Dovolenka v Albánsku 2015

Ako to všetko začalo? Všetci sa ma pýtali kam chcem ísť na dovolenku. Lámali ma na “all inclusive” zlacnené pobyty ale ja som mal myšlienky niekde úplne inde. Chcel som navštíviť nejaké chudobnejšie krajiny Balkánu a tak vlastne vzišla myšlienka na dovolenku v Albánsku. Keď som zverejnil moju myšlienku ísť na skútri do Albánska všetci vraveli: „Jasné, idem s tebou,‟ tak som bol rád že aspoň nepôjdem sám. A zrazu to prišlo, čas celozávodnej dovolenky. Chcel som dohodnúť pevný termín ale stále to nikomu nevyhovovalo. Prvý deň dovolenky dážď, druhý tiež ale v stredu sa začalo vyjasňovať, napísal som všetkým známym , zverejnil som status na Facebook, že kto sa pridá, ako sa dalo čakať nikoho som nenaverboval. Zbalil som si kraťasy, nejaké ponožky, fľašu minerálky a medzinárodnú Visa kartu a bol som pripravený vyraziť. Matka sa ma spýtala tesne pred odchodom kam to vlastne chcem ísť odvetil som, že: „Čierna hora, poprípade Albánsko,‟ uistil som ju že prídem o týždeň. A je tu ráno celý nabudený hodím do kufra PCX 125 náhradný kanister o objeme 5 litrov, stan kúpený v TESCU. Volím do navigácie “Čierna Hora“ a štartujem.

Zrána bola celkom zima. Mal som tričko, mikinu, koženú bundu a rukavice. Cesta po Komárno prebehla v poriadku. Cestou som obdivoval lužné lesy v okolí Dunaja. Dvojjazyčné názvy obcí. Do Komárna som dorazil bez problémov. V Komárne som navigáciu vypol lebo tými otrasmi som sa bál, že ju stratím alebo mi spadne pod koleso. Z Komárna viedla cesta na juh tak som si povedal, že tým nič nepokazím. Cestou začalo pršať bolo to našťastie iba lokálne, veď predsa to neotočím. Chcem si užiť predsa trochu prímorského slnka. Stojím na pumpe tam kupujem plnú nádrž, stretnem auto zo slovenskými občanmi ale radšej sa neprihováram, veď predsa ešte tak ďaleko nie som. Jemne mrholí, zapínam navigáciu, kontrolujem smer a vyrážam ďalej. Napravo míňam Balaton, teda zisťujem to len podľa dopravného značenia, mrholenie neprestáva, rukavice mám už premočené tak vyťahujem z kufra náhradné. Zrazu sa mi nepozdáva smer, vošiel som do nejakého mesta, vyzeralo zaujímavo. Pekné dievčatá, rôzne obchvaty, zastavujem na autobusovej zastávke a zisťujem, že som prešiel cez Budapešť.

Trochu blúdim, nakoniec chytám správny smer. Po niekoľkých desiatkach kilometroch konečne prichádzam ku srbským hraniciam (Гранични прелаз Бајмок – Border Crossing Bajmok). Nohy som mal vyložené na nádrži z diaľky na mňa dvíha ruku maďarský pohraničiar. Zastavujem, vyťahujem pas, prebehlo to v poriadku, obzerá skúter a púšťa ma ďalej. Rozbehol som to na cestovnú 80-tku a asi po 500 metroch míňam unimobunku. Z okna trčala len ruka, otáčam to, vraciam sa naspäť, a to srbský pohraničiar pýta taktiež doklady. Vyťahujem pas, srbčinou na mňa vyhŕkol niečo v zmysle kam idem, nič mi nenapadlo, a tak som odvetil, že: „Holiday,‟ usmial sa, dal štempeľ do pasu a poprial šťastnú cestu. Pokračujem ďalej. Idem po hlavnej ceste na stranách staršie domčeky a ovce na ceste, starší bača ich odháňa a ukazuje aby som prešiel, ďakujem mávnutím ruky a pokračujem vo svojej výprave. Dorazil som do dedinky hneď za hranicou, vidím pumpu, zastavujem, dverami vychádza krásna pumpárka v čistých, modrých montérkach z logom pumpy a pýta sa či plnú, prikyvujem a vyťahujem aj kanister, z ktorého som už odlial benzín, dotankuje moped potom bandasku, platím kartou, usmejem sa na pumpárku a odchádzam. Ako som naštartoval vybehol asi jej šéf čo bol niekde vzadu a už vidí iba moju značku. Pokračujem, smer Novi Sad (Нови Сад - Nový Sad) cesta ubieha dobre. Dávam si cik-pauzu v poli, pokračujem, cesta je v rekonštrukcii brzdia ma semafory, kamióny so štrkom. Niekde uprostred tejto rekonštrukcie odbočujem na poľnú cestu do kukuričného poľa, rozvaľujem sa na susedné, pokosené, pšeničné pole. Slama je príjemná, otváram tuniaka, dopĺňam tekutiny, dám zopár fotiek autistu na mopede a pokračujem ďalej.

Prichádzam do Nového Sadu ale tesne pred mestom je nájazd na rýchlostnú cestu smer Grad Beograd (Град Београд - Belehrad) pokračujem po nej, platím mýtne kreditkou. Cesta je príjemná, slnko svieti na rozpálenej diaľnici, oschýnam, pauza na čerpačke, dolievam benzín a pokračujem v ceste, asi o 20:00 vchádzam do Belehradu, volám známym a matke, že som dorazil a idem hľadať ubytovanie, premávka je príšerná, využívam výhody skútra a splývam medzi miestnymi. Navigácia ma doviedla pred nejaký panelák, píše: „ Hotel Monster,‟ prívetivý názov pre motel ale nevidím žiadnu tabuľu, pýtam sa miestneho, ukazujem navigáciu ale on o ničom takom nevie, prehliadam si bytovku, mala na prízemí obrovské dvere do garáží, asi bývali atómový kryt. Šírka cez meter železobetónu a hľadám druhý hotel, blúdim mestom uličky sú priečne smerom z kopca, pripomína mi to hru GTA San Andreas. Dostal som sa na okraj mesta volím ďalší cieľ v navigácii a prichádzam do Hotela Centar Balasevic, odstavím moped, vchádzam dnu. Lámanou angličtinou sa pýtam či majú izbu: „one night,‟ potvrdí, že majú za 40 € a pýtam zľavu, že nedá sa, prichádzajú nejakí poľskí turisti rozmýšľam či zostanem zatiaľ mi povie nech sa posadím, že vybaví autobus Poliakov, rozmýšľam, volám domov, že mám ubytovanie a idem platiť kartou.

Odchádzam na izbu, izba – pekná, drevom obložená, otvorím okno, výhľad do nejakej strojovne, nevadí idem do baru a dávam si pivo, čítam jedálny lístok a zisťujem, že azbuka mi nič nehovorí (karty pića) je to niečo ako nápojový lístok, dopíjam druhé pivo, sprcha a zaspávam. Ráno vstávam asi o 8 hodine, odovzdávam kľúče a odchádzam. Bolo trochu mokro takže som pochopil ,že v noci sa asi prehnala búrka, nabieham na rýchlostnú cestu z Belehradu, ktorá sa neskôr mení na klasickú cestu a tá sa ťahá cez typické srbské dedinky, kupujem koblihu v malej pekárni a pokračujem v ceste. Cesta sa ťahá do hôr, cestou míňam srbské pastviny kde sa pasie dobytok, prichádzam na srbskú hranicu, dovolenkári na nabalených autách smerujúcich k moru, nepredbieham sa pretože je to zbytočné áut nie je veľa, a tak ukazujem pas, púšťa ma ďalej a asi o 20 metrov za prechodom odstavujem motorku aby som si dal doklady do batohu a zrazu pohraničiar z kalašnikovom (AK-47) pristupuje ku mne a trochu nezrozumiteľne sa ma pýta aký to je obsah, odpovedám: „ 125,‟ zamračí sa a popraje mi šťastnú cestu. Pokračujem peknou krajinou plnou skalnatých tunelov a prudkých zrazov na dne, ktorých tečie rieka a aby toho nebolo málo prší už od hraničného prechodu, cestou zastavujem na zrušenom odpočívadle, kde si mením tričko a trenky.

Pokračujem v ceste a stále jemne prší, no napriek tomu nezastavujem. Cestou stretávam Poliakov na veľkých cestných endurách, ktorý keď si všimli moju značku ma začali zdraviť, dostávam sa do najvyššieho bodu Čiernej Hory a dážď začína silnieť, cesta ma prudký sklon smerom dolu, rýchlosť je cca 50km za hodinu pretože ma brzdia kamióny a autobusy turistov, no nebrzdia len mňa ale aj ostatných, prichádzam k jazeru z priezračnou vodou, stromy rastú priamo z vody, spravím zopár fotiek a pokračujem.

Navigácia ma zatiahla na nejakú úzku cestičku a ukazuje 30km, nevadí ale asi po 30tich km som zistil že to bolo iba po ďalšiu odbočku do lesa, takže nabehlo ďalších 50km, nevadí, trochu si zanadávam na počasie a pokračujem. Dážď nám tak trochu zhustol a už nemám jedinej veci suchej na sebe ,asi po 150km zastavujem na pumpe, ktorá už je konečne na hlavnom ťahu. S čľapotom v topánkach tankujem plnú nádrž a kanister, kúpim si dve resanky a pokračujem. V diaľke vidím čistú oblohu a srdce mi hneď poskočí, teším sa to bude určite Podgorica a veru aj bola ešte blúdim v nejakých dedinkách medzi horami, zastavujem pri ďalšom motoreste hneď vedľa vyhodeného vybavenia kuchyne, kontrolujem navigáciu mením rukavice za menej mokré rukavice a pokračujem. Konečne asi po 150km schádzam do Podgorice. Po pravej strane na brehu kopca vidím požiar ale ako tak pozerám nikomu to asi nevadí, všade dymu, oproti hasiči, no teda. Názov mali “vatrogasici“. Podgorica sa javila ako úplne iný svet, teplota stúpla z 8˚C na asi 40˚C. Teraz som tomu mokrému oblečeniu vďačný len tak sa zo mňa parí. Zastavujem v miestnom supermarkete, kupujem zdravú stravu a nejaké tie banány a konzervy s rybami, na parkovisku si obhliada moju ŠPZ rodinka zo Srbska. Sadám na moped, predavačku som tiež asi zaujal pretože ma sleduje spoza dverí, idem ďalej smerom na juh, prechádzam okolo Skadarského jazera, je to pekný kus prírody. Riečne cestičky, lekná, riasi vytvárali nádhernú flóru ako vo floridskom močiari. Na hladine rieky parkuje hydroplán. Vchádzam do tunela kde pýtajú výpalné euro alebo dve. Tunel je dlhý necelé dva kilometre a pri výjazde len kúsok z kopca sa rozprestiera mestečko Sutomore. Je približne 19 hodín a najvyšší čas si nájsť ubytovanie, nakoľko ma dnešná cesta dosť zmohla a telo si pýta odpočinok. Popri ceste stojí celkom fešné dievča s tabuľkou v ruke a s nápisom SOBE. Zastavím pri nej a pýtam sa na cenu za jednu osobu neisto odpovie, že 20 euro keď som len sám. V pohodičke. Nemám kedy zháňať druhé ubytovanie. Tak to beriem a dievča naskočí na moped po chvíli natiahne ruku a prstom ukazuje na ružový dom, ktorý sa nachádza v miernom kopci. Začal som pochybovať za čo budem platiť 20 eur. Nakoniec na priedomí sedel vo svojom kresle starý, solídny pánko o paličke myslím si, že to bol jej otec a ukázala mi izbu. Vravím: „OK,‟ nemám vysoké nároky na ubytovanie, vybaľujem si veci nech sa mi aspoň trochu preschnú do ďalšieho dňa. Zaplatím za dve noci a idem si dať podvečerný kúpeľ v mori.

Našiel som malé zákutie s veľkými balvanmi, odkladám si veci nabok a užívam si chvíle plnými dúškami. Západ slnka, všetko je dokonalé až na podozrivého chlapíka s miernou pleškou. Ktorý sa mi začal motať okolo mojich vecí teda aj peňaženky, takže sa zdržiavam pri brehu a nenápadne ho jedným očkom sledujem. Po odmočení vychádzam na breh a ani neviem ako dal som sa s ním do reči. Bol to podľa všetkého Srb, ktorý tu má byt a ponúkal mi ubytovanie za 10 eur s klimatizáciou. Slušne to odmietam a s poznámkou, že už mám zaplatené. Hovoríme o živote lámanou anglo-srbskou nemčinou a snažíme sa dohodnúť na večer, žeby sme si mohli aj trochu vypiť. Lenže uviazli sme na bode mrazu. Názvy barov mi zatiaľ nič nehovorili, pretože žiadny ešte nepoznám a po ceste som si žiadny zo spomínaných barov nevšimol. Rýchlo sa s ním lúčim, pretože poslednú pol hodinu sa ma snaží presvedčiť aby som s ním odišiel na apartmán. Odchádzam do ružového domčeka, dám si rýchlu sprchu a po niekoľkých minútach už tuho spím. Ráno zavčasu vstanem a premýšľam kam sa pôjdem naraňajkovať, zbehol som o ulicu nižšie do miestneho obchodu a nakúpil som zopár kusov malých koláčikov, mlieko a natlakovanú sódu v pevnej fľaši. Po luxusných raňajkách odchádzam na pláž. Zo včerajšieho večera stretnem akurát nejakého nudistu ktorý tam mal aj minibar uložený medzi skalami ,mal tam spravený akýsi prístrešok. Odmočím si nohy a medzi tým dojedám raňajky.

Pofotím si bývalú pevnosť nad mojim stanoviskom a vraciam sa k motorke, ktorá je odstavená v neďalekom parku. Z kufra skútra si vyberám zakúpený sifón z miestneho obchodu a zisťujem, že nemám pohár, voda striekala na všetky strany. Bolo to pod strašným tlakom takže sa to nedalo ani piť a bola nehorázne horúca, nakoniec som ju použil len na ovlaženie. Deň predo mnou je dlhý, povozil som sa snáď po celom meste, navštívil som aj vedľajšie mesto Bar. Pofotím palmy, mešitu, seba a idem na obed.

Obedujem v reštaurácii vedľa ubytovne a z jedálneho lístka si vyberám plody mora, pretože to je asi jediné jedlo, ktoré si pod daným názvom viem domyslieť. Čašník mi priniesol akúsi zmes zeleniny a nejaké ustrice a podľa všetkého kúsky chobotnice. Na to, že som to riskol s jedlom celkom si pochutnávam na pitie som si vypýtal citronádu, teda to som aspoň vedel preloziť: „lemonade, please.‟. Deň ubieha pomaly vozím sa mestom. Navštívil som zopár pláži, promenád a workout parkov s rôznymi lavičkami a hrazdami. Rušný, nočný život ktorý mi pripomínal jarmok vo veľkých mestách a to - spojenie hudby, kolotočov a trhov s ovocím a suvenírmi. Deň je na pomaly ale isto na konci. Ráno vstávam a lúčim sa z domácimi, pýtajú sa ma či bolo všetko v poriadku tak som odvetil: „everything, OK,‟ aj keď som hneď prvý deň nenašiel na WC toaletný papier a bol som nútený použiť sprchový kút. Robím nutný nákup potravín a vydávam sa na cestu, smer Albánsko. Cesta vedie späť do Podgorice ale ešte pred mestom sa začnem ťahať na východ, míňam potôčik ktorý steká po skalnatom útese je to len akási roklina či prepadlisko, ktorá je široká zhruba 6 metrov ale hlboká asi 15 metrov. Krajina navôkol sa mi zdala akási vysušená, natankujem na pumpe ešte pred hranicou. Pumpár sa ma pýta za koľko mu predám skúter, vravím 2500 € ale budem potrebovať autobus domov. Pokračujem cestou a pred hranicou vidím veľký močiar ale uprostred neho čo ma teda dosť zarazilo sa pásla buď krava alebo akýsi druh vodného byvola, nevedel som to identifikovať a tak som celú cestu nad tým dumal až som sa ocitol pred hranicu. Predbieham všetky autá ,a aj tak sa na rad dostávam po pol hodine, ukazujem dokumenty bez akéhokoľvek problému ma púšťajú ďalej. Po ľavej strane hory po pravej vyprahla zem, ďalej sa začínali črtať malebné dedinky i obrábané polia dokonca aj rybníky. Môj cieľ je mesto Shëngjin. Napájam sa na diaľnicu pred ktorou je označenie od objemu 250cm³ nahadzujem výraz v tvári ‟poker face‟, že všetko spĺňam. Každých 10 km sú policajné hliadky takže mám dojem, že som v bezpečí a ako tak sledujem každý sa s nimi zdravý takže aby som nezaostával zdravím ich aj ja. Cestou zastavujem v talianskej reštaurácii, pretože mi došla voda, pýtam si chladený napoj. Pre istotu si kúpim hneď dve plechovice ktoré hneď vypijem. Naskakujem na moped a idem asi ešte 10 km ale zrazu zisťujem, že cestovanie v krátkom tričku nie je na začiatok moc dobrý nápad. Ruky som mal celé fialové, takže som vytiahol koženú bundu a aj keď to vyzeralo divno bol som nútený tak pokračovať, pretože na opaľovací krém už nebolo v batohu miesto ale po pár kilometroch som pochopil, že to bol očividne dobrý nápad pretože ma menej dehydruje keďže pot ostáva pod bundu a zároveň ma chladí. Ešte pred mestom mínam po pravej strane ‟night club‟ ale až neskôr ľutujem, že som si tam nedal aspoň kávu a nepozrel ako to tam funguje, nevadí.  Stretavám miestnych výtržníkov ako sa na podomácky vyrobenej rikši preháňajú po hlavnom ťahu a trúbením ich zdravím. Konečne som dorazil do cieľa.

Mesto Shëngjin. Pri vjazde do mesta to prekonalo všetky moje očakávanie, moje predstavy boli podstatne dosť iné. Kanalizácia na ceste -bol som veľmi rád, že ma niekto neoblial s kýbľom splaškov - spomaľovače typu lodné lano natiahnuté cez cestu bolo hádam každých 30 metrov. Premávka ma tlačila smerom doprava takže som sa nebránil a zrazu som sa ocitol asi pred bývalou základňou albánskeho námorníctva, staré, hrdzavé, vojnové lode a torpéda hneď vedľa cesty. Areál oplotený ostnatým drôtom ale hlavná braná otvorená doširoka a pritom nestrážená. Po štrkovej ceste som sa dostal až do luxusného rezortu z chudoby zrazu luxusné hotely, športové autá a drahé SUV. Zhodnotil som situáciu, že to tam nie je pre mňa tak som to otočil na mesto Duress. Cesta bola dobrá zväčša slušné asfaltky po ľavej strane hlavné mesto Tirana ale o tom až v ďalšom odstavci.

Zhruba po dvoch až troch hodinách som dorazil do cieľa do mesta Durrës prešiel som zopár kruháčov a zdalo sa mi, že boli viacprúdové pretože kto vojde do kruháču prvý ten má prednosť, dostávam sa na námestie a prechádzam na druhú stranu, vidím ceduľu ‟Hotel Nais‟. Parkujem pred hotelom medzi rozpadnutými budovami a vchádzam do hotela. Víta ma nízky pánko miestneho typu a pýtam sa na ubytovanie na dve noci, cena bola 40 euro na noc, odpovedám: „give me better price,“ vyťahuje diár a napíše mi tam cenu 30. Dobre beriem veď hotel vyzerá dobre. Odprevádza ma na izbu, ktorá je na štvrtom poschodí, izba vcelku priestranná, dobre vybavená - veľká posteľ, zrkadlo, toaleta a bidet. Hodím veci do kúta a odchádzam sa peši prejsť po námestí a okolí. Moped parkujem pred hotelom na parkovisku tak mi to teda odporučil recepčný, že on to má pod dohľadom a motorka mi nezmizne tak som mu veril.

Námestie vyzerá pekne asi po nedávnej rekonštrukcii, striedajú sa uličky s lacnými obchodmi a prerastajú až do nóbl obchodov pre zbohatlíkov, niektoré obchody a banky majú vlastnú SBS takže lúpeže tu bývajú asi na dennom poriadku. Dal som si kávu a kebab v odľahlom bistre, stálo ma to asi euro aj keď kebab bol malého formátu. Obchádzam námestie. Mojou prioritou je shisha bar keďže je to viac menej moslimská kultúra avšak neúspešne. Skočil som do potravín na nákup, za igelitku piva nejaké oriešky k TV za plnú tašku platím 5 eur takže ceny dobré.

Takže po menšej obhliadke mesta po tme prichádzam na hotel. Programov v TV bolo asi 10 ale preferoval som jedine ‟music channel‟ neznámeho pôvodu a nejaká módna prehliadka ženskej spodnej bielizne. Ráno vstávam asi o 6:00 na moslimské výkriky, ktoré sa ozývali z neďalekej veže uprostred mesta. Skočil som dole tam som mal raňajky v cene hotela. Výber raňajok bol pestrý len ja ako veľký gurmán sa mi až tak nepozdávali porcie, ktoré boli poukladané v chladiacich boxoch. Snáď to doplnia. Zjedol som 3/4 jedla, ktoré tam ponúkali a samozrejme aj niečo malé na cestu do ruky a ešte po menšom odpočinku som vyrazil do ulíc. Misia na dnešný deň bola stanovená - more, vyhľadať akúsi internetovú kaviareň a nakúpenie suvenírov pre mojich priateľov a známych. Fotky robím pri mori a sú tam všelijaké sochy gladiátorov, pamätníky a celkom pekné móla.

Snažím sa trochu vyčľapotať v mori no nie je to nič exkluzívne aj na tak nízke nároky ktoré mám je to niečo medzi blatom a pieskom a ďalej od mesta to bolo ešte horšie, plávalo tam dosť odpadkov, takže omočil som sa priamo v meste kde to aspoň vyzberali z mora. Internetovú kaviareň zháňam preto lebo kredit cca asi 15 eur sa mi minul už v Belehrade ale SMS mi stále chodili, totiž matka asi nemá nič iné na práci len vypisovať čo je so mnou a pritom som jej jasne vysvetlil, že idem na dovolenku a prídem až za týždeň. A smartfónom som nedisponoval pretože uznávam old school tlačidlové telefóny. Takže našiel som kaviareň z internetom a dávam si kávu pričom sa snažím prihlásiť na Facebook a tu zrazu nastal problém. Vyskočilo okno na ktorom bolo napísané: váš účet bol napadnutý - krajina Albánsko a po viacerých neúspešných pokusoch bol môj účet na Facebooku zablokovaný. Nadávam na výdobytky modernej doby a skúšam Google kde je taký istý problem, nakoniec som sa dostal iba na Pokec kde aj tak nikoho známeho nemám medzi priateľmi. Takže som znechutený na modernú dobu a odchádzam na hotel. Suveníry som mal nakúpene a ráno ma čakala dlhá cesta domov takže som sa zase posilnil miestnym pivom zo supermarketu a pozrel módnu prehliadku dal pár albánskych selfie o zrkadlo a išiel som spať.

Ráno som vstal asi o 8 hodine miestneho času a zbehol som do jedálne na raňajky, zas som im chudákom vyžral polku ponuky ešte som si zobral aj ovocie na cestu rozlúčil sa s recepčnou a vydal sa na ‟long way home.‟ Cesta ubiehala dobre teda až na to, že som odbočil na zlý obchvat ktorý ma nakoniec zaviedol až do hlavného mesta Tirana ale v pohode nič si z toho nerobím aj tak som to bral ako obhliadku mesta navyše. Doprava bola chaotická, navigácia ukazovala iba hlavný ťah stredom mesta takže naslepo som sa vydal smerom na západ mysliac si, že ma nejaká cesta vyvedie z mesta. Bol som na omyle! Nejaká cesta ma zaviedla cez miestny slum, ktorý pokračoval až do kamennej bane kde cesta končila. Rýchlo som sa otočil pretože to miesto mi pripadalo ako stredisko vykonávania mafiánskych praktik. Takže mi nezostávalo nič iné len vrátiť sa späť na hlavný ťah skúsil som druhú odbočku na západ. Ten ma doviedol pri nejaký bazár áut kde som si konečne radšej pozrel navigáciu, že aspoň ktorým smerom sa mám vydať. Pri tom jak som zastavil ma obehol motorkár ktorého asi 10m predomnou zrazila autoškola, čo som sa čudoval, že tam aj učia niekoho jazdiť v tej premávke. Inštruktor motorkára zdvihol, oprasil motorku posadil típka naspäť na motorku a každý šiel svojou cestou. Bola to dobrá skúsenosť, PZP tu asi nemajú - slobodný to stáť.

Po nekonečne dlhom blúdení mestom som sa konečne dostal von. Hlavnom meste som strávil asi 3 hodiny a cestou sa už nič viac neudialo až som prišiel na prechod s Čiernou Horou. Po preukázaní sa pasom odo mňa ešte niečo chceli ale nevedeli sa vyjadriť v angličtine, takže som vyťahoval všetky dokumenty a nakoniec sa jej pozdávalo slovo ‟green card‟ , naučil som ju ešte slovo ‟insurance‟ a pokračoval som vo svojej pohodičkovej ceste. Šiel som tou istou cestou takže smer Podgorica a cez hory zase do Srbska. Pofotil som Durmitor National Park, riečku a nejaké to jazero, ktoré som síce videl aj cestou tam ale nefotil som pretože vkuse pršalo. Za svetla som dorazil ešte do Srbska ale kdesi už pri Belehrade ma zastihla tma ale ja som sa nevzdával a pokračoval som pretože aj tak by som nezaspal. Spanie som mal naplánované v stane ktorý som vozil a ešte nebol ani vybalený. Správna doba na camping mi prišla na konci diaľnice z Belehradu cca 150km od maďarských hraníc. Pozrel som na mobil a tam správy od rodičov, že som mŕtvy a majú o mňa strach a prečo sa neozývam. No lenže to bolo na dlhšie vysvetľovanie a kredit na FunFóne veru neviem kde by som si v tejto chvíli dobil. Takže zo strachu, že budem ako hlavná udalosť ‟Krimi Novín‟ som stan zase nevybalil a pokračoval. Asi 20km pred maďarskou hranicu ma zastavili srbskí fízli, zase som im nerozumel tak som vytiahol pas a opýtal sa na - granični prelaz, to slovko som vyčítal z tabúl ktoré som videl a tak ma nasmerovali po diaľnici že 20km. Asi po 15tich som zbadal tabuľu - granični prelaz a šípka doľava, išiel som cez nejakú dedinku, sundal som nejakého potulného králika rovno pod auto colníkov ale radšej som nezastavoval a zastavil som až pred mrežu hraničného prechodu kde písali, že iba do 22:00. Pohraničiar zasvietil na mňa s baterku a nejako som sa opýtal kde sa dá prejsť, vysvetlil mi že po diaľnici ktorej som išiel a na konci je prechod otvorený nonstop. Takže vrátil som sa na diaľnicu až som dorazil na prechod, dlho som nečakal, policajt si prezeral motorku a pýtal sa, že či niečo nepašujem, odpovedal som nie otvoril batoh a odtiaľ len zavanuli rukavice a policajt mávol rukou a pustil ma. Celú cestu som išiel po maďarskej diaľnici až pri Budapešti som nejako poblúdil ale zase som sa napojil na hlavný ťah na Bratislavu. Cesta sa mi zdala nekonečná, ďalej som sa držal smer Komárno kde som si dotankoval. Cestou okolo Serede ma začal chytať mikrospánok, celú cestu do Hlohovca som si búchal do prilby a spieval pesničky ktoré mi napadli len aby som nezaspal, za Hlohovcom ma to prešlo a šťastlivo som dorazil domov. Doma všetci spali takže nechcel som robiť žiadne ceremónie a potichu som si šiel vychutnať spánok po 23-hodinovej jazde naprieč Európou.