Transalpina aj Transfagarasan za predĺžený víkend? Áno, podarilo sa!

Poďme ale pekne poporiadku, tak najskôr pár faktov: výprava pozostávala z dvoch človekov mužského pohlavia a dvoch motoriek: Honda Varadero 1000 (2005) a Honda Transalp (2007). Každá iba zadný kufor + jedna 10 litrová bandaska benzínu (tá sa naozaj využila 2x). Veď čo už taký chlap potrebuje na 3 dni? Takmer nič. Pár handier na prezlečenie, mazadlo reťaze, sada na opravu defektu, nejaká tá fľaša s vodou a niečo malé pod zub na cestu.

Raňajky v sobotu v už spomínanom hoteli s luxusným názvom a vlajkami trčiacimi z fasády, pozostávali z dvoch koliesok salámy, dvoch ultratenkých krajčekov chleba, ¼ paradajky a šálky kávy, ktorá chutila ako chcanky :-) Takže rýchlo sadnúť na motorky a vypadnúť.

Transalpina

Na sobotu bol plán takýto

- cez Transalpinu po zaciatok Transfagarasanu (560 km). To sa nám aj podarilo, dokonca aj s príjemnou offroad-ovou vložkou v podobe cesty 7A od Petrosani takmer po začiatok Transalpiny. Prašná, kamenistá cesta s dierami ako prasa. Nuž, my sme si to užili, ale tí chudáci na úplne bežných osobákoch veľmi nie :-) Transalpinu samotnú nie je nutné predstavovať, je to jednoducho nádhera. Počasie vyšlo najlepšie ako sa dalo a zostala len úžasná spomienka na skvelé zákrutky a nádherné výhľady. Fotiek nie je veľa, pretože za 1. : treba to zažiť naživo a za 2. : fotiek je na nete asi milión – oveľa lepších ako by sme my amatéri dokázali urobiť.

Prespať sme chceli čo najbližšie pod kopcom, aby sme mohli hneď ráno vyraziť na druhý cieľ – Transfagarasan. Takže som book-ol malý penzión Balea v blízkosti obce Cartisoara (čartišoara). Všetko išlo podľa plánu až kým sme zistili, že ten penzión nie je jednoduché podľa adresy nájsť. Tabuľa žiadna a napriek tomu, že adresa bola Cartisoara 711, nakoniec to bolo až za tou dedinou, v oblasti s roztrúsenými chatkami. Nezostávalo nič iné, len sa spojiť telefónom s pani domácou, ktorá nás naštastie prišla čakať na hlavnú cestu a rozbitou poľnou cestou doviedla k ubytovaniu. Izba opäť nič moc, opäť podkrovná a hajzl na balkóne. No, nie tak doslova, ale takmer. Totiž: dvere do kúpeľne s WC boli naozaj balkónove a teda z kúpeľne sa zatvoriť nedali – nebola tam kľučka ani madlo na privretie. A bonus v podobe výšky týchto dverí: cca 180 cm (ja mám 190). Takže praktická ukážka rannej situácie: Ideš sa vysrať. Najskôr si švacneš hlavu do šikmého stropu keď vstaneš z postele. Potom si švacneš hlavu do horného rámu balkónových dverí na záchod a potom zistíš, že sa tam nedokážeš zatvoriť, takže musíš poprosiť spolutrpiteľa o asistenciu, aby nemusel počúvať detaily ranného tráviaceho traktu. Ale vrátim sa ešte na chvíľku k predchádzajúcemu večeru, keď sme sa ubytovali. Pýtam sa pani domácej: „Iz hír sam oupn restaurant plíz?“, ona na to: „Ou, ic d problem, bat.. asi 4 kilometre iz oupn van vit nejm Albota“ Ok, tak reku, horsa na večeru. 21:15, tma jak v pytli a tak asi po jednom kilometri ledva rozpoznávame šípku vpravo: ALBOTA. Ako inak: offroad :-) kúdoly prachu sa zdvíhaly a dve endurá sa po 4 km driftovania nakoniec dostali do vytúženého cieľa s peknou drevenou chalupou a ešte krajším Menu. Samozrejme, neviem či iba kvoli pokročilej hodine, mali tam už len nejaké ryby a rezeň. Tak sme zvolili rezeň, pár lahváčov na večer do izby a rýchlo do postieľok. Pozn.: večer pod Transfagarasanom cca 10 st. C, radiátory zapnuté.

Transfagarasan

Nedeľné ráno nás privítalo slniečkom, tak rýchlo nacpať do seba nejakú konzervu, zbaliť sa a štartovať. Po chvíli príjemných zákrut sa nám postupne otváral pohľad pre bohov: Transfagarasan. Majestátny, naozaj nádherný, nezameniteľný. Turistov milión, autá, motorky, bicykle, ľanovka. Každých pár metrov tam ktosi stojí pri ceste, fotí, kochá sa výhľadom. Niektorí fotia a robia videá aj priamo za volantom a teda bežne hrozí auto pred nami, pri ktorom sa zdá, že vodič si dal pred jazdou liter vodky.
Po pár zastaveniach sa dostávame na vrchol, kde sú stánky s magnetkami, klobásami a hnusnou kávou :-)
Druhá strana Transfagarasanu smerom na Curtea de Arges je trošku menej lákavá na výhľady, ale za to vynikajúca na jazdu. Toto sme si skutočne užili. Zákruta za zákrutou, akoby ani nemali konca.

Transfagarasan

Nakoniec prišlo to, čo muselo prísť. Dosť nudná cesta späť. Zvolili sme trasu aspoň trochu mimo diaľnice, lenže to sme asi ani nemuseli :-) Dedina za dedinou, kamión za kamiónom, auto za autom. Ja som sa rozhodol predchádzať – ani nie z dôvodu, aby som bol kdesi o 5 min. skôr – ale kvôli aspoň akej-takej zábave po inak nudnej trase

Transfagarasan

Do Aradu vchádzam dosť unavený okolo 18:50 miestneho času a čakám Mira, ktorý ma dostihol asi po 20 minútach. Nechcelo sa mu toľko predbiehať. Áno, bolo to miestami aj trochu nebezpečné, priznávam (nuž ale ja bývalý okruhár :-) ).
Posledné ubytko z nedele na pondelok book-nuté nebolo a tak sme sa vybrali do samotného centra Aradu a zobrali si izbu rovno v hoteli Continental Forum. Cena 48 za celú izbu bola prijateľná a bol to naozaj veľký rozdiel oproti tým predchádzajúcim sračkám (ceny od 26-32 za izbu). Jasné, že nás ešte natiahli o 9 eur na raňajky / osoba, ale tie stáli za to. Tuším si naúčtovali aj parkovanie, takže z pôvodných 48 sa razom stalo 75, ale už nám to bolo akosi jedno.

Transfagarasan

Cestu Arad – Bratislava po diaľnici netreba už asi opisovať. Okolo 13:30 sme boli doma a mohli sme oddychovať.
Sumár: 2085 km od piatkových 14:30 do pondelkových 13:30. Náklady na ubytovanie na osobu: 69. Benzín do Varadera (priemerka 5,33): 142. Jedlo, pitie a alkoholy ( :-) ): 70. Diaľničná známka Maďarsko 10-dňová: 5,90 (v Rumunsku sa za motorky neplatí, ako aj u nás). Spolu teda: 286,90.

Mnohí z vás tam už boli (aj viackrát), niektorí sa možno len chystáte.. Transalpinu a Transfagarasan treba vidieť, zažiť. Žiadna fotka, ani video tieto krásne zážitky nepriblíži ani na 10%. Takže odporúčam.

Večerný Arad