Aké to bolo po prvý krát - Rumunsko 2012

Aké to bolo po prvý krát

Jeden pohľad na fotografiu cesty na Transfagaraš a bolo rozhodnuté. Horúčkovité plánovanie počas zimných večerov, čítanie cestopisov na nete a prehováranie manželiek na pánsku jazdu. To všetko predchádzalo jednému júnovému výletu. Jadro zostavy bolo jasné od začiatku. Maxi – Yamaha TDM, Laci – V-strom 650, a ja - Deauville 650. Po motozabíjačke sa k nám pridal Karol – BMW 1100LT, no a zostavu doplnili spišiaci Igorovia na Varaderach 1000.

Košice – Debrecen – Oradea – Cluj - Sebes

Konečne prišiel deň D. Počasie sa na nás neusmievalo ale to nepokazilo vzrušenie z nášho prvého veľkého mototripu. Zraz , klasicky na benzínke sa trošku pretiahol kvôli menším problémom spišiakov.

S hodinovým meškaním vyrážame smer Miškolc. Prvá zastávka na maďarskej benzínke a nákup diaľničných známok. Potom už bez prestávky až na hranice. Predbiehame sa s dažďovými mrakmi. Raz sú vpredu oni raz my. Cesta krásne ubieha. Reči o rumunských cestách dostávajú vážnu trhlinu. Všade dobrý asfalt. Po dlhej dobe prichádza väčší kopec pri mestečku Bucea a príjemné prejazdy zatáčiek. Za odmenu nás na vrchu čaká reštaurácia a prvé rumunské nealko pivo. V meste Gilau míňame vjazd na diaľnicu a tak nás čaká prejazd premotorizovaným Clujom. Rýchle tempo malo za následok , že sme sa v Turde trošku roztiahli a rozdelili na dve skupiny. Ešteže vynašli mobilné telefóny. Zraz pri mohyle v Alba Iulii. Cesta je už v podstate samý kopček. To sme predsa chceli. Slniečko pomaličky sadá za hory a my sa obzeráme po nocľahu. Americky vysvietený motel Dácia za Sebesom nás upútal a tak sme zaparkovali v jeho útrobách. Parkovanie v zamknutom dvore rovno pod oknami a ubytovanie s raňajkami za pár drobných padlo akurát vhod. Večer sa niesol v znamení super sprchy, výborného jedla, pitia a prehry Nemcov s Talianmi na futbalových majstrovstvách Európy.

Sebes–Sibiu – Transfagaras – Pitest – Bukurest – Constanta – Shabla

Krásne ráno, trošku komplikované raňajky a vyrážame na pointu našej cesty. Transfagaraš. Blížime sa k hradbe kopcov a dúfame, že to bude stáť za to. Prvá časť sa vinie v hustom lese, takže ešte si neuvedomujeme kde vlastne sme. No príjazd na dolnú stanicu lanovky a pohľad nad seba nám jasne dáva najavo, kvôli čomu sme sem prišli. Komu sa ešte nezježili všetky chlpy na tele, tak nech sa tam vyberie. Úžasný pohľad a ešte krajšie ukrajovanie výškových aj dĺžkových metrov. Jedna, dva, jedna, dva... Po chvíli jazdenia a radenia týchto dvoch rýchlostných stupňov parkujeme na parkovisku pri Lucul Balea. Zosadáme a sypeme zo seba prvé dojmy. Na každom z nás to zanechalo stopu. Prechádzka po okolí, spoločné foto a fotenie sa na snehu a zasa do sediel. Čaká nás dlhá cesta k brehom Čierneho mora.

Prejazdom tunela sa pred nami otvárajú tak isto úchvatné výhľady v 180 stupňových zákrutách. No čaká nás ešte jeden div a to priehradný múr Lake Vidraru. So svojou výškou 155 m vzbudzuje patričný rešpekt. Pokračujeme rezkou jazdou až do Bukurešti kde sa nám naskytá neutešený pohľad na niekoľko kilometrovú kolónu kamiónov na tzv. obchvate Bukurešti. Nemať dvojkolesové tátoše tak sme tam ešte asi dodnes. Zhruba 30 km obchvat zvládame za hodinku a pol a ďalej svižne dodržiavame rýchlosť na rumunskej autostráde. Do Constanti prichádzame už za tmy. Vôbec sme netušili aký náročný bude prejazd rumunského pobrežia. Šesť motoriek v tme a spleti neurčito jazdiacich Rumunov. Hraničný prechod Vama Veche bol doslova vykúpením. Paradoxom je, že ďalej až do cieľa našej cesty sme nestretli ani jedno auto. Príchod na Shablu bol doslova pompézny. Bulharskí priatelia, ináč majitelia malého penziónu nás očakávali a pripravili nám malú svadbu. Jedlo ,pitie a to všetko v národnom ladení, čiže šópský šalát, ryby, raky a nesmelo chýbať bulharské pivo, rakija. Až do skorého rána.

Ďaľšie štyri dni sme trávili vylihovaním na pláži, ochutnávaním miestnych špecialít tuhej aj tekutej konzistencie a krátkymi skupinkovými výjazdmi. Navštívili sme kláštor Aladža pri Varne, stredisko Obzor ako aj prechádzku po mestečku Kavarna. Zážitkom však bolo vítanie slnka 1.júla – july morning. Koncert bulharskej skupiny s hosťom Johnom Lawtonom z Uria Heep. Bolo sa na čo pozerať. Odmenou bol krásny východ slnka.

Shabla – Varna – Ruse – Bukurešť – Pitesti – Novaci – Transalpina - Sebes

Dosť bolo už vylihovania a tak sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Rozhodli sme sa pre prechod cez Transalpinu.

Trošku blúdenia na vjazd na diaľnicu smer Ruse vo Varne ale aj tak cesta ubiehala pomerne svižne. Jediným našim protivníkom bolo slnko. Neúprosne pálilo. Obchvat Bukurešti bol pomerne prázdny takže hodinka a pol tam sa na spiatočnej ceste scvrkla na slabých 20 minút, a boli sme na diaľnici na Pitesti. Nezáživné presuny po diaľniciach sme si spestrovali „dodržiavaním“ rýchlosti takže v Pitesti sme boli co by dup.

Neskorší obed pri obchodnom centre v Rimnicu Valcea padol vhod a už sa na nás zubili kopce ďalšieho karpatského prechodu. Je veľa článkov o kvalite cesty Transalpiny ale ani z jedného sme si nevedeli urobiť obraz ako to skutočne vyzerá. Asi to treba skúsiť na vlastnej koži. Celá južná strana je fantastická. Až po odbočku k jazeru Vidra. Tam sa začínajú nespočetné krátke endurko úseky. No boli s kľudom prekonateľné aj pre moju Deauvillku, ktorej sa pri pohľade na enduro vložky dvíha žalúdok. No z mesiaca na mesiac to môže byť iné, pretože na celej ceste sa intenzívne pracuje. No útrapy stoja za to. Transalpina je úplne iná ako Transfagaras. Cesta bez akýchkoľvek zvodidiel a pohľad dole na niekoľko stometrové zrázy dajú zabrať aj smelému duchu motorkárov a do toho niekoľko metrov rovinky medzi 180 stupňovým vracákmi. Je ich tam toľko, že sa to snáď asi ani nedá opísať. Poslednú časť cesty si popravde už ani veľmi nepamätáme, pretože po 15 hodinách v sedle sme toho mali akurát. Prichýlil nás náš známy motel v Sebesi. Aj tento raz so všetkým komfortom.

Sebes – Turda – Oradea – Debrecen – Košice

Ráno vyrážame na známu cestu domov. Nemíňame odbočku na diaľnicu okolo Cluju. Jediné čo sa nám míňa je benzín. Moje prvé prepnutie na rezervu. Na konci diaľnice je pumpa takže pripravované prečerpávanie sa nekoná. Ešteže tak.

S prestávkou na dojedenie posledných zásob ukrajujeme posledné kilometre našej cesty. 40 stupňová horúčava na maďarskej diaľnici nám ale dáva poriadne zabrať. Lúčime sa s Karolom, ktorý si to šinie ďalej na Budapešť a my odbočujeme na Miškolc. Polozbúraný hraničný prechod a naša spoločná zastávka, posledné foto, rozlúčenie a každý svojou stranou.

16:30 parkujem a potľapkávam svoju Deauvillku. Nesklamala. Predviedla sa v plnej kráse a dožičila mi pocity, ktoré som doposiaľ pociťoval iba sprostredkovane. Skúsil som si to na vlastnej koži a neľutujem.

Je nový rok a mne v hlave skrsla ďalšia myšlienka. Jadro zostavy je jasné Maxi, Laci a ja. A kam? O tom po tom.

Moje resumé:

• Najazdené 2752 km
• Tankované 119 litrov
• Pr. spotreba 4,3 litra na 100km