Yamaha FZS 1000 Fazer 2/2

OVLÁDACIE PRVKY alebo PRAKTICKÁ ČASŤ

Japonský štandard. Alebo, štandard vôbec, vynímajúc exhibicionizmus BMW. Vítam výstražný trojuholník.

Čo ma otravuje, je neochota naskočiť na prvý raz. Po zopnutí kľúčika do polohy ON sa rozsvieti celý kolotoč všetkých možných svetielok, zacvaká si benzínové čerpadlo a zákonite mi i s vytiahnutým sytičom naskočí až na druhý raz.

Scény akčných filmov, kde unikajúci hrdina skočí na svoj stroj a okamžite vyráža, by som asi kazil. Keďže ale môj motocykel bude slúžiť na ukájanie turistických chúťok, viem to stráviť. Horšie sa mi trávi absencia háčikov na zadnej kapotáži, o ktoré by sa dala prichytiť sieťka alebo iné veci, ktoré by si jej majiteľ prichytávať chcel. Nie sú tam. Jej kompaktnosť (zadnej kapotáže) tiež komplikuje proces rozoberania, ktorým sa práve pretĺkam, tiež potenciál upevniť oný univerzálny nosič na top case. V istej diskusii na tejto stránke myslím matuS spomenul, že montáž nosičov kufrov na tomto motocykli si vyžiada nenávratné zásahy do kapotáže. Je to škoda. Nie je tam nič, o čo by sa dali rôzne súčiastky uchytiť. Len hladký, celistvý plast. To ma štve. Neštve ma centrálny stojan, ktorý, predpokladám, je štandardom takýchto výrobkov. Bočný stojan bolo treba už za štyritisíc kilometrov premazať WD40, voda ho trochu znehybnila. Podľa môjho názoru mohol byť dlhší, alebo kolmejšie uchytený, motorka sa príliš nakláňa.

JAZDA, alebo EMÓCIE

Na motorke predtým som mal výfuk Laser, teda bolo dané okolitej pospolitosti vždy jasne najavo, že sa štartuje a ide vôbec. Tentoraz štartujem fabrickú (ne)úpravu. Nemôžem si pomôcť, ale štartovanie FZS1000 mi pripomína štartovanie nového hladkého dieselového motora. Po krátkom zahriatí motora (čas na prilbu, rukavice, zamknutie garáže, okríknutie psa: kvaltujem jednotku. Cvaknutie je hlučné, nie však tak, aby ma zabolelo. Keď som premýšľal, ako popísať chod motora, napadlo ma, že by to mohlo byť toto: zamatový od spodných otáčok, netrpezlivý v strede a šialený hore. Systém EXUP si príkladne plní svoju úlohu... Ale späť. Motor ešte nemá úplne správnu teplotu, tak pri 3 000 otáčkach radím dvojku. Pri uvoľňovaní spojky cítiť, ako chce ísť dopredu. Prechádzam mestom, okolo šesťdesiatky, po chvíli zaraďujem trojku. Ešte si na sedadle hľadám „miesto“, trochu presedávam, motorka si pevne drží stopu a ja mám pocit, že by som na nej mohol vystrájať čokoľvek. Jednou rukou ešte uťahujem suchý zips na golieri bundy, žiaden pocit z toho, že by si motorka vyžadovala pevnejšie uchopenie pri vedení. Železničné priecestie. Intuitívne sa staviam mierne do stupačiek, čo nie je žiaden problém. Cítim, ako zavibruje predné a zadné koleso, stupačky akoby sa ani nehli. Dosadnem späť a vychutnám si ten okamih, kedy zapracuje odpruženie. Koniec mesta. Zaklápam plexi, otáčam plynom. Stehnami stisnem nádrž, kútiky úst mi roztiahne a dostávam pocit, akoby číselník na otáčkomeri nemal koniec. Akcelerácia je plynulá, prudká a nekonečná. Cesta z Malaciek do Perneka má svoju „diaľničnú“ časť a skúšam kapotáž. Do 160 km/h je to v poriadku, ďalej sa to už zhoršuje. Pri 210 km/h ma začína bolieť krk aj napriek tomu, že som doslova prilepený na nádrži, hlavou mi sem tam zalomcuje a je mi jasné, že dlho by som takto nevydržal ísť. Blíži sa ďalšie železničné priecestie pred Pernekom a ja začínam brzdiť. Predné brzdy sú absolútna špička. Sú jasne a prehľadne dávkovateľné a silné.

Zadná brzda je kúsavá. Nie raz sa mi stalo, hlavne počas prvých stovák kilometrov, že som pred prekážkou nechával stopy po zadnej pneumatike. Je nutné ísť na ňu s citom a používať ju „doplnkovo“. A som na Babe. Pripadám si, akoby som hral počítačovú hru, obtiažnosti „easiest“. Autodráhová stopa, na požiadavky reaguje okamžite a presne. Jemným potláčaním riadidiel proti smeru zákruty si Fazer poslušne rieši svoje náklony sám. Po krátkej eufórii ale späť k turistike. Onen pološialený škleb na tvári mám vždy, keď idem stovečkou, na nádrži tankvak, v späťákoch vynikajúci prehľad o tom, čo sa za mnou pácha. Už nebudem márnomyseľne pripevňovať textilné tašky k motorke bez podložky, minulá sezóna na kapotáži zostane navždy vidieť. Bude sa montovať nosič na tri kufre (tu sa dovolím pripomenúť Rolovi). A takto, v spanilom posede s bezstarostným pocitom sa dá hltať cesta v stovkách kilometrov bez toho, aby som mal pocit, že neviem, či sedím, alebo či nemám zadok. Sedlo je tak priestranné, že sa dá v pohode meniť niekoľko polôh.

ČO MI VADÍ, alebo...?

Toto bude najkratší odstavec. Viem si predstaviť menej komplikovanú demontáž vecí, ktoré si rieši i motorkár-amatér sám. A to: predný blatník, predná polokapotáž, kryt reťaze, zadná kapotáž. Kryt reťaze a zadnú kapotáž sa mi nepodarilo demontovať vôbec...; ). Možno je to tým, že sa bojím s čímsi trocha silnejšie „trhnúť“, aby to nebolo trhnutím definitívnym.... Spomínal som náklon motorky na bočnom stojane, pri jej váhe mi dá trocha zabrať, kým ju narovnám. Plavák v nádrží si pomerne užíva, pri akcelerácii ukazuje paliva viac, pri brzdení menej. Je to trocha haluz, keď máte v nádrži už len pár litrov a oranžové oko na vás nemilosrdne, aj keď zbytočne mrkne. Zadná brzda, tú som už spomenul. Treba mať cit cit cit.

Dva svetlomety vyzerajú celkom "šik" "Úložný priestor - len pre lekárničku a náradie"

Tým, ktorý sa dostali až sem, ďakujem za trpezlivosť. A všetkým bez rozdielu prajem skorú, dlhú, bezproblémovú a hlavne v zdraví prežitú sezónu (a mimosezónu) 2005.