Prvá láska je vždy prvá - Suzuki SV650S 2011

Sny mladého chalana

Môj pradedo mal vraj Jawu. Naleštenú a bordovú. Stará mať mi viac nevedela povedať, ale môj odhad podľa rokov je, že to bola kývačka dvestopäťdesiatka. Keď ju pradedo viezol do školy, uviazala si na hlavu šatku a on jej nakázal aby sa ho riadne držala. To je jediná stopa motoriek v rodokmeni, čo som vypátral.

Som chalan z malomesta a teda začiatky s Pionierom a následne nejakou silnejšou Jawou / ČZ sa ma netýkajú. Za motorkami som sa vždy otáčal a obdivoval frajerov na nich. S motorom vo vysokých otáčkach prehrmeli ulicou cez deň a v noci išli pomaly - užívali si jazdu prázdnym osvetleným mestom. Keď som bol na gympli, spolužiak ma odviezol pár ulíc na svojom novom choppri čínskej výroby o objeme 125 cm³. Paráda. Jazda sa na môj vkus skončila priskoro. Tretia jazda v tandeme bola už na silnejšom Intruderi (opäť CCC) a trvala aj o trochu dlhšie. Skvelý pocit. Aby ste ma nechápali zle - proti skupine CCC nemám zhola nič, skrátka sa mi vždy nejako priplietli do cesty.

V tomto veku keď som chodil na strednú som sníval o vlastnej motorke - samozrejme s objemom 125, keďže som mal šestnásť. Nemal som však peniaze a nemali ich ani rodičia. Mohol som len obdivovať a občas si kúpiť nejaký časopis. Čas plynul a prišli iné starosti. Maturita, potom vysoká. Boli brigády a z toho nejaké peniaze, tie však boli na celkom iné veci. Vysokú som dokončil a dokonca sa aj v odbore zamestnal. Začal som bývať v hlavnom meste. Pracoval som a nemal vysoké náklady, takže peniaze sa po troche hromadili. Rozhodol som sa splniť si jeden zo snov. Ten menší. Navštíviť Vietnam.

Jazdcom vo Vietname

Vietnam je famózna krajina, ktorú som mal v pláne prejazdiť osamote na skútri a pritom som na takom niečom nikdy nesedel. Na motorke doteraz vždy len ako spolujazdec. Nerozum? Určite. Ako toto vietnamské dobrodružstvo dopadlo popíšem v samostatnom cestopisnom článku. Tu uvediem len záver - najazdil som 2000 km po občas zbesilých vietnamských cestách a trikrát sa vyváľal v prachu. Olej na ceste, štrk v zákrute a nesústredenie sa na jazdu. Dosť časté príčiny nehôd motorkárov a ja som mal možnosť si ich v krátkom časovom úseku všetky zažiť! Našťastie sa mi nič vážne v krajine žltej hviezdy nestalo a ja som sa celý vrátil s cennými skúsenosťami.

Veď čiastočne som sa aj pripravil - mal som riadne motorkárske rukavice (hovoril som si, že tie šrámy na koži rukavíc mohli byť na mojej vlastnej koži) a hlavne aj obstojnú integrálku (vo Vietname vám k skútru dajú prilbu, čo vyzerá ako šiltovka a ochráni možno ako škrupina z vajca). A práve tú som kupoval s úmyslom, že ak sa vrátim celý, spravím si to veľké áčko. Mojím verným spoločníkom po vietnamských cestách bol poloautomatický skúter Honda Wave Alpha s objemom 100 cm³.

Vietnam vás ako jazdca na motorke naučí dobrému i zlému. Dávanie prednosti v jazde tam funguje trochu inak. Tam skrátka idete a nečakáte, keďže skútrov a motoriek je tak veľa a oni vás obídu. U nás to chce nájsť v premávke tú medzierku alebo počkať až vás niekto pustí. Ako kladnú hodnotím skúsenosť filtrovať tak hustú premávku - konštantný prúd motoriek, áut a nákladiakov zo všetkých strán. No a vietnamská premávka vás tiež naučí ostražitosti, lebo vietnamskí vodiči robia často psie kusy (predbiehanie nákladiaka autobusom v neprehľadnej zákrute a iné špeciality).

Hľadanie tej pr(a)vej

Po návrate z Ázie som sa prihlásil do autoškoly a napätý išiel na prvú jazdu. Skúter je jedna vec, ale veľká motorka iná. Jazdil som na parkovisku medzi autami - trochu stres. Najprv rozbiehanie na choppri o objeme 125 cm³. Keď som to vyladil a jazdil už aj na dvojke, inštruktor sa s lišiackym úsmevom pýta, či vyberieme z garáže päťstovku. Zacítil som ihličky nervozity v žalúdku, ale hovorím, že jasné. Motorka oproti choppru nová a ťažká. Príjemne tvrdé radenie, spojka aj ostrejšie brzdy. Za chvíľku som to mal ako tak v ruke, motor mi pri rozbehu nezdochýnal a ani som to nepoložil. Priestor na jazdenie sa mi však zdal bolestne malý - keď som trochu pridal, už som musel brzdiť.

Medzitým som brázdil inzertné portály a rozhodoval sa čo vlastne chcem. Prvá motorka. Nie prvá veľká motorka, ale vôbec prvá motorka. A veľa hláv, veľa rád. Nekupuj si 250-ku, skoro ti bude malá. Kúp si turistu, nebude na teba tak fúkať. Čo keď pôjdeš diaľničný presun. Kupuj motorku, ktorá bola nová kupovaná na Slovensku a ideálne od prvého majiteľa. Tejto poslednej rady som sa držal asi najviac a vyplatilo sa. Použijem klišé - vedel som, že toto nebude voľba rozumu, ale voľba srdca. Vo výbere bola Yamaha Fazer a FZ6, Honda Hornet a CB, Kawasaki ER-6n a hlavne Suzuki SV650.

Odjakživa sa mi "esvéčka" páčili. Majú priateľský dvojvalec a nízku hmotnosť - ideálna kombinácia aj pre začínajúceho jazdca. Motor zároveň poskytuje do budúcna výkonnostnú rezervu a teda by motorku nebolo treba tak skoro meniť. Sú nenáročné na údržbu a na trhu existuje dostatok náhradných dielov. Prvé generácie mali rám z trubiek s okrúhlym prierezom, no ploché rámy novších generácií sa mi páčili viac. Prednosť som dával verzii s prednou kapotážou, pretože sa mi páčil ten trochu športovejší vzhľad. Dôležitým faktorom bola u mňa aj výška - meriam 185 cm a nechcel som byť na motorke veľmi poskladaný. Obzrel som jednu Hondu VTR250. Podľa môjho názoru nádherný stroj a keď som si na ňu sadol, tak mi prišla ľahučká a priateľská. Pekný zvuk dvojvalca a hlavne ten rám. Už pri sedení na parkovisku som však vedel, že pri mojej výške by to bolo trápenie.

Potreboval som poriadne moto oblečenie. Nechcel som odolávať nutkaniu minúť celý rozpočet na motorku a tak som v jednu slnečnú sobotu prevetral svoju už trochu zaprášenú nemčinu a vlakom sa zaviezol do Viedne. Urobil som dobre, pretože kúpiť oblečenie na mňa je všeobecne problém - som vysoký a štíhly - a vo Viedni majú skvelý výber. Ešte k tomu som nešiel po textile, ale po koži, keďže som vedel, že idem kupovať naháča a k tomu mi skrátka pasuje viac koža. Predavač mal ale dobré oko, trafil veľkosť a v igelitkách som si odnášal dvojdielnu koženú kombinézu a športové čižmy.
Ďalej som vedel, že budem potrebovať garáž. Nemienil som tŕpnuť noc čo noc, či mi motorka stojí pod domom a vystavovať ju vrtochom počasia sa mi tiež nepáčilo. Prenajal som a vyškrtol ďalšiu vec zo zoznamu. Začínalo to do seba zapadať. Už som potreboval len dve veci - vodičák a motorku. Hľadal som a začínal som byť zúfalý. Dátum sa točil okolo polovice mája a sezóna bola v plnom prúde. Motorky v žalostnom stave alebo dovezené podozrivé mašiny s dierami v záznamoch STK. Motorka je v poriadku, ale je tam malý detail s občas slabou prednou brzdou, motorka len spadla v garáži, atď.

V autoškole som medzitým odjazdil pár jázd na Suzuki Bandit, tiež celkom nová mašinka a pekne išla. Tam som si mohol odskúšať ako sa ide so štvorvalcom. To už som bol aj v premávke, čo bolo pre mňa trochu stresujúce, keďže na aute nejazdím a ani som po urobení si vodičáku na auto v roku 2009 veľa nejazdil. Ale nezmätkoval som a dokonca keď sa nám dvom oranžovým vestám motorkár pozdravil, stihol som sa aj odzdraviť. To bol môj prvý pozdrav, čo som ako jazdec dostal. Kto nevie, nepochopí ten pocit. Musím podotknúť, že na toto obdobie tiež nezabudnem, pretože som z miesta kde bývam išiel do autoškoly MHD vždy s dvomi prestupmi a vždy v čižmách, s prilbou a minimálne s bundou s chráničmi. Väčšinou si ľudia aj tak nevšímali, niektorí sa čudovali a niektorí sa uškŕňali. Mne to však bolo jedno. Ja som si išiel za svojim. A hovoril som si - načo riskovať. Keď to oblečenie mám, nech slúži.

Kúsok od Trnavy sa objavilo Suzuki SV650S, ročník 2011. Najazdené niečo vyše jedenásť tisíc, kupované na Slovensku, druhý majiteľ. Biely športový pás cez motorku a modré polepy na kolesách, inak žiadny tuning. Nebúraná, nepadnutá. Mala vraj nové metzelerky. Podľa fotiek vyzerala motorka veľmi pekne, ale boli to dve fotky z pekného uhla, tak som vypýtal ďalšie. Predajca znel v pohode, netlačil na pílu a urobil mi ďalšie fotky. Už z rôznych uhlov a detailnejšie. Motorka vyzerala stále dobre, ako nová. Obhliadka a prípadná testovacia jazda sa dala urobiť len cez víkend a môjmu kolegovi, čo som ho pri obhliadke chcel mať sa nedalo. Nevadí, hádam sa nepredá.

Ďalší víkend sa kolegovi opäť nedalo. A stále ju nikto nekúpil. Bol som ako na ihlách. Keď prišiel piatok a majiteľ bol doma, bol som rozhodnutý sa na ňu ísť pozrieť aj keby som tam mal ísť sám. Môjmu kolegovi sa zas nedalo, tak mi iný kolega motorkár dohodil známeho, čo som sa s ním videl pred tým len raz, ale v hesle "motorkári si majú pomáhať" bol ochotný sa ísť na moto so mnou pozrieť a prípadne ju aj zobrať na testovaciu jazdu (ja som stále robil autoškolu). Keďže nemám auto, podržal ma ďalší kamoš a bol ochotný mňa aj známeho jeho autom dopraviť za motorkou (fanúšik trojcípej hviezdy na štyroch kolesách, takže sme išli vo veľkom štýle). Dával som to logisticky dohromady lepšie ako slovenská pošta a boli sme takmer na mieste.

Už z diaľky som ju videl ako tam stála v zapadajúcom slnku. Fotky neklamali. A hlavne to nebola obyčajná modrá, ale modrá metalíza. Motorka vyzerala famózne, no nestrácal som hlavu. Išiel som odpredu dozadu. Hľadal som jediný náznak pádu, šrám. Bol som nabitý informáciami z internetu o tom, kde sú slabé miesta. Vidly, brzdy, lak, stupačky, páčky, originalita dielov, výfuk, rám, kotúče, atď. Váľal som sa po zemi a obzeral motorku aj zospodu, centimeter po centimetri. Nič. Fakt ako nová, nebyť hrdzavej reťaze. Oleja málo, skoro pod spodnou ryskou. Zodpovedalo to dôvodom predaja - na jazdenie majiteľ nemá čas, takže motorka stojí v garáži.

Sadol som si na ňu, že naštartujem. Motor bol studený, čomu som sa potešil - najlepšie podmienky pre test bezproblémového štartovania. Neutrál, kill switch a nič. Sekundu som si pripadal trápne, vtedy mi hlavou blyslo - motorka asi aj v neutráli potrebuje vytlačiť spojku, ak je na stojane. A tak aj bolo. Krátke šteknutie a dvojvalec bez problémov naskočil. Vstrekovanie sa činilo a po pár sekundách sa zvuk aj otáčky ustálili. Na rade bola testovacia jazda. Zložil som majiteľovi na ruku peniaze, známy sa obliekol do motorkárskeho a išiel ju prevetrať. Posedávali sme a čakali. Trochu som za známeho tŕpol a dúfal, že motorka je v poriadku a on nie je v nebezpečenstve.
Za chvíľu sa vrátil s úsmevom na tvári. Zobral som si ho nabok a vypytoval sa. Skúšal prednú a zadnú brzdu zvlášť, pustil riadidlá, všetko v poriadku. Rozmýšľal som asi 10 sekúnd. Beriem.

Trochu zjednávania a nazad sme sa v aute viezli už len dvaja, tretí išiel za nami na mojej motorke. Mojej - kto ten pocit nezažije, nepochopí. Viac som sa tú cestu pozeral do spätného zrkadla ako pred seba (nešoféroval som). Známy na motorke nás na diaľnici do Bratislavy dobieha a ukazuje, že bliká kontrolka rezervy paliva. Vedel som, že na niečo sme zabudli. Dotankovali sme a pokračovali ďalej. Zaparkovali sme v mojej garáži a ja som mal silné nutkanie tam zostať a len tak sa pozerať. Ale dlhoval som obom - jazdcovi aj šoférovi - aspoň oldomáš, tak som zamkol s tým, že sa vrátim zajtra. Týmto vám chlapi ešte raz ďakujem, že ste mi pomohli splniť si sen.

Nadišiel deň D - skúška v autoškole. Bol to jeden z horúcich dní, kedy teplota na slnku dosahovala okolo 30 stupňov. Komisár bol samá sranda a nestresoval. Test som spravil a išlo sa jazdiť. Najprv cvičisko - osmička, pomalý prejazd uličkou, slalom a celé to do elipsy obísť. Toto som mal nacvičené, takže nebol problém, aj keď verím, že za jediný dotyk nohy so zemou by som letel. Ale tak to má podľa mňa byť - zvládnuť motorku v nízkej rýchlosti je základ. V premávke som nezmätkoval, zložil som skúšku a konečne sa stal držiteľom vodičského preukazu skupiny A.

Motorkár

Mal som silné nutkanie požiadať o zrýchlené vydanie vodičáku, ale rozdiel dvadsať euro medzi obyčajným vydaním je dosť a vedel som, že tých tridsať dní to trvať nebude. Počítal som dni a medzitým s kamošovou pomocou vymenil v motorke olej a namazal suchú reťaz. Každé ráno som dúfal, že príde tá vytúžená SMS-ka od policajtov. Až konečne prišla - presne o týždeň od zloženia skúšky. V rukách som mal svoj nový vodičák. Hovoril som si, že by bolo dobré ísť na prvú jazdu s neznámou motorkou do neznámej premávky niekedy večer, ale nevydržal som to. Išiel som hneď ako som prišiel z práce. V hlave som si predstavoval ako vyjdem z garáže a kam pôjdem, ako dám prednosť na križovatkách a na ktorých semaforoch zastanem. A tak som aj išiel. Motorka išla ako hodinky a vôbec nebola ťažká. Bol piatok a motorkári sa vyrojili. Mnohým som sa určite neodzdravil, lebo som sa díval len pred seba a vnímal motorku. Hádam mi to odpustia.

K plánovaným úpravám / doplnkom by som zaradil akurát padáky. Tie som objednal od českého výrobcu a vyplatilo sa - za skvelú cenu som dostal príjemný nerušivý dizajn a kvalita je na omak veľmi dobrá. Montáž bola tiež bezproblémová. K neplánovaným úpravám by som zaradil nové lámacie páčky. Prečo neplánovaným? Lebo motorku som v druhý deň mojej prvej sezóny položil. Veľmi trápne.

Takto sa to zbehlo: čakal som na kamoša v Stupave a medzitým som sa išiel pozrieť za Borinku. Pekná cesta, príroda, skvelý pocit. Potreboval som zastať a to som už bol v lese. Netušil som kde by sa dalo, keď som zbadal voľnejšie priestranstvo. Nabehol som tam príliš prudko a pod zaschnutým blatom bolo ešte blato mokré a dostal som na tom šmyk. Ja som uskočil a mne sa nič nestalo, ale vidieť moju nablýskanú mašinu ležať na boku bol pohľad na zaplakanie. Okolo išiel cyklista a pomohol mi ju zdvihnúť. Celý nervózny som začal počítať škody. Na pohľad motorke nič nebolo. Nádrž, plasty - ani škrabanec. Spadol mi kameň zo srdca! A vtedy som si všimol bezvládne visiacu spojkovú páčku. Bola zlomená. Blato síce stlmilo pád a zachránilo lak, padák sa však zaboril a váha spočinula na spojkovej a prevodovkovej páčke. V tom momente som si uvedomil, že odchádzať na dvoch kolesách sa bude veľmi ťažko. Zlomený výstupok páčky prevodovky by až tak nevadil - radiť rýchlosti by sa nejako dali. Ale tá spojka...

Zavolal som kamošovi a prišiel na aute aj s ďalším kamošom. Je technicky zručný, ale ani on nevie zázraky. Volať odťahovku? V sobotu? To bude do Bratislavy mastné. No nič, potiahol som pahýľ páčky najviac ako som vedel a zaradil neutrál. Požičal som si reflexnú vestu a motorku sme tlačili smerom do Stupavy, on na aute za mnou mi robil "safety car". Jeho kamoš pomáhal tlačiť, keď ja som nevládal. Varil som sa vo vlastnej a potom v kúpenej koži (až potom som si uvedomil, že som aspoň vrch kombinézy mohol hodiť do auta). Heslo "motorkári si majú pomáhať" sa po pár týždňoch stalo znovu aktuálnym, pretože okolo fičiaci motorkár zastal a pýtal sa, čo sa stalo. Ponúkol na predaj páčku z inej motorky. Chalani s ním zašli pre ňu a ja som začal veriť, že na motorke odídem. Vrátili sa, páčka však bola prikrátka. Nevytlačila dostatočne spojku a nepritlačila tlačidlo, ktoré bránilo naštartovať.

Ako som však spomínal - kamoš je technicky zručný a prišiel na to, že tlačidlo sa dá prepnúť do permanentne stlačenej polohy. Zas o kus bližšie k naštartovaniu. Zapol som zapaľovanie a prepol som kill switch. Až vtedy som si všimol podivné znaky na prístrojovke. To sa vzápätí pri pokuse naštartovať vysvetlilo - vybila sa baterka! Cez celú Borinku som v dobrej viere blikal všetkými smerovkami a vybil baterku. Netušil som, že je až taká stará. Nezostávalo nič iné, ako ju dotlačiť do Stupavy, kamošovi do dvora. Roztláčať som nechcel - predsa len človek pri vstrekovaní nevie, čo sa môže stať. Ja už som to bral s humorom. Skupinka ľudí hrajúcich bedminton si myslela, že sa učím jazdiť. Chlapi v krčme zas vtipkovali, že mám drahú kolobežku. Zaparkovali sme u kamoša vo dvore a ja som do Bratislavy prišiel o desiatej večer a takmer okamžite zaspal hlbokým spánkom.

O týždeň som mal nové páčky od toho istého českého výrobcu, od ktorého mám aj padáky. Páčky boli do budúcna lámacie a svetlým bodom je, že sa mi páčia viac, ako pôvodné hliníkové. Mal som aj novú prevodovkovú páčku a kamoš mi nabil baterku. Dali sme to dohromady a motorke našťastie nič nebolo a večer som už parkoval vo svojej garáži.

A tak jazdím a získavam skúsenosti. Na bratislavskú premávku som počul všeličo, ale musím povedať, že som sa zatiaľ zo strany všetkých účastníkov premávky stretol prevažne s toleranciou a ústretovosťou. Po pár týždňoch som sa odvážil a zišiel si aj Pezinskú Babu. Veľmi pekná trasa aj keď som zrejme išiel pomalšie, pretože sa mi autá lepili na zadné koleso. Chlapi na Babe však povedali, že to vôbec nemám riešiť, keďže jazdím len pár týždňov. Už teraz viem, že sa do budúcna budem zrejme uberať smerom klasickejších motocyklov, pretože ma láka skôr pohodová ako rýchla jazda. Ale moje modré SV bude navždy tou prvou.

Ešte zopár subjektívnych postrehov k motorke:

• hmotnosť - motorka vôbec nie je ťažká a to ani pri nízkych rýchlostiach, polomer otáčania je bezproblémový
• podvozok, pruženie - zadný tlmič mám na továrenskom nastavení a pomerne dobre tlmí jamy a rolety, menšiu nerovnosť v zákrute podvozok zvláda bez protestov
• motor - charakteristický zvuk dvojvalca, na voľnobehu neradno sa rozbiehať - to motor nemá rád, treba otáčky, pod 2-3 tisíc sa trhá a má výrazný brzdný účinok, s ktorým treba počítať
• prevodovka - jednotka zapadá rázne, zvyšok hladúčko, neutrál smerom nahor chytám častejšie ako by som chcel, ale to je asi otázka zvyku
• posed - športový, váha viac na rukách, dá sa určite aj turistika ale bude treba dlhšie pauzy a aj sedlo je na môj vkus tvrdšie
• odkladací priestor - minimálny, kto by chcel SV650S na denné dochádzanie, alebo turistiku, tak sa nevyhne batohu / kufru / tankvaku, lebo pod zadné sedlo zmestíte akurát tak lekárničku
• prístroje - veľký analógový otáčkomer, zvyšok digitálny, chýba mi ukazateľ hladiny paliva - človek sa musí naučiť počítať a odhadovať

Suma sumárum je to pre začiatočníka podľa mňa skvelá motorka, ktorá je už "veľká" a nestratí sa ani na diaľnici. Dvojvalec ponúka veľa zábavy a výkonom vydrží aj do budúcna.