Amerika 2016... brm brm... 2/5

Teda preplietame sa diaľnicou v snahe dobehnúť Dalibora, ktorý si myslí, že je na Nurburgingu, skupina sa samozrejme dosť natiahla. V snahe mať na dohľad pred sebou aspoň jedného z nás a neskončiť pod kolesami miestnych náklaďákov, písaným nákladniakov, sa dostávame k spomínanej lietadlovej lodi, kotviacej v prístave v meste San Diego.

USS Midway, zákutie.

Lietadlová loď USS Midway bola spustená na vodu v roku 1945, zúčastnila sa vojny vo Vietname a vojny v Zálive, teraz je sprístupnená verejnosti ako múzeum.

Vstupné bolo asi 10 dolárov. Prehliadka keď si človek všetko prešiel trvala zopár hodín, vidieť sa dalo úplne všetko, kajuty, jedálne, školiace miestnosti, posilovne, motorový priestor, torpéda, dobové lietadlá a vrtulníky. Velmi pekné a zaujímavé miesto. Ako na každej lodi, je aj tu všetko z ocele a priestoru tu veru v kajutách a uličkách s rebríkmi vela nebolo, miestami by som tam radčej chodil s prilbou na hlave, železo neuhne. Pri vstupe si možete zobrat wolkmena so sluchátkami, ktorý vám povie o lodi všetko. Oproti cez záliv bolo vidieť zopár funkčných lietadlových lodí, pripravených napadnúť niektorú krajinu plnú ropy, nastoliť tam demokraciu a popritom tam navŕtať taký menší vrtík, alebo by možno mohli ísť tie prázdne tankery rovno za lietadlovými loďami. Mali by to jedným vrzom.

Slnko svieti, stojím na kraji pristávacej plochy lietadlovej lode, v pozadí velký pekný most, podo mnou plachtia plachetnice, okolo lietaju čajky, na parkovisku vedľa parkujú ford mustangy, všetci sa usmievajú a nikto sa nikam neponáhľa. Tu sa mi veru celkom páči, aké je to jednoduché. Jedných čitateľov nechám v tom krásnom sne a druhým pripomeniem, zadarmo to veru nebolo, či nie každý, čo ti pečie koláče, je zo zlata... Asi som dehydrovaný.

Všetkého dobrého veľa škodí, a tak odchádzame. Celý čas sme motorky parkovali vedľa na parkovisku v zákaze, pri odjazde vysoký policajt, černoch, nás zastavil, zastavil aj premávku z boku, usmial sa, poprial nám šťastnú cestu a nechal nás kludne odísť. Miestne semafory samozrejme postupne roztrhali našu skupinu, gang suchárov na BMW, asi ma to nejako viac držalo pri tých lodiach, keďže lode mam velmi rád, tak som sa vzdal stíhacej jazdy. Povedal som si, že tretiu červenú na semaforoch už neporuším, a tak som zastavil. To bolo naposledy kedy som chalanov v ten deň videl, ešte som im dal šancu a obzeral sa zopár kilometroch po diaľnici či niekde nestoja, niekedy som fakt naivný, no ale nebola šanca sa tam stretnúť a čakať. Tak si idem neviem kam, smer juh. Po pár kilometroch či míľach, som si začal uvedomovať čo sa to vlastne deje, som niekde v Amerike, idem niekam, mapu nemám, navigáciu pred sebou nemám, nikoho tu nepoznám, mám iba seba a fľašu vody. Nad hlavou mi po čase začali svišťať značky s nápisom Mexiko.

V pamäti si vybavujem ako ráno Dalibor hovori, do Mexika nejdeme, požičané motorky nemajú na to povolenie! A do toho sa mi prelínajú obrázky z dokumentov o mexických väzeniach. To mi stačilo. Hneď som sa snažil zmeniť smer juhovýchod. Teda doľava. Začal uvedomovať kde je východ, západ, sever, ani neviem prečo, vo filmoch som sa tomu čudoval, že to amíci poúžívajú a zrazu to tiež sám od seba robím. Je to dané určite aj tým, že cesty tu nemajú značku Žilina, Brno, ale West East North... nič iné na tabuli velakrát nebolo. A dané to je aj rovnými cestami a tým, že medzi mestami nebolo neni nič, iba jedna cesta.

Nikdy som nemal rád diaľnice, nemam rád preletieť dobré veci, ktoré sú vačšinou povedľa naokolo, a tak som odbočil na jednu z mnohých odbočiek. Pozerám kúsok vedľa a zrejme to bol hraničný plot s Mexikom vedľa na kopci, ostnaté dráty popri ceste a nejaké nápisi hranica, asi som dost blízko, yes, vidím mexický hraničný polot. Vôbec som to nemal v pláne, ani mi to nenapadlo sem isť a vidíte, bolo mi to dopriate :)

Cestujem si tak krajinou s otvorenou prilbou, sám nikde nikto, premávka zrazu veškerá žiadna, zastavil som na najbližšej dlho jedinej pumpe natankovať. Trvalo mi to pol hodinu a nebolo mi všetko šoufl. Nakolko som si dopredu na youtube nepozrel ako sa tankuje, že ano. Nevedel čo mam natankovať, nejako som tomu nerozumel ktorý je benzín, čo je nafta, cítil som sa ako retard, :) ale presne to potrebujem. Benzín tam majú s oktánovým číslom 91, modré zelené fialové či aké pištole, majú tu aj olovnatý benzín? Ktorý to je? Pýtam sa sám seba. Nechcem natankovať niečo nevhodné, nejdem na GS 1100 z minulého tisíčročia, ale voňanej funglovke s optickými káblami a čidlami. Zdvíham, pokladám pištol, tankujem, netankujem, zasúvam kreditku, vysúvam kreditku, ťukám tam pin, neťukám tam pin a stále nič, s mojím velkým odhodlaním mi tam ale na naštastie zopár deci natieklo, čo bolo na velkú škodu. Poberám sa za pumpárom mu vysvetliť a opýtať, čo sa to deje. Áno, mal som pripravenú velmi dlhú reč... hellou i need the gaas. Chlapík na mna spustil nejaku reč, netuším čo. Zachytávam a prekladám asi každé piate s desiatym slovom, spájam si to v hlave s pumpárovými pohybmi tela a vyhodnocujem, problém bol že mi tam niečo už natankovalo, oni nevedia prečo, z kreditky mi to nestiahlo a nikto to nezaplatil. Pristupujú k nemu další dvaja hispánci z mexika a kukajú na mňa a ja radčej už pozerám mierne do plafónu. Homer Simpson je proti mne nič. Niečo som im zaplatil, a tak idem opäť ku stojanu a tankujem a znova nič. Uz to prestáva byť sranda, kdeže to trvá pol hodinu. Idem tam opatrne, opät z mojou vetou, hello i need th gass, chlapík niečo opäť hovori, vidím ako sa mu pohybujú pery ale nič nerozumiem, iba som počul money... tak vytiahnem 20 dolárov podávam mu ich a posiela ma natankovať. Heuréka, natankované. Neskôr večer na izbe to hovorím Daliborovi pri pive, a on mi vysvetľuje, že to nechcelo odomna pin, ale poštové smerové číslo kde v USA bývam, a keď tu nebývam tak mám smolu, platiť sa dá iba hotovosti, alebo kartou pri pokladni. No a platí sa dopredu, takže prideš za pumpárom, dáš mu 20 dolárov, alebo kreditku, povieš číslo stojanu on to odblokuje a ideš natankovať. Potom sa vrátiš pre výdavok. Samozrejme ti pokaždé povie pumpár dobrý deň a spýta sa ťa ako sa máš. Tak to fungovalo na pumpe všade kde sme boli, platiť trebalo dopredu a mať sa vždy fajn.

No ale odchádzam z pumpy plný nových vedomostí, ktoré ma konečne vytrhávajú zo slovenského stereotypu. Nádrž plná, preplietam sa celkom polosamotou po cestách širokých ako letisko a zrazu opustené letisko, tak si to prdkám krajinou, po pravej ruke v diaľke vidím Mexiko, po ľavej ruke opustené letisko, chalani neviem kde sú, ale začínam vedieť kde som ja, niekde na konci sveta.

Zbadám značku Subway, ako dar z neba, tak ju zopár kilometrov nasledujem a dávam si trocha pauzu, pri fastfúde na polosamote krajiny parkujem, zhadzujem zo seba bundu trocha sa ponaťahovať. Jasne, že môj obed neprebehol opäť úplne hladko, opät som mal problém celkom vysvetliť predavačke ktorá mala bicepsy väčšie ako ja, že čo to vlastne chcem jesť, kto pozná subway tak vie, že sa ta pýtaju čo vsetko chceš, no ale možno sa ma pýtala, čo tu vlastne chceš. Vedľa už zo stola zdvíhali hlavy obedujúci mexičania, nevyzerajúci moc mierumilovne. Sakra, no neviem ako som sa zasa dostal do takejto zapeklitej situácie. Úsmev, nepozerať moc do očí a dáky tringelt, to ma asi zachranilo :) Išiel som to radšej jesť von sediac na obrubníku vedla motorky. Pýtaju sa ma odkial som, či som niekde z Kalifornie ked mám značku na motorke Kalifórnsku, tak im hovorím, že zo Slovenska z Európy, to ich úple umlčalo, bol som pre nich za úplneho exota, teda aspoň som sa tak cítil...
Tak si tam sedím na ceste opretý o motorku, papkám bagetu a čumím do diaľok na Mexiko.

Možno by stačilo len lepšie vedieť po anglicky, ale v situácii človek aj zabudne čo vedel, možno nabudúce pokecám, že ako sa majú a kde sú diery v plote. Kde je tych 10 rokov angličtiny zo školy netuším, ale za život som zistil jedno, človek ovláda najlepšie to, čo sa nemusel učiť.

Po jedle som prvýkrat vytiahol mobil, do sygicu som naťukal adresu kde idem, pozrel som sa kde som a free ride mohol opäť pokračovať.

Opis krajiny: obrovská, taký štandard je veľký drevom obložený barák s dvojgarážou, na streche alebo pred domom majú velakrát americkú vlajku, patrioti nevymreli. Delil by som to na dve skupiny ludí, čo bývajú v mestách a čo bývajú v drevených domoch a karavanoch medzi mestami. Na dvore pred domom majú zaparkované autá, velký pickup, nejaký mustang, alebo camaro a karavan, ked nie karavan tak aspon motorový čln, a je jedno že bývaš v strede púšte, čln musí byť.

Noclah

Vcelku bez problémov som podvečer dorazil na miesto stretnutia do hotela či penziónu, prišiel som tam prvý, výprava dorazila o hodinu už po zotmení, večer sme pokecali ako sa im žilo bezomna, zisťujem, ze niektorí ani nevedeli, že som sa odpojil. To je tá daň za veľké skupiny ľudí :) Ale zisťujem, že dnes sa po ceste stratilo viacej ludí. Postretávali sme sa večer a to je hlavné. Spali sme v Ayres Lodge Alpine.

Ráno v klude vyrážame, na pláne je prejazd viac menej púštnou krajinou, na pláne je 350 km rovnej cesty na ktorej je 5 zákrut, hlavnou indíciou je odbočiť o pl tretej doprava. Večer sa stretáváme v rezorte Borrego Springs and Spa 1112 Tilting T Drive, ukladám do mobilu radčej, kebyže sa opäť nechtiac odpojím. A ako som zistil, odpájam sa hneď ráno :)

Nejako sa mi nechcelo stále nahanať skupinu, a tak sa s Lubom, ktorý ide so svojou ženou Jankou na HD, odpájame a ideme spolu. Krajina okolo samý kameň a piesok a vysušená zem, zem nikoho, ale scenérie krásne. Celkom si to užívame, široké cesty, nekonečnú krajinu. Nakoniec sa ešte navzájom odpájame, odbáčam trochu poblúdit medzi miestnych. Niekedy sa divím, že prečo to druhých nezaujímalo a idú po hlavných ťahoch. Jeden z dôvodov bude, že Dalibor tu už bol viackrát a videl to.

Všetko sú to také ako keby satelitné menšie mestečká, ale celkom vyľudnené, drevené staré domy, alebo mobilné domy a pred nimi odparkované športové auta, idylka, ale v každom bola obrovská na novo postavená vysoká škola s pekne upravenými ihriskami na americky futbal, bežecký okruh a tenisové kurty. Kto tam chodil netuším, takých škôl som tam videl viac. Cesta vedie vedla jazera Salton Sea, veľké asi 50 km. Kde sa opäť náhodne stretáváme s Lubom a Jankou, odbáčame do opusteného kempu, dediny, alebo ako to nazvať, ktoré leží pri jazere. Obývaných domov bola asi jedna tretina, inak všetko prázdne. Ked niekto chce vidiet ako to tam naživo vyzerá, tento klip a dobrá pesnička je odtiaľ.

Neviem si to predstavit v úplnom lete, to teplo, musí to tam byť peklo. Kedysi to tam ale muselo veru poriadne žiť. Veru, časy rozmachu a hippes su preč. Za jazerom sa stretávame celá parta na obede. Vyrážame cez púštnu krajinu, vlastne dopredu povedané, scenérie sa nebudú meniť nasledujúci týždeň. Na ceste pribúdaju autá, úplne všetky sú pickupy, potom pickupy, velké pickupy a upravené zdvihnuté velké pickupy, potom pickupy s úpravou na ťahanie karavanu. Normálne tam je bežné, že za karavanom na takej T čkovej tyči, si človek ťahal ešte svoje osobné auto.

U nás majú ludia za karavanom pripevnené bicykle. Mám rad autá, lode, motorky, kosačky, všetko do čoho sa leje benzín, však som chlap ne, takže ma to všetko fascinuje, je to pre mňa nové a za každým sa dosť obzerám. Po pár hodinách ale, čo som videl ako si nejaký Američan vezie za obrovským karavanom pripevnený dvojposchodový prívesny vozík, na spodnom poschodí mal chopper motorku a na vrchu mal osobný vrtulník, som si to prestal všímat, z inštitucionalizovanel som.

Presúvame sa zrejme oblasťou, kde sa všetci zabávajú, každé auto čo mi ide oproti je upravené, zdvihnuté, terénne, má príves a na nom crosové motorky, alebo buginy. Fordy rady F a hlavne F-150 boli všade. Natočil som aj videjko, za jazdy jednou rukou ako vzdy. Cesty tu nemajú zvodidla a je vidieť, že sa tu jazdí úplne všade.

Cesty sú lemované vysušenou púsťou. Nalavo aj napravo kopec kilometrov offroad tratí, kde ti zrejme nikto pokutu nedá. Miestni tam preverujú schopnosti svojich upravených áut a jazdia si kadial chcú. Tiež sme všetci odbočili z cesy, prišli sme k vybudovaným toaletám a sprchám s velkým pred slnkom schovaným posedením v strede ničoho. Trochu sme si podriftovali a kochali sa, vtom prišiel velký pickup, vystúpil z neho pánko v uniforme, pozrel na nás, vytiahol kýbel z vodou a začal drhnúť umyvadlá a kachličky po stenách. Keď to tak zhrniem, prišiel sem 50 km z mesta, na vyleštenom aute s motorom 5.7 HEMI, mal čistú uniformu, a prišiel vyčistit úplne čisté toalety. Amerika vole. Pánko mi ešte do flašky načapoval ladovú vodu, ktorú mal v demižóne na zadných sedadlách. Ideme ďalej.

Prichádzame do golfového komplexu, kde stravíme noc. Prečo to niekto vybudoval na takom mieste opäť neviem, asi sa niekomu len chcelo, alebo tu bol prameň. Turistov tam bolo pomenej, ale parkovisko pre stovky hostí. Borrego Springs and Spa

Golfový rezort.

Užívame si bazén a vírivku, kde sme sa celkom zrúbali z Jacka Danielsa. Vonku po západe slnka bola dosť kosa a vonkajší bazén a vonkajšia horúca výrivka chast a únava si začali na mne vyberať daň. Ráno som sa necítil najzdravšie. Chorý som asi raz za tri roky, tak prečo nie teraz. Bolesť hrdla v Amerike je smrtelná choroba, nakolko všetky nápoje sú s ladom a všade je pustená klimatizácia na plné. Ráno ranajkujeme vonku, časník mi donesie vodu, samozrejme pohár plny ladu. Vybral som lad, vyhodil ho na pekný pokosený trávnik na slnko nech sa topí. Pohár som si položil tiež na slnko kúsok vedla na stol nech sa trochu ohreje. Zatiaľ raňajkujeme a kecáme a počujem divné zvuky, obzrem sa a časník s kýblom ladu v rukách mi sype ladové kocky do môjho pohára, ktorý sa mi tam ohrieva. Všetci pri stole sa mi smiali, ja začínam strácať nádej v zdravý rozum.