali nás Lofoty! Skoro ráno sme potiahli až k Narviku, kde sme odbočili smerom na „Lofoten“. Potiaľto nebola cesta až tak zaujímavá a bola hlavne veľmi studená. Počasie sa náhle zmenilo, ako sme vstúpili na prvý ostrov zo série Lofot.

Lofoty sú malé ostrovčeky pospájané mostmi alebo tunelmi bez nutnosti používať trajekty. Mosty sú bezplatné , ale všetko ostatné je na Lofotách drahé. Počasie nám znova prialo, pretože na oblohe nebolo ani jedného mráčika. Kopce boli v strede leta krásne sýto zelené a popri ceste rástli kvety rôznych farieb. Pri prvej zastávke sme videli všetky odtiene modrej - od tyrkysovej na pobreží cez belasú až po tmavo modrú, ktorú vidieť v diaľke oceánu.

Cesta cez Lofoty bola pomalá, nie kvôli premávke, ale zastavovali sme každých 10 km, pretože sme obdivovali všetku tú krásu a fotili sme ju.

Vo vnútrozemí nás čakali krásne plesá a vysoké hory. Zaujímavé, že každý ostrov na Lofotách je iný. Prvý pripomína Alpy, na druhom si myslíte, že ste v Dolomitoch, ďalej prechádzate cez Tatry a na posledných (NAJKRAJŠÍCH) ostrovoch si myslíte, že ste na Novom Zélande.

Ľudia na ostrovoch sú zvyknutí na iné teploty a keď sme si varili čaj a polievky, domáci vychádzali z potravín so zmrzlinami. Zrejme pre Nórov bolo 15 stupňov vrcholom letného počasia. Aj keď 15 stupňov bola pomerne príjemná teplota, fúkal studený vietor, preto na motorke bol pocitovo chlad väčší.

Lofoty ponúkajú výborné prostredie pre surferov. Na jednej takej pláži sme sa zastavili.

Keby nebolo 15 stupňov, mali by sme pocit, že sme niekde v Karibiku - nádherná piesková pláž s bielym pieskom, vo vode surferi a vysoké hory za chrbtom.

K večeru sme prišli do mestečka Moskensoya, odkiaľ nám išiel trajekt do pevninového mesta Bodo. V rámci čakania sme navštívili dedinku s najkratším názvom „Å“ , ktorá sa nachádzala na konci našej púte po súostroví Lofoty.

Na trajekt sme sa dostali bez problémov a uprednostnili nás pred autami. Popri čakaní sme sa dali do reči s Poliakmi na Goldwingu. Cestovali dvaja, otec s 13 ročným synom. Na lodi sme si hovorili zážitky z cesty a zistili sme, že plánujeme rovnakú cestu, tak nasledujúcich pár dní sme cestovali spolu. Cesta loďou trvala približne 3 a pol hodiny, počas tejto doby sme si stihli užiť polnočné slnko a pohľad na oceán.

Vylodili sme sa približne o 2 ráno, o tretej sme rozložili stan pri fjorde a prvýkrát sme na ceste nekempovali sami.

7 júl (452km) Bodo - 230km pred Trondheimom

Ráno sme sa nikam neponáhľali. Vstali sme, Poliaci, už boli hore a varili párky. Raňajkovali sme zatiaľ najdrahší chlieb (skoro 6 euro) a užívali sme si pohľad na fjord. Poliaci sa balili a my sme ešte chvíľu zostali. Pristavili sa pri nás nemeckí dôchodcovia, ktorí putovali na karavane. Hovorili sme im o ceste a oni zase radili nám, vraj videli losy kúsok odtiaľ, kde sme sa rozprávali.
Smerovali sme na mesto Mo I Rana a preťali sme nórsky polárny kruh. Dobehli sme Poliakov a znova sme sa dali do reči. Urobili sme zopár fotiek a obdivovali sme kamenné komínky, ktoré nevieme z čoho ľudia stavali, lebo žiadne voľné kamene sa na blízku nenachádzali.

Poliaci sa k nám znova pridali a pokračovali sme spolu. Rozpojili sme sa až poobede, keď nám vyhladlo a Poliaci chceli ťahať ďalej.

Zatiaľ čo sme si varili obed, skontroloval som zadnú gumu a prepočítal naše finančné možnosti. Zistil som, že na novú pneu to nebude , tak som si spomenul na tip, ktorý sme dostali od českého vandráka, ktorého sme stretli na severe. Vravel nám, ako za dve hodiny umývania okien na pumpe zarobil v prepočte asi 60 € , tak sme si povedali, prečo to neskúsiť ! Po 10 minútach nás vyhodili z pumpy :-( , takže nám nič iné neostalo, ako veriť, že pneumatika vydrží cestu domov.
Pri odchode z pumpy začalo silno pršať, čo nás vôbec nepotešilo.

Chceli sme prísť až do Trondheimu, ale bol ešte 230 km vzdialený, tak sme to vzdali s tým, že postavíme stan, vyspíme sa a budeme pokračovať ráno.

8 júl (599km) 230km pred Trondheimom - pod Trollenstiegen

Ráno bolo všade mokro a pred nami bol nudnejší presun po hlavnej ceste do Trondheimu, ktorý sme si pozreli a snažili sa nájsť nejaké lacnejšie potraviny, avšak márne. Pokračovali sme v ceste smerom na juh. V mestečku Oppdal sme zišli z hlavnej E6 na cestu č.70, ktorá pripomínala Tirolsko a z každého svahu tieklo nespočetné množstvo vodopádov.
Pred nami sa rozprestierali opäť krásne fjordy, zastavili sme a počúvali šum padajúcej vody z vodopádov. Dorazili sme do Andalsnesu a pokračovali smerom k Trollenstiegenu, prešli sme skoro 600 km a rozhodli sme sa , že už ďalej pokračovať nebudeme.

Chvíľu sme hľadali miesto na stan a nakoniec sme kempovali s Nemcami z Drážďan na karavane. Požičali nám oheň a zatiaľ čo Maťka pripravovala večeru, išiel som do lesa pozrieť, či nerastú huby, lebo všade ich bolo cítiť. Po 15 min som to však vzdal, lebo tam nič nebolo i napriek tomu, že ma veľa ľudí presviedčalo, že v Škandinávii je plno hríbov a nikto ich nezbiera. Večer sme debatovali s Nemcami, ktorí ako obvykle chválili našu nemčinu.