Z nuly na sto za dva mesiace, alebo čo obnáša motorka pre nováčika - BMW G650GS Sertão

Vždy ma bavilo sledovať rôzne dobrodružné cesty, tak som hľadal nejaké nové - také, čo ma vytrhnú z reality a dovolia mi snívať. Natrafil som práve na tie z moto sveta. Z motocyklov som mal vždy neuveriteľný rešpekt, hlavne preto, že mi raz kamarát dal podržať svoju naleštenú Jawa 250, len sa pozabudol, že som stál z opačnej strany a motorka nebola na rovnom podklade. Pred dvadsiatimi rokmi som teda žiadny silák nebol, o váhe stroja som nemal ani zdania. Samozrejme, že musela padnúť. Čo som sa napočúval nadávok... Ďalší kontakt som nabral ako spolujazdec, s iným kamarátom, ktorý so mnou na svojej Kawasaki vydupal za pár sekúnd nad dvesto a ja som sa zaprisahal, že nikdy viac motorku nechcem vidieť, neviem, či som vtedy aj nepustil do gatí.

Každopádne, snažil som sa v moto seriáloch sledovať celý čas len čaro ciest a nie motorky. Nepodarilo sa. Keď to zvládnu ostatní, rôzni nováčikovia, ženy, dôchodcovia, nedokážem to ja? Čo takto skúsiť nejaké ľahšie enduro, pracanta? Veď vravia, že je ľahké ako pierko (čo je samozrejme pravda len v kontexte porovnania s inými motorkami).

Mal som vždy šťastie na dobrých známych. Jeden z tých najlepších - dopravný policajt, mi vysvetlil všetko ohľadom vodičáku, dal neoceniteľné rady a tak som sa odvážil prihlásiť. Autom mám najazdených takmer pol milióna kilometrov, bude motorka až taká iná?

No, áno. Bude.

V prvom rade je potrebné podať prihlášku, v našej miestnej autoškole som platil za kurz 250 € + kolok. Potom je potrebné potvrdenie od lekára, to stálo myslím 6.50 €.

"Postavte sa sem - vidíte? Čítajte. Zakryte si pravé oko, ľavé oko..."

Mierne som blafoval, niektoré drobné písmená som naozaj dobre nevidel. Rok v maratóne - hackathone, sedemnásť hodín denne pozerať do monitora. Každopádne, zdravotnou prehliadkou som prešiel.

Prišiel čas prvej jazdy, klepal som sa ako jednovalec (aká náhoda).

"Jazdil si už niekedy?", pýtal sa inštruktor.

Reku že nie.

"Tak tu máš nožnú páku, stlač ľavú ručnú páku spojky, jednotku kopni dole, neutrál je mierny zdvih od jednotky nahor a potom všetko zaradom hore. Naštartuj, založ stojan, drž brzdu, pridaj plyn, pusti brzdu, vždy maj pripravenú spojku"

Na tej Yamaha šesťstovke - štvorvalci - stačilo otočiť plynom milimeter a ryčala jak tiger, oblieval ma z toho studený pot. Keď si za mňa sadol inštruktor, myslel som, že mu asi šibe, veď neviem chodiť ani sám, nieto ešte s niekým. Samozrejme, keby tam za mnou nesedel, tak motorka pristane na druhom poschodí blízkej bytovky, to som si uvedomil o minútu neskôr, keď sa mi pošmykla ruka na plyne.

Ani neviem ako, ale podarilo sa nám pohnúť a urobiť dve kolá. Potom som zistil, že mám nohu celý čas na nožnej brzde. Zastavil som, poriadne sa poobzeral, kde čo je a vozili sme sa ďalej, tentokrát bez zahrievania kotúča. Okolo kužeľa ani náhodou, len priamo, okruhy okolo celého cvičiska. Po prvom dni som mal veľmi zmiešané pocity, síce trasúc sa, ale bez náznaku hádzania flinty do žita. Veril som, že keď opadne strach, bude všetko fajn.

Na ďalšej jazde som dal pár kôl s inštruktorom, už som zvládol slalom, lavičku a osmičku, celý čas na prvom stupni. To všetko len vďaka tomu, že som po neustálom brzdení prišiel na to, že spojka musí lietať rovnako ako v aute. Vždy. Alfa a omega.

Tak mi inštruktor povedal: "Pôjdeš sám, ak sa niečo stane, nohy naširoko, stlač spojku a brzdi"

Chvalabohu, nemusel som jeho radu využiť. Dal som si pár kôl, zvládol som to, už bez napätia a strachu.

Na ďalších jazdách som dostával do rúk aj päťstovku, Hondu - dvojvalec, tá mi vyslovene sadla, perfektne som sa s ňou vyhral a pochopil mnohé veci. Nebola to moja cieľová skupina, ale úžasne mi sedela, spoľahlivý naháčik.

Využil som možnosť najrýchlejšieho kurzu, nadrvil si testy a občerstvil znalosti vyhlášky, po mesiaci od začiatku kurzu som úspešne zložil skúšky. Týždeň som sa kvôli povinnostiam nevedel dostať s osvedčením na výdaj nového vodičského preukazu. V piatok som sa tam konečne dostal a mal som si vybrať, či ho chcem do tridsiatich dní za 6.50 €, alebo do dvoch dní za 26 €. Ani neviem prečo, asi pre dobrý pocit, zvolil som do dvoch dní, po vodičák bolo potrebné prísť v utorok po víkende.

Ale v utorok sa po preukaz nešlo. Zhodou náhody, osudu a túžbe po jazdení na vlastnej motorke. Samozrejme, že som si počas kurzu celý čas obzeral rôzne motorky, zvažoval rôzne pre a proti ojazdenej/novej, mal som bezsenné noci. Cieľom bolo cestovné enduro, veľmi sa mi páči BMW F800GS. Lenže tá je cenovo dosť vysoko. Kúpiť by som ju kúpil, ale ostalo by mi z predpokladaného rozpočtu tak maximálne na prilbu. Hľadal som, prechádzal inzeráty, kontaktoval predajcov. V sobotu som po dlhom pátraní našiel zaujímavú ponuku - BMW G650GS Sertão, spomenul som si na tunajší článok o Husqvarna 650 Terra, v ňom sa porovnávali. V testoch nevyšla až tak zle, pred pár rokmi ju mala baba v Afrike na ceste okolo sveta (to bol teda zvláštny príbeh) a tak som sa ozval predajcovi. Strohá odpoveď v SMS - predaná. Úsmev a dobrá nálada sa vytratili.

Štvalo ma to, chcel som mať motorku s padákmi, kuframi a nejakou výbavou, bez ďalších investícií. Tak som hľadal, či existujú iné ponuky. A našli sa. Oslovil som ďalších, niektorí nedvihli telefón, iní boli z ČR, inde sa jednoducho mašiny predali.

Skúsil som posledný inzerát, ktorý bol v poradí - motorku vo výbave od výroby, ktorá predsa len mala aspoň nejaké, overené doplnky navyše (zvýšené riadidlá, sklopná nožná páka spojky, zadný horný stojan na kufor). Najazdených necelých 16 000 km, ročník 2012, cena 4800 €. Zavolal som predajcovi, dohodli sme sa, že ak si nikto pre motorku nepríde skôr, prídem sa na ňu pozrieť v pondelok, keď budem vedieť, ako na tom som s peniazmi.

Celý víkend som horúčkovito premýšľal - ísť do toho, nie? Je to dosť peňazí, musím si vziať úver, alebo lízing. Minul som v poslednej dobe naozaj dosť peňazí, bol som viacmenej čistý a ohrozil by som rodinu, trvalo by mi však rok, kým odložím požadovanú sumu. Ak však nebudem jazdiť, bolo zbytočné robiť vodičský kurz a nepodarí sa mi pokúsiť sa preklenúť to hlúpe obdobie prepracovanosti. Oficiálne požičanie enduro motorky stojí cca. 100 € na deň, pozeral som rôzne ponuky. Alternatíva existuje, ale od kamarátov by som ich mašiny nepýtal a boli by hlúpi, keby mi ju požičali.

Tak som si doma sadol s manželkou, porozprávali sme sa a dohodli, že to môžem skúsiť.

V pondelok ráno som bol prvý v banke, na žiadanú sumu nebol možný lízing. Tak som skúsil úver. O dve hodiny som mal odpoveď - áno. Posledná polhodina na rozmyslenie a... Idem do toho, život je len jeden, načo som to inak všetko robil?! Natešený som zavolal predajcovi, ponúkol som mu odoslanie zálohy, že ju určite pôjdem prezrieť a z toho, ako dlho sme sa o nej rozprávali a aký úžasný mal prístup, bol som presvedčený, že si ju aj odveziem. Ústretovo mi ponúkol bez zálohy možnosť, že mi ju podrží do stredy, ale ak neprídem, platí to, čo povedal - predá ju tomu, kto prví zloží peniaze. Rozumiem ho, chce si kúpiť 1200-vku a ešte na nej tento rok jazdiť.

Tak som opäť zavolal veľmi dobrému kamarátovi, súhlasil, že ju po vlastnej osi odvezie naspäť. V utorok nemalo byť bohvieaké počasie, pravda bola, že malo pršať. Ale dúfali sme, že to tak nebude. Našťastie, nebolo.

Ráno sme sadli do auta a najprv zastavili v Prešove. Tam som nakúpil celú výstroj s perfektnými zľavami. Viem, že by som sa už ku tomu nikdy neskôr nedostal a keďže mi učaroval adventure štýl, išiel som do Goratex-u. Nechal som tam za čižmy, nohavice, bundu, rukavice, prilbu, traky, ochranu chrbtice, kuklu a krčnú ochranu proti vetru bezmála 1500 Eur. Viem, je to dosť. Ale je to investícia ako každá iná. Kúpiť som si musel všetko a mal som neskôr banovať, že je niečo nedostatočné? Ide o mňa, o nikoho iného. Nefajčím, nepijem, nemám okrem práce žiadne hobby, ktorému by som sa vedel venovať. Dnes všetko niečo stojí. Porovnať stačí len lepšiu kompletnú zimnú výstroj na lyže, snowboard... A tam je to dokonca o tom, že na Slovensku sa zimná sezóna veľmi vydariť nemusí. Na motorke je to predsa úplne iné. A inak, nebolo to predsa najdrahšie, sú značky, kde stojí toľko len bunda.

Vyrazili sme na západ a po nejakom čase sme prišli do cieľa, prezreli a vyskúšali motorku, videli kompletnú servisnú históriu a veľmi slušnú foto dokumentáciu, neuveriteľne seriózny a transparentný prístup predajcu, obdržal som množstvo rád. Prezreli sme, čo sa dalo prezrieť, skontrolovali VIN, všetko v poriadku. Prikývol som. Za vzájomné pochopenie a hladký priebeh som po podpísaní kúpno-predajnej zmluvy dostal zľavu na mašinu a navyše aj ročný zadný horný kufor za polovičnú cenu. Potom už len návšteva miestneho dopravného inšpektorátu, ktorý nám vyšiel v ústrety aj mimo stránkových dní, tam prebehlo prehlásenie a papiere som mal vo vrecku.

Rozlúčenie, štart a cesta na východ. Predajca nás ešte vyviedol z omylu, či si máme kúpiť diaľničnú.

"Netreba", povedal.

Pre jednostopové vozidlá je diaľnica na Slovensku zadarmo! To som naozaj nevedel. Na diaľnici fučalo ako divé, ale nepršalo. Po troch hodinách sme boli doma, motorka sa pred príchodom do garáže po vychladnutí ešte osprchovala a pripravila pre oko rodiny.

"Tadááá, tak tu som. Budem tu s vami bývať. Volám sa Sertão", tak nejak sa predstavila. A hneď vzbudila radostné výskanie detí, súhlasný pohľad manželky a ja som si vydýchol. Je doma...

V stredu sa mi ju podarilo, opäť vďaka veľmi dobrým priateľským vzťahom, hneď postaviť na nové značky - 50 €. Vybavil som poistku, v najlacnejšej, známej poisťovni za 77 €. Vraj (u nich?) neexistuje sezónna, len celoročná.

A Sertão už čakala iba na mňa. S kamarátom sme sa odviezli na miestne letisko pre poľnohospodárske lietadlá a tam som ju prvýkrát vyskúšal. PARÁDA. Otočil som hádam dvadsať kôl, vyskúšal ABS, brzdy na štrku, radenie. Postupne som pridával jednotlivé prvky výstroje. Najprv čižmy, potom rukavice, zatvorená prilba, bunda... Nebolo to jednoduché, naozaj si treba chvíľu zvykať a získať cit, všetko bolo nové.

Nebolo mi celkom jasné, ako sa pohýnať v kopcoch, tak sme odtiaľ cez mestskú premávku vyliezli na málo frekventovanú cestu s dostatočným prevýšením a tam sa dalo vyhrať. No, zavládol pocit, že by som možno mohol skúsiť cestu na obľúbené stredisko vodnej nádrže. I stalo sa. Kamarát za mnou celý čas ochotne išiel autom, nemal svoju motorku k dispozícii.

Vo štvrtok som predčasne urobil prvé STK, aby bol pokoj. 30 €. A v podvečer sme urobili prvý mini trip s kamarátom - skútristom. Vzal ma na pekný okruh cez obce nášho i susedného okresu, o ktorých som hádam ani nevedel, že existujú. Najprv mi na svojej stodvadsaťpäťke utekal, nemienil som ho však bezducho nasledovať, bezpečnosť na prvom mieste. Niektoré zákruty boli dosť ostré. Radšej som ho s pokorou poprosil, aby spomalil. Pozvoľna sme zvyšovali tempo a nakoniec som z toho mal nefalšovaný fantastický pocit. Hlavne keď som mohol cestou pozdraviť oproti idúcich jazdcov - je to riadna sila, cítiť sa súčasťou doteraz nepoznaného, úžasného sveta motorkárov. Po dlhom čase som pri návrate videl oblohu plnú hviezd, odraz mesiaca nad vodnou hladinou, svetlá v diaľke, cítil som voňavý vzduch. Jednoducho som sa vzdialil od všetkých svetských starostí.

Neviem, či si zodpovedne spomeniem na všetkých, ktorí mi ohromne vo všetkom radili a pomohli, ale oni vlastne vedia, ktorí to sú. Patrí im moja velikánska VĎAKA.

Neviem sa dočkať, kedy budem môcť napísať svoj prvý príbeh z dlhšieho výletu. Ak budete mať nejaké nápady, návrhy, alebo budete potrebovať človeka do partie a nebude vám vadiť, že som zelenáč, keď budem môcť, rád sa zúčastním, dajte určite vedieť.