Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 724 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 268
Áno, bolo to v pohode: 47% (127)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (141)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (10 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pokračovanie albánskeho dobrodružstva

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 13.12.2016 Autor: samuel7653
Čitatelia: 5188 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Balkánsky motovýlet 2016

Minuloročná dovolenka 2015 už bola za mnou a otázkou bolo, kam zamierim tentokrát. Chcel som, aby to nebol výlet typu „autista na výlete“, tak som začal zhánať parťákov. Motorkárov som poznal dostatok, ale iba zopár prepatých typu „zbal bágl vyrážame“. Jeden z nich bol Michal, sused a dlhoročný kamarát, s ktorým sa vozievam už od nepamäti, a ktorý zrovna kúpil novú mašinu Hondu CB500X. Dohodli sme sa na posledný júlový a prvý augustový týždeň, kedy začínajú celozávodné dovolenky. Času na prípravu bolo dostatok, takže sme sa dohodli. že Michal bude v čele expedície a za úlohu dostal inštaláciu usb chargru, ktorý mal prehodiť zo skútru pcx.

Deň pred odchodom som sa ešte uistil, či to myslí vážne a či je nachystaný. Pre prípad núdze by som išiel bez neho, ale uistil ma, že všetko platí.
A je to tu!..

zbalený pred domom
zbalený pred domom

Nastala sobota 23. júla v znamení odjazdu, zbalený som už bol a presúvam sa o 20 metrov pri Michalov dom. Opäť sa mi zdá, že Michal mešká, kým sa vychystal bolo 8 hodín. Nakoniec, aj keď s oneskorením štartujeme a smerujeme na diaľnicu smer Bratislava. Diaľničné prejazdy nie sú špecialitou pre moju CRF250M takže tempomat držím na 100km/h, kde ma Michal obieha (zrazu ma strašne naponáhlo, veď je to len 850 km na dnešný deň). Míňam ho pri najbližšom odpočívadle, kde si kontroluje ručne vyrobený nosič a dobieha ma niekde pri Trnave. V Bratislave zastavujeme, tankujeme plné nádrže a v mojom prípade aj kanister, dávame status na Facebook o smere našej jazdy a pokračujeme. V Bratislave schádzame na smer Budapešť a držíme sa smer Szombhately. Po polhodine jazdy cez rozmanité maďarské územie blikám Michalovi, že dáme pauzu na jedlo, no Michal stále nechcel zastaviť. Konečne sa podarilo a zastavujeme na jednej neznačkovej pumpe. Rozbaľujeme poľnú kuchyňu (akciové klobásky z Tesca a Michal našiel akciu aj na tuniaka). Na konci Maďarska trúbim na Michala opäť, že dáme pauzu, pretože mi zase celkom vyhladlo, zastavujeme na nejakej cyklosteske, kde si otváram plechovicu s fazolema. Michal dostal za úlohu nastaviť navigačku, kde ale nastal problém. USB charger, ktorý inštaloval, po pripojení navigácie posledný krát blikol a navždy sme sa s jeho službami mohli rozlúčiť. Opäť sa potvrdila čínska kvalita, nedobíja, a tak musíme improvizovať. S dvomi gumičkami, ktoré našťastie Michal zobral pre prípad núdze sme upevnili telefón o držiak GPS a pokračujeme ďalej. V Rakúsku trochu blúdime, ale nakoniec sme predsa dorazili do Slovinska, kde sa držíme smeru Lendava. Po rozkopanom prechode som sa zase skoro stratil, lebo som odbočil na diaľnicu, ktorú majú Slovinci spoplatnenú, ale našťastie som si to hneď všimol (po Michalovom vytrubovaní), a po odstavnom pruhu v protismere som sa vrátil. Lendava bola kúsok za hranicou, kde Michal má prvý kontakt s agresívnym slovinským šoférom, ale po vytrúbení pokračujeme a tankujeme na benzínke na konci Lendavy. Ešte stíhame zopár selfíčok a jeden nanuk, a pokračujeme smer Chorvátsko, kde nás fotia policajti do letného kalendára a dúfam, že v schránke nebudeme mať zopár chorvátskych pohľadníc. Obchvatom berieme Zahreb a napájame sa na diaľnicu do Zadaru.
Cesta je úchvatne dlhá a po predchádzajúcej konzultácií sme sa zhodli, že po okreskách by sme šli cez hory aj dva dni do Zadaru.

Takže chorvátsku diaľnicu tu veľmi nebudem rozpisovať, pretože každý ju dobre pozná, opakujúce sa slovíčko putarina, kde treba platiť za každý kúsok diaľnice, ktorá má na konci trasy vyšla na cca 20 euro. Obed sme si dali niekde v polovici diaľničnej cesty na odpočívadle, kde Michal dobíja smartphone. Dávame si meničko, tankujem, Michal medzitým zaspáva na mašine, a po pol hodine pokračujeme. Horko na diaľnici je neznesiteľné a diaľničné teplomery ukazujú cez 40 stupňov.

Okolo 21:00 schádzame konečne z diaľnice do Zadaru, stojíme pri prvej križovatke pri prístave, naťahujeme nohy, robíme fotečky a riešime, ktorý ostrovček uprostred cesty si kolonizujeme. Vchádzame do mesta, kde sa dostávame do centra. Plné cesty ľudí ako niekde vo Vietname, výluka na ceste pre nejaký summit, všade policajt ale tabule ma smerujú k hotelu Bastion. Pekný hotel, pri múriku námorné delá ako dekorácia, Michal to odchádza vyspeakovat. Čakám asi pol hodinu, nakoniec príde a vraví, že majú plné, ale prišiel aj s letáčikmi, kde sú pokreslené alternatívne hotely. Jednu adresu dávame do navigácie zaistenej gumičkami a predierame sa masou ľudí späť z centra. Parkujeme pri hoteli Tamaris, hotel drahý, na osobu 44 euro aj s dvomi pizzami a nejakým pivom, ale o 11 v noci nám to musí stačiť. Motorky po dohode parkujeme za hotelom, na izbe zakončujeme deň víťazným repákom a v reštike vychutnávame polnočnú pizzu a ideme spať.

Ráno štartujeme smer Vodice, cestou ešte zastavujem pri prvej zátoke so slanou vodou, kde sa prezliekame do kúpacích trenírok, naše neopálené zadky sú očumované šoférmi áut prechádzajúcich po hlavnej ceste. Voda bola slaná, plná chalúh, ale ten pocit víťazného kúpeľa na nezaplatenie.

zátoka bielych  veľrýb kde sme sa kúpali, Chorvátsko
zátoka bielych veľrýb kde sme sa kúpali, Chorvátsko

Pokračujeme, cesta vedie popri mori, takže výhľady sú krásne. Kocháme sa tou krásou a po cca 1,5 hodine sme vo Vodiciach, kde blúdime po mestských uličkách a močíme sa v miestnom mori. Zastavujeme v Splite na benzínke, kde sa chladíme v klimatizovaných priestoroch. Michal išiel dobré dve hodiny bez bundy iba v tielku, a tá reflexná farba jeho opálenia, pohľad na nezaplatenie. Prechádzame cez Omiš, ktorý sa mi pozdával a za mestom obedujeme v motoreste pri ceste, kde si objednávame mäsový tanier. Jediné sýte jedlo, ktoré v Chorvátsku nesklame. Zalievame ho dobrým pivom a pokračujeme smer Makarska.

obed za Omišom, Chorvátsko
obed za Omišom, Chorvátsko

Po ceste stretávame motorkára na zemi, ale našťastie už pri ňom bola pomoc a zranenia nevyzerali vážne, takže pokračujeme. Vchádzame do mesta Makarska, ale už na začiatku je neskutočná kolóna, kde sme sa pripojili k miestnym skútristkám, v závese ktorých sme sa predrali do samotného centra. Prechádzame centrom až do zastavanej oblasti s označenými domami „sobe, rooms, apartman“.

Pri jednom zvoním, nikto nevychádza a ako sa vraciam k motorke, Michal sa už zakecal s jednou MILF-kou a dojednal ubytovanie za 20. Ideme to obzrieť, je to len jedna izba, ale s klímou a hajzlom na chodbe, ale však mne to vyhovuje, Michalovi tiež, tak ostávame. Motorky parkujeme do garáže a ideme večerať do mesta. Po večeri zisťujeme, že večer je párty, takže sa presúvame ku fľaške na izbu. Po degustácii ideme za smerom hudby do disco baru Petar Pan. Atmosféra v pohode, pomaly sa to zapĺňa ľuďmi, dávame fotečky s miestnym maskotom v ledkovom kostýme a bavíme sa do rána. Len bar mal jednu nevýhodu. Nikto mi nerozumel, takže na nejaké rozhovory o podstate vzniku vesmíru nemali cenu.

Petar Pan, Makarska, Chorvátsko
Petar Pan, Makarska, Chorvátsko

Michal sa len smial ako ma jediná japonka menom Yoko poslala do čerta asi 20 krát za večer. Po riadnom delíriu som sa pobral na izbu, aj keď som Michala nenašiel, ale kľúče som mal ja, snáď trafí na izbu. Spím si v postielke pekne a zrazu telefón, že mu mám otvoriť. Otvorím dvere a tam Mišo skrútený na gauči (keby to bol aspoň gauč, poznámka Michal) pred dverami, hlavne že si izbu zaplatil. Ráno som bol skoro hore, takže som bol nakúpiť v miestnom Lidli a celý deň sme trávili výletmi po miestnych kopcoch a plážach .Večer sme zakončili dobrou večerou v tradičnej reštike, kde obsluhovala mladá Maďaročka.

Video

Ráno sme sa zhodli, že pobrežia máme dosť a vyrazili sme smer Mostar. Cesta bola nádherná, cez kopce ponad more, bohom zabudnuté údolia a dedinky. Držali sme sa značenia Medžugorie, pretože všetky cesty predsa vedú do Medžugoria. Benzín tankujeme po 80 centov aj keď kilometrový dojazd sa kvalitou benzínu skrátil. Bosna je proste krásna, okolo obeda sme dorazili pred mesto Mostar, kde sme ešte pred mestom odbočili doprava na kopec týčiaci sa nad mestom, kde mali ako správni kresťania umiestnený kríž.

kopec nad Mostarom, Bosna a Herceovina
kopec nad Mostarom, Bosna a Herceovina

Robíme fotky a schádzame do mesta, pohľad nebol moc príjemný. Trojročné deti žobrajúce pri ceste, ale nezastavujeme a parkujeme v Starom meste, kde nás miestny týpek v reflexnej veste naviguje bohvie kam, aby sme zaparkovali. Asi po pol hodine parkujeme za 4 eurá za motorku (Mišo platí kunami), totiž oni berú asi každú menu, ale našťastie v cene bolo aj stráženie batožiny čašníkmi baru, pred ktorým sme zaparkovali. Ten slávny starý most bol pár desiatok metrov od parkoviska, všade samé stánky, gýčové magnetky, ľudí jak na Václaváku. Kupujeme magnetky, robíme fotky a je čas odtiaľ vypadnúť.

Mostar, Bosna a Hercegovina
Mostar, Bosna a Hercegovina

Pokračujeme cez skalnaté údolia, kde zrazu začalo pršať, a tak sa skrývame pod strechou miestnej pumpy, kde si kupujeme nanuk a nejaké pitie. Zrazu prišlo nejaké mafiánske auto, jeden týpek vyzeral jak Frankenstein, a ten druhý vyzeral dôležito, ale našťastie žiadne konflikty sa nekonali. Po malej prestávke sme zase na horách, jeden moment sa mi zdalo, že vedľa mňa udrel blesk, ale nie som si istý, či to nebola len fatamorgána. Tak si idem, zrazu rachot, gurtna, s ktorou som mal priviazaný bágl sa uvoľnila a vbehla mi do kolesá. Prihol som háčik na gurtne späť a pokračujem. Michala som už dlhšiu dobu nevidel, tak dole v údolí zastavujem, robím fotečky a zrazu nejaké auto zastavilo a šofér lámavou angličtinou povedal: „your friend have small incident“ ja na to ,,small incident?“.

Bosna a Hercegovina, po kolízií
Bosna a Hercegovina, po kolízií

Hneď mi v hlave prebehlo, že ten k...t sa vysypal. Tak teda skočím na motorku, upaľujem späť a asi po 2 km pozerám, Mišo točí speťák vedľa cesty na krajnici. Po zistení že nejaký opilý Bosnanec mu išiel v zákrute v protismere, a on to stočil do protismeru na kamene, dosť dobre dopadol. Len položil motorku na nohu, ktorá ho aj trochu pobolievala. Riešilo ho tam hneď asi 20 miestnych, čo šli po ňom a všetko videli, a že účastník ani len nezastal. Po doladení speťákov pokračujeme smer Montenegro.

Cestou ešte stretáme vojenské jednotky EUFOR, čudujem sa, čo tam ešte robia v tak bezpečnej krajine a prechádzame cez horský hraničný prechod do Čiernej hory. Horskou krajinou ešte putujeme asi 10 km, až sa dostaneme na vrchol hory, odkiaľ je vidno more a mestečko Herceg Novi.

Herceg Novi, Čierna Hora
Herceg Novi, Čierna Hora

Cestou dole ho klopím asi 80 km rýchlosťou, a tu zrazu mi začalo utekať predné koleso, nohou som sa odrazil do opačnej strany, a tým som zachránil situáciu možného pádu a trenky šoféra idúceho oproti mne.
Neviem, čo to bolo za asfalt, ale nemal žiadnu priľnavosť. Cestu si skracujeme trajektom ktorý premával medzi úžinou a ušetril nám 1-2 hodiny.

Trajekt, kúsok od Herceg Novi, Čierna Hora
Trajekt, kúsok od Herceg Novi, Čierna Hora

Začalo sa stmievať, jemne pršalo, cesta až po Budvu je jedna veľká kolóna, kde som napočítal asi 8 áut v priekope. Cestu si skracujem po krajnici, kde všetkých obieham a o cca 22:00 prichádzam do mesta Sutomore. Volám Mišovi, ale zas ten roaming mi nejako nefunguje, tak zastavujem pri ľuďoch na začiatku mesta, ktorí ponúkajú ubytovanie. Prvá bola nejaká babča, ktorá mi navrhla cenu 25 za noc, čo odmietam a prihovára sa mi nejaký dedo, čo mi dal cenu 20. Ale keď ma zatiahol do toho domu, kde ma ovalil zatuchnutý smrad a videl som tie válendy, kde mám spať, nejako som mu vysvetlil, že idem ešte niečo vybaviť a hneď sa vrátim, pretože už mi bral z motorky bágl, a bol si istý že ma lapil na výhodnú cenu. Skáčem na motorku a plným plynom preč. Našťastie mi volal Mišo, že je na benzínke a zohnal ubytovanie. Po príchode tomu tak bolo lebo sa zarozprával s majiteľom hotela a mali sme to za 25 bez raňajok.

Ubytovanie je super, parkujeme motorky v podzemnej garáži, exneme zopár repákov a zaspávame. Druhý deň sa trochu vozíme mestom a ukazujem Mišovi pláž, na ktorej som bol pred rokom. Voda je v pohode, ľudí málo, teda aj tí, ktorí tam boli, boli na ostro. Bolo nám to divné, ale aspoň tam nebola tlačenka. Trochu som si podriemal, keď tu zrazu rozdrapím oči a týpek s holým bimbasom sa na mňa díva a fajčí cigaretu. Nenápadne som Mišovi naznačil, že je čas ísť, pretože tu začína byť teplo.

hot beach, Sutomore Čierna Hora
hot beach, Sutomore Čierna Hora

Večer sme sa vybrali na miestne veselice, hostesky číhajúce pred disco barmi k nám začali dobiehať, a prvá ma aj pekne obalamutila, keď ma zatiahla pred barový pult a dali sme si po panáku (gút prajs), a potom som ju už nevidel. Ďalšie som už riešil ináč a hneď jak prišla som ju chytil za zadok a dali pokoj.
Zastavili sme sa pri jednom stánku s pivom, kde sme sa dali do reči so srbským brigádnikom, a od tohto večera aj našim kamošom Milošom z Belehradu. Dali sme si uňho pár pív a po chvíli sme tam už sedeli ako miestny, teda mýlili si nás, keď nám pokladali rôzne otázky v tej ich reči.

Miestny predavači piva, Sutomore Čierna Hora
Miestny predavači piva, Sutomore Čierna Hora

Asi po 4tom pive som sa išiel asi druhý krát vymočiť po schodoch pri hlavnú cestu, keď tu naraz jak som oklepával sa mi prihovorila nejaká slečna s talianskym prízvukom. Asi po 5 minútach sedenia na schodoch a dívania sa na more a s vysvetlením, že jej priateľ si išiel zaplávať ma zatiahla za auto a privítala ma južanskou pohostinnosťou.
No a keď som to povedal Mišovi, ktorému sa tiež chcelo močiť, ale radšej zadržal. Po čase sme sa tomu len zasmiali a konštatovali, že iný kraj, iný mrav.

Dopili sme posledné pivá, ktoré nám už Miloš dával aj zadarmo a išli sme na hotel. No teda ja som na hotel aj dorazil, len Michal mal chuť sa ešte trochu zabaviť, tak prišiel o 3 hodiny neskôr.

Ráno o 8:00 balíme veci, na motorkách ideme cez promenádu sa rozlúčiť s Milošom, ktorý nám ako sponzorský dar každému pribalil na cestu fľašu chladenej minerálky a smerujeme do Albánska.

Cestou sa nič moc neudialo, až na to že som musel dať Michalovi náskok, pretože mi začalo v bruchu hrmieť a musel som nájsť vhodné krovie. Hranica s Albánskom bola strážená iba z černohorskej strany, kde sme ešte s ďalšími motorkármi sa predrali dopredu kolóny a odovzdávali sme pasy na prehliadku. Ja, ako posledný som tam mával s pasom a fízel ukazoval, že môžeme ísť, aj keď môj pas si nezobral, tak som teda nezdržoval a bez registrácie som prekročil hranicu Albánska.
Približne po 3,5 hodine sme konečne dorazili do Duress. Vravím Michalovi, že tu to už poznám, ideme na námestie, lenže odbočil som o odbočku skôr a chvíľu sme blúdili v spleti uličiek, kde z času na čas viselo nejaké elektrické vedenie alebo miestni vylievali najrýchlejšiu kanalizáciu na svete, typu plné vedro exkrementov.

Na námestí volíme do navigácie destináciu Golem (čo je vlastne časť Duress) a asi po pol hodine sme sa ocitli pred honosným malým hotelom, ktorý vyzeral dosť luxusne, ale snáď sa tam nájde cenovka aj pre nás.

hotel s výťahom
hotel s výťahom

Parkujeme pred hotelom, Mišo čaká pri batožine a ja idem niečo vyspeakovať. Recepčný mi ponúkol izbu za 70 na noc (35 na osobu). Idem po schodoch na prvé poschodie, vojdeme do izby, tam hotová krása, všetko z mramoru, naleštené, proste izba ako pre faraóna. Ideme na balkón, pod ktorým Mišo čaká, tak na neho kričím, že je to za 70, ale je to luxus. Prikývol, že to teda berieme. Ešte mi dal na výber poschodie nad nami, že izba tam je identická. Tak vyberám to vrchné, veď aspoň lepší výhľad na more.

Na recepcií teda platím za dve noci, berieme bágl z motoriek a ideme k výťahu. Vchádzam do výťahu a Michal na mňa šepotom „kukaj penáze“. Kôpka peňazí pekne v strede výťahu, tak teda zložil som ich napoly a pichol do zadného vrecka riflí.
Prišli sme na izbu, zavrel som dvere a o pár sekúnd na to niekto klope. Bol to recepčný a pýtal sa „you find some many on the floor?“, odpovedám že nie a tvárim sa, že neviem, o čo ide. Dozvedám sa, že to ich manažér stratil peniaze, že či sme ich nenašli. Odpovedám, že nie a zatváram dvere. Takto sa to opakovalo ešte asi 3x čo opakuje tú vetu, ale na 4x to už moje svedomie nevydržalo, a vytiahol som bankovky z vrecka a povedal „its oki?“ a buchol dverami. O chvíľu len zazvonil hotelový telefón.

Vravím Mišovi zdvihni to, a on odpovedá - to je tvoj kšeft. Dvíham telefón a recepčný povedal „manager said, please leave the hotel“, ešte sa otáčam k Mišovi a pýtam sa, či leave je odísť, a keď mi to potvrdil, tak som len skleslým hlasom povedal oki a položil som.

Michal sa zase obúva a ideme dole, kde mi našťastie recepčný vrátil moje eurá, a aj keď sa ospravedlňoval, rýchlo sme sadli na moto a plným plynom preč.

O 50 metrov Mišo začne odbáčať do ďalšieho hotela, pričom som ho hneď zastavil, že nech neblázni, a že nech ideme aspoň o 2 km ďalej. Blúdime Duressom a nemôžeme už nájsť vhodný hotel, myslím taký so súkromnou plážou. Odbáčam do odbočky, ktorá je celá ohraničená plotom mysliac, že je tam hotel, ale SBS ma pri bráne zastavil, pýtam sa na free room a odpovedá, že to je nejaká prezidentská rezidencia, či také niečo.

Skúšam teda šťastie hneď na vedľajšej odbočke, kde je napísané Tropical Resort. Vítajú nás hneď dvaja hlídači, parkujeme a ideme na recepciu. Tam nás privítala mladá recepčná, pýtame si nejaké ubytovanie. Ponúkla nám izbu v hoteli za 80 na noc alebo plážový domček za 70. Po obhliadke berieme plážový domček. Na recepcií pýtajú občiansky na rezerváciu, tak sa otáčam na Michala, nech dá on teraz občiansky lebo môj mali už ofotený v hoteli, odkiaľ nás vyrazili.

Vybaľujeme sa teda v domčeku, kde po spustení klimatizácie zisťujeme, že z nej vyfukuje zatuchnutý smrad. No nevadí, luxus nám už asi nebude dopriaty. Večeriame teda v hotelovom bare (nejaké kuracie s hranolkami a k tomu pivo).
Testujeme súkromnú pláž s lehátkami a okolo 11 už popíjame repák a zobúdzame sa do nového rána.
Ráno raňajkujeme v hoteli, švédske stoly boli fakt pestré, ale po mojom nájazde to museli doplniť, a Mišo sa zase nevedel dopiť hotelového džúsu. Celý deň vylihujeme na pláži, teda až na obed sme sa vybrali najesť niekde do mesta lebo tá hotelová reštika je fakt dosť drahá.

pláž, Tropical Resort  Albánsko
pláž, Tropical Resort Albánsko

Asi 100 m od hotela je miestne bistro, pýtame sa asi majiteľa, ktorý tam aj obsluhuje, či sa dá platiť eurami, odpovedá že nie, ale keď Michal máva desaťeurovkou, tak prikývol a dávame si masový tanier so zeleninou. Mäso bolo fakt dobré, tipujem, že nejaká ovca alebo koza. Teda chodilo mi po rozume, že či to nie je z nejakého kresťanského turistu, ale zaliali sme to dobrým pivom, ktoré bolo načapované do zamrazeného poháru. Fakt dobré pivo, platíme 10 euro a ideme o obchod ďalej, kde Michal kupuje tričká I love Albania. Po nákupe ešte volá mladú predavačku na hotel, s tým jeho návrhom som plne súhlasil, aj keď on to vedel lepšie vyspeakovat, tak som sa mu do toho nemiešal.
Ale bola neoblomná, a že musí ráno skoro vstávať...

Pokračujeme na pláži až do večera, začínam sa ale nudiť z tolkého ničnerobenia a večer vyrážame sa zase najesť do miestnych podnikov. Navštívili sme miestny kebab, kde berú iba ich menu (lekky), ale vedľa v potravinách nám po zakúpení dvoch káv v plechovici vydáva ich menu. Ku kebabu nám pani, ktorá tam pracuje čapuje zase také dobre zamrazené pivo, takže relax medzi miestnymi na jednotku.
Za dve kávy, 4 pivá, dve vody a dva kebaby sme platili 5 euro, a ešte nám aj čosi ostalo.
Vraciame sa do nášho zatuchnutého domčeku, dávame pár repákov, ktorými končíme deň.

Ráno sa balíme odovzdávame kľúčik, ale nejako sa nevieme rozlúčiť, pretože na recepcií boli dve krásne mladé Albánky, ktoré mali tak krásne úsmevy, že sme rozmýšľali, či si nepredĺžime pobyt.

Štartujeme okolo 8:00 a kľučkujeme cez tú bláznivú premávku von.
V polke cesty k hraniciam ma Michal odbehol, takže sme pokračovali každý sám, ale až na malé blúdenie v nejakej dedinke som sa dostal konečne ku hraniciam, kde som myslel, že bude čakať Michal, ale nebol tam. Colníkovi dávam pas, nešlo mu to naskenovať, obliali ma smrtelné poty, že je na mňa vydaný zatykač, ale našťastie sa mu to podarilo, a ja opúšťam Albánsko.
Pokračujem na Podgoricu, kde idem rovno cez hory, ako rok predtým. Volám Michalovi, že ho čakám pri prvom tuneli.

Stratený pri prvom tuneli
Stratený pri prvom tuneli

Čakám asi pol hodinu, idem pomaly ďalej na pumpu a volá Mišo. Pýtam sa kde je, vraví, že žiadny tunel tam nemal. Začal do telefónu menovať mestá, na ktoré smeruje, ale tie názvy som v živote nepočul, ale nakoniec sme prišli na to, že on išiel v Podgorici doľava, a že tú trasu sme mali naplánovanú. Bolo mu ťažké vysvetliť, že ja som žiaden plán ani nevidel, ale sadám na motorku, a idem späť za Michalom, ktorý je na opačnej strane pohoria (cca 70 km).

V meste bola hrozná kolóna, a po zopár kolíziách, ktoré som skoro spôsobil obiehaním kolóny po pravej strane sa dostávam na dobrý smer. Asi po 3 hodinách jazdy, kde som aj stretol uprostred ničoho Suzuki Ignis s piešťanskými značkami sa dostávam na benzínku v meste Plužine, kde Michal už stepoval asi hodinu (a vraj tam stretol skupinku poliakov na BMW). Od tohto miesta začína Národný park Durmitor.

výhlad na dedinku Plužine
výhlad na dedinku Plužine

Výhľady začínajú po prejdení mosta cez jazero hneď za Plužine a cesta naberá obrátky, keď sa predierame podľa môjho názoru červými dierami, boli to jednoducho len diery vydlabané do skaly, cez ktoré viedol len úzky chodníček. Po cestičke sme dorazili do malého motorestu, kde si doprajeme vychladené pivo. Pred barom parkujú BMW motorky poliakov. Absolvovali podobnú trasu ako my.

začiatok Durmitoru, poliaci
začiatok Durmitoru, poliaci

Cesta pokračuje asi 50 km naprieč parkom, kde sme sa celkom zdržali, lebo fotky sme robili asi každých 10 metrov, bola to proste nádhera.

Durmitor, Čierna Hora
Durmitor, Čierna Hora

Cestou vchádzame do dedinky, kde je v ponuke rafting a lanovka, ale bohužiaľ kupujeme len magnetky miestnej rarity (most na Taru), čo je asi nejaký unikátny most v Čiernej hore.

Most na Taru, Čierna Hora
Most na Taru, Čierna Hora

Obedujeme niekde v Srbsku pri malom rybníku, miestnych je tam plno, takže to asi nebude taká hrôza. Vyberáme z menu miestnu špecialitu, tzv. príbojský rezeň. Bolo to fakt dobré, nejaké mäso vo vnútri plnené taveným syrom, a k tomu hranolky a zelenina.

Začalo sa stmievať, a bol už najvyšší čas niekde rozložiť stan. Návrh padol na krásny zelený trávnik za benzínovou pumpou v dedinke Ljig, kde si dávame kávu za jediné srbské peniaze, ktoré nosím v peňaženke od minulého roku. Zhodnotili sme, že po káve aj tak nezaspíme, únava ešte nie je kritická, tak plán sa odkladá.

Cesta domov bola nekonečná, asi 6 hodín sme išli, podľa Mišovho názoru cez Strečno a Pezinskú Babu, proste kopec hore, kopec dole, úžina, a tak to pokračovalo až k Belehradu, kde sme sa napojili na diaľnicu smer Nový Sad, Graničný prelaz Subotica.

Na diaľnici pred Suboticou dávame ešte trochu odpočinku, pretože slnko začalo už vychádzať, takže sme boli na ceste už 20 hodín. Vchádzame do mesta, vidíme značku graničný prelaz, nasledujeme značenie, ale po spleti cestičiek sa nikam nedostávame, tak pozeráme mapu v navigácii. Boli sme už takí vyčerpaní, že asi 10 minút sme bez slov pozerali do navigácie, tak nakoniec sme zhodnotili, že sa necháme naviesť navigáciou až po prechod.

Na hraničnom prechode nikoho nebolo, okrem dvoch policajtov a dve poloprázdné autá pred nami. Na srbskej strane sa to hmýrilo migrantmi, ktorí mali tie svoje príbytky hneď vedľa tej policajnej búdky. Po kontrole batožiny, v ktorej sme prevážali ešte trochu slovenského repáku a nevypraté veci, nás colník púšťa ďalej. Asi po 2 km zisťujem, že sa mi prepálila gurtňa o výfuk. Improvizujem, prehadzujem tašku cez plece a pokračujeme smer Baja. Po ceste hľadáme vhodnú plochu na kemping, ale keď vidíme, koľko pohraničnej stráže brázdi tie cesty, tak by to asi nebol dobrý nápad rozkladať stan niekde v kukurici pri ceste. Vhodné miesto sme našli až pri meste Baja, hneď vedľa protipovodňového valu Dunaja, pri balíku slamy.

Stanujeme, Baja
Stanujeme, Baja

Rozkladáme stan dáme ešte po glgu repáku a spíme po 26 hodinovej jazde z Albánska.

Vstávame po 4 hodinách spánku a trochu odpočinutí valíme smer Komárno. Pred Komárnom nás zastihol dážď, tak čakáme na pumpe, pokiaľ to prestane. Ale po pol hodine som si povedal, že osvieženie nezaškodí a vchádzam do mesta, kde je zrovna pobúrková kalamita. Autá odstavené po zaplavení motora. Zavesil som sa za autobus, ktorý mi rozrážal vodu, miestami som bol po kolená sediac na motorke vo vode, modlím sa nech mi to nenasaje, ale po úspešnom prejdení kritického úseku, kde som bol na sekundu aj po pás vo vode, som to odstavil pri stánku kebab.

kalamita Komárno
kalamita Komárno

Raňajkujem, celý mokrý sadám na motorku, a pokračujem bez Michala, ktorého som naposledy videl na tej pumpe .
Šťastlivo som dorazil domov, píšem ešte Michalovi, že som doma, nech ma nikde nečaká, ale dorazil domov pár minút predo mnou.

Zhrnutím výlet dopadol na jednotku, najazdili sme cez 3000 km (ja o 100 km viac) za 9 dní, náklady na osobu boli cca do 500eur, ale zážitky na nezaplatenie.

Pridané: 13.12.2016 Autor: samuel7653 pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (10 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku: