Výlet na TT Isle of Man 2014

Výlet na legendárne preteky TT na ostrove Isle of man bol tal trošku môj nápad, od kedy som uvidel nejaké tie videá na youtube. Keď že je to trosku ďalej od našej rodnej zeme, tak som kontaktoval kamoša či by sme zorganizovali výlet na legendárny ostrov a nezažili preteky takzvane na vlastnej koži, proste vidieť a cítiť tú pretekársku atmosféru na vlastné oči. Ako som navrhol nápad kamarátovi hneď som videl v jeho očiach nadšenie a tak sa začalo vybavovanie a plánovanie cesty.

Mimochodom údaje ohľadom dátumu na fotkách nie sú pravdivé, čo som zistil až po stiahnutí fotiek do PC z foťáku, tak už teraz viem ako sa to nastavuje :)

Začiatok cesty na Man

Socha Joey Dunlop

Ako prvé samozrejme sa museli rezervovať lístky na trajekt z Veľkej Británie na Ostrov Man. Po prečítaní viacerých článkov od ľudí, ktorý na ostrove už boli som zostal trosku sklesnutý, lebo každý písal, že lístky bývajú už v zime vypredané, čo potvrdzovala aj vypredaná bookácia na stránke Steam Packet Company. Nezostávalo nám nič iné len čakať a každý deň sledovať či sa niečo neuvoľní, čo sa aj stalo, cena 121,50 EUR za osobu aj s motorkou. Samozrejme obojsmerne.

Po rezervácii som zostal relatívne pokojný, plný očakávania, čo a ako sa nám cesta vydarí. Takže začali samozrejme aj prípravy ohľadom servisu motorky, nakupovania kempovej výbavy, výroba držiakov ako na bočné kufre tak aj na GPS navigáciu. Každopádne som si to užíval a premýšľal čo a ako bude po ceste.

Exkurzia Laxey Wheely

V deň D sa štartovalo o 6 hodine ráno. Smer BA-Viedeň-Linz-Frankfurt a prvá zastávka na spanie bola po 936 km v meste Limburg and Der Lahn v kempe. Ubytovanie bez nejakých problémov. Ochota a trpezlivosť ma milo prekvapila pri počúvaní mojej skvelej angličtiny, ktorá ma doprevádzala po celý výlet. Samozrejme to myslím ironicky, ale našťastie sme sa všade nejak dohodli a vybavili aby obe strany boli spokojné. V ten večer sme stihli postaviť stan, dať si nejaké to jedlo, prípitok bol samozrejme slovenskou borovičkou a zaľahli sme spať, lebo ďalší deň nás čakali ďalšie km do Francúzska na trajekt.

Kemp Kirk Michael

Druhý deň trosku popŕchalo a dážď nás sprevádzal striedavo až do Calais k trajektu, kde sme sedeli na mašinách a sledovali ako na nás padajú pohľady ľudí z aut, ktorý tiež čakali na trajekt. Ale dážď sme samozrejme nebrali za problém, bola to súčasť bežného počasia vo Veľkej Británií na ktorú sme sa patrične vybavili, nepremoky všade kde sa len dali dať. Ale samozrejme po nastúpení na trajekt prestalo pršať a aj slniečko svietilo. Takže sme vystupovali v Dovri za slnečného počasia a začali hľadať ubytovanie. To sme našli až po pol noci na okraji Londýna. Všade nejaká akcia, svadba, proste nič kde by sme sa mohli vyspať. Po príjazde do daného kempu nás najprv nechceli ubytovať, že všetci už spia a hlavne deti, ale po krátkom dohovore sme sa dohodli a boli ako strážcovia kempu. Stan sme mali hneď pri rampe, ale to nám bolo samozrejme jedno, lebo už sme ani nevideli a keby nás neubytovali tak by sme spali vedľa mašiny pred rampou.

Grandstand

Čakanie na pretek

Ráno sme zaplatili ako keby sme tam boli plných 24 hodín, ale s úsmevom som vyvalil 33 libier za dvoch čo bol vlastne najdrahší kemp a vyštartovali sme smer Liverpool na trajekt na vysnívaný ostrov MAN. Pol cesty slnko a pol dážď. Samozrejme v prístave v Liverpoole pršalo ako z krhle. Našťastie sme čakali iba chvíľu a hneď nás púšťali kvôli počasiu dolu na rampu, kde sme nechali motorky a išli sme do budovy kde sme sa mohli osušiť a občerstviť pokiaľ príde trajekt.

Vylodili sme sa okolo pol noci a začalo hľadanie ubytovania, ktoré som mal rezervované cez internet a tešili sme sa na postel a teplú sprchu. Samozrejme sa kecalo ešte a nevedeli sme sa dočkať rána, aby sme začali objavovať a navštevovať miesta na ostrove, ktoré sme poznali len z videa alebo čítania.

box tímu Suzuki

Cesta naprieč ostrovom

Po nájdení kempu v bode Kirk Michael, sme sa rozložili a šup odľahčený túlať sa po Manských cestách. O 17 hodine pomaly začali uzatvárať okruh. Plný vzrušenia sa čakalo až v rádiu vyhlásia štart. Nikdy nezabudnem na pocity, ktoré som prežíval, keď som započul prvé zvuky rútiacich sa jazdcov. V tomto roku 2014 bol môj favorit GUY MARTIN s číslom 4 na Suzuki. Žalúdok som mal ako na vode, keď sa vynoril zo zákruty preletel okolo ako o život, a to doslova, a zase zmizol a zostal po nom len utíchajúci rev dravej mašiny a nádherný smrad po benzíne. Na to sa vynoril ďalší jazdec a my sme si to neopísateľne užívali. Je to nenormálny pocit vidieť to na vlastné oči, byť súčasť diania na tejto akcii, ktorá má tradíciu od roku 1907.
Na ostrove sme žili 4 perfektné dni a bez dažďa. Dosť málo času na to aby sme pozreli všetko čo nás zaujíma, ale videli sme toho myslím dosť. Perfektná exkurzia vodného kolesa, čo bola vlastne pumpa pitnej vody pre asi určitú čast ostrova, preskúmanie pobrežia na každej strane ostrova, samozrejme jazda po legendárnom okruhu TT Mountain Course a zastávka na Grandstand kde sme prezerali stroje, mechanikov pri práci a sledovali či sa neobjaví aj nejaký ten jazdec. Na moju smolu fotka s mojim favoritom sa nekonala ale so mnou odchádzalo veľa veľa fotiek a hlavne neopísateľných zážitkov z cesty a taktiež z ostrova.

Na ceste späť nás čakala ešte návšteva Stonehenge, že keď to máme po ceste a potom už len cesta domov zo žiadnou naplánovanou zastávkou. Posledná noc bola vo Francúzku, hneď kúsok od prístavu a druhy deň ráno sme štartovali domov. Francúzko, Belgicko, Nemecko, Rakúsko až domov – cca 1400 km za 19 hodín z malými prestávkami. Zadok som mal ako dosku, plochý a necitlivý ale čo už. Celkovo sme spravili približne 4500 km za 10 dni. Minul som asi 1000 EUR, čo je minimum na cestu ale stačilo to. Domov sme sa vrátili bez ujmy na zdraví, mašiny nesklamali celú cestu, počasie sa dalo vydržať, takže pre mňa legendárny výlet, ktorý dúfam ešte raz v živote zopakujem.

Držím palce Všetkým, ktorý sa na preteky TT chystajú nech sa im to podarí aspoň tak ako mne a naj kamarátovi Vladovi

YMAN