Maroko na ľahkých endurách 2/2

Deň 11 - Inferno

Ráno sme sa poďakovali a poplatili. Dedulo, ktorý má 5 dcér a 6 synov ako sme sa dozvedeli, nás z mediny vyviedol späť na cestu a my sme pokračovali asfaltkou na západ. Našim cieľom bola horská obec Imlil. Po ceste by sa hádam nič zvláštneho nestalo, keby nás 2 hodiny pred Imlilom nechytila fest silná búrka. Lialo tak, že zo svahov padali kamene na cestu a jeden ma veru aj trafil do kolesa.
Úplné inferno.

Deň 12 – S Maročanmi na nože

Ja s Romanom fasujeme turistické palice a celá grupa sa pomerne skoro ráno vydávame na asi 15 km trek ku chatám pod Jabal Toubkal (4167m n.m.) - najvyšší vrch Maroka – najvyšší vrch Maroka, 4.167m. Je to najľahšie dostupná štvortisícovka na svete. Motorky ostávaju u Abderrahima v garáži.

Tento prvý deň nás čaká stúpanie z cca 1.500m do 3.100m. Ku chatám sme dorazili poobede. Všetko OK, len ku koncu nám bola zima. Na večeri sedíme a kecáme, keď do nás začnú zabŕdať domáci guidovia. Ťahajú Riša von, chcú si s ním voľačo “vydiskutovať”. Smejem sa im a hovorím, že ak nevedia slovensky alebo nemecky, ťažko nájdu spoločnú reč.

Ale voľáke čudné napätie ostalo vo vzduchu. Nakoniec nám bolo vysvetlené, že problem je v našich tričkách. Grafika, ktorú som stiahol z Internetu a upravil totiž neobsahovala nejaké sporné územie južného Maroka. Samozrejme o nejakých politických treniciach som nemal ani páru. Ale z rečí sme pochopili, že ich to uráža - ako keby u nás niekto nosil tričko Slovenska a celý juh by prikreslil Maďarsku. Snažil som sa vysvetliť, že to nebolo mojím úmyslom, ale típek naliehal a hovoril niečo o politických provokáciách a neviem čo ešte. Proste nože sa im vo vačkoch otvárali, tak voľky nevoľky sme kapitulovali a tričká sme si dali naruby. Odvtedy sme chodievali šťať len vo dvojiciach, keby dačo :)

Ale všetko zlé je na niečo dobré – šťastie, že sme to dostali takto jednoznačne vysvetlené a nálepky sme neskôr aj odlepili z motoriek, nech nám ich niekto nezapáli.

Deň 13 – Summit

Na čelovkách stúpame ešte pred svitaním k najvyššiemu bodu tejto dovolenky. K vrcholu je to z chaty asi 5 km, prevýšenie vyše kilometra, čiže neustály stupák. Netrvalo dlho a boli sme hore. Niečo ako tatranská túra, len teda trocha vyššie. Hore sme stretli „našeho“ guida, ktorý bol veľmi rád, že sme ho akceptovali. Na znak dôvery sme mu dali foťák a urobil nám vrcholovú fotku.

Moc sme sa nezdržiavali, lebo motorky boli o vyše 2.600m nižšie a 20 km ďaleko. Čakal nás ešte ťažký deň.
Klesanie bol dosť pôrod. Nemalo to konca, pršalo, ale šťastlivo sme dorazili k našemu hostiteľovi Abderrahimovi, ktorý nám podal skvelú večeru (nie držky).

Deň 14 – Oddych

Ešte pred odchodom nám Abderrahim ukazuje svoju rodnú dedinu. Je sviatočne nahodený, lebo dnes začína trojdňový sviatok Íd al-adhá - Sviatok obetovania. Ide o obetu Alahovi – v Maroku sa jedná zväčša o capov alebo baranov - jednu tretinu zvieraťa dajú susedom, druhú rozdajú chudobným a tretiu si nechajú. Hlavy sa rituálne spaľujú na uliciach. Celkom psycho. A nie je to pre nich lacné, po týchto zvieratách je obrovský dopyt, takže za jedného dajú aj 500€.

No, ale chcel som tento cestopis písať stručne a opäť som odbočil. Abderrahim Mzik sa o nás naozaj dobre postaral, ak sem mierite, určite využite jeho služby, čislo je +212 667234851.
My sme sa premiestnili do Marakéša, do európskeho kempu Les Relais. Večer sme sa nechali odviezť do mesta, no a nebol to príjemný zážitok. Ten najhorší z Maroka – fakt som ešte nezažil, aby ma niekto ťahal za rukáv do svojej reštaurácie. A zasa sme sa skoro pobili, keď Heugi fotil horiacu hlavu kozy a jej majiteľ chcel po ňom peniaze.

Deň 15 – Relax na asfalte

Vyrazili sme na východ, nie priamou cestou, ale vrátili sme sa ešte kúsok do hôr, kde sme predvčerom šľapali. Prešli sme známym passom Priesmyk Tizi n'Tichka (2260 m n.m.) a pokračovali sme asfaltkou – ešte sme potrebovali po uplynulých dňoch oddych. V živote ma tak lýtka neboleli, ako po tom zostupe z Toubkalu. Počas dňa sa nič zvláštne nestalo, prostredie bolo pekné. Zakempovali sme na kopci neďaleko od vysielača. Večer sa na nikoho prekvapenie spustila riadna búrka.

Deň 16 – Dosť bolo asfaltu

Od rána pokračoval náš asfaltový presun. Za Quarzazatom nepríjemne fúkalo. Navyše sme začali mať problém s benzínom, lebo sviatok Íd al-adhá samozrejme znamená aj to, že nikto nepracuje. Na posledných 4 pumpách už benzín vypredali.
Na šotolinu sme nabehli až neskoro popoludní za Boumalne Dades. Naplánoval som tam ľahkú offroad obkľuku. Aj sme tam v pustine zakempovali.

Deň 17 – Počasie nám opäť komplikuje život

Dnes sme mali zájsť do Kaňon Todra (Gorges du Todra) a potom prejsť Kaňon Gorges du Dades. Lenže ako sme vyliezli zo stanov, vedeli sme, že je zle. Chytro sme sa obliekli, zbalili stany, a až potom sa najedli. Vzápätí začalo pršať. Prechod do Tinghiru bol kvôli naplaveninám miestami dosť zaujímavý.

Hoci pršalo, kaňon Toudra sme aspoň čiastočne prešli. Úchvatné miesto, určite stojí za návštevu. Čo ďalej? Chceli sme prejsť Gorges du Dades, aby sme sa dostali na sever k Azrou. Predsa len sa čas našej dovolenky krátil. Lenže pršalo a bolo celkom chladno – prechod cez Gorges du Dades znamená atakovať 3.000m výšku. Bohvie, čo sa tam hore deje?

Veľmi mi chýbalo slnko, teplo a piesok Erg Chebbi. Začal som ukecávať chalaňov, aby sme sa tam vrátili. Bolo to 250 km, v pohode by sme to dali. Mohli sme tam ostať 2 dni a potom sa za 2 bolestivé dni presunúť do Ceuty. Nebol to ideálny plán, navyše sme zistili, že ani v Merzouge už nie je dobré počasie, tiež tam pršalo. Presunuli sme sa do hotela v Boumalne Dades. Zajtra predsa len vyrazíme cez kaňon a potom na Azrou.

Deň 18 – Skúška ohňom

Ráno nebolo o nič lepšie počasie, ale nedalo sa cúvnuť. Začalo to pekne, zaujímavé skaly a postupné stúpanie asfaltovou cestou. Tá sa zmenila na hlinenú, ale bola tvrdá, išlo sa dobre. Stále jemne pršalo, čiže nohy sme mali za chvíľu celé mokré. Prehupli sme sa cez 2.000m a začalo byť chladno.

Bez ohľadu na počasie, bola to krásna cesta. Prostredie aj výhľady boli neopakovateľné. Občas sme ostali zahalení v hmle. Vystúpali sme do takmer 3.000m a potom sme začali klesať. Na opačnej strane bola cesta o dosť horšia – často nebola tvrdá, ale úplne blatistá. Gumy už mali za sebou dosť, takže predok veľmi šmýkal.

V Imilchil sme sa naobedovali a zohriali. Pršať prestalo a išli sme po asfalte, lenže oddych netrval dlho. Vošli sme do čiernych mračien a spustila sa neskutočná búrka. Za 5 minút sme boli od pása dole úplne mokrí. Potom ľadovec ako holubičie vajcia. Vpálili sme s helmami na hlave do predajne jabĺk, chceli sme tam prečkať najhoršie – predavač nám dokonca dal po jablku zadarmo – ale cez strechu tam veľmi zatekalo. Sadli sme v daždi na motorky a išli ďalej. Pamätám si len útržky – veľká zima, silný dážď, korytá riek plné silnej búrlivej vody. Bol by to zážitok, keby sme mali tie nepremoky.

V Aghbala som si náhodou všimol zašitý hotel. Obsadili sme im celé poschodie, sušili sme o stošesť. Spravili sme tam neskutočný bordel – voda, piesok a blato bolo roznesené všade.
Boli to opäť príjemní ľudia – skočili na trh a doniesli nám pečené kurence a ostatnú poživeň. Boli sme príliš premrznutí a vyčerpaní, aby sme dakam išli. Mňa chytala dáka pliaga. Ale užívali sme si každý moment, nálada boli dobrá, hoci podľa mňa nikdy v Maroku nepršalo toľko, ako tento týždeň.

Deň 19 – Féz

Ráno sme obuli sáčky na nohy, krátkou šotolinovou vložkou sme sa dostali na asfaltku a ťahali sme priamo na Féz, do kempu. Ubytovali sme v chatke – s vaňou!
Zavolal som sprievodcovi Elouafimu, aby po nás prišiel. Impozantnú medinu Fézu sme za vyše 4 hodiny prešli veľmi dôkladne a samozrejme sme aj zmokli, to snáď ani nemusím písať.
Sprievodcu Elouafiho Hanafa môžem len odporučiť, tel.: +212 672040156 hovorí FR, N, A.

Ďen 20 – Hladovanie

Predposledný deň – už sme mali na pláne len postupný presun na sever. Dostali sme sa opäť do marihuanového kraja. Problém bol, keď sme niečo potrebovali – odpoveďou bol často len bezduchý smiech. Najhoršie bolo nájsť niečo na obed. Vyše hodiny som sa zastavoval v každej búde, ktorá pripomínala reštauráciu. Ale nič. Už som mal nervy. Napokon v nejakom úplne malom turistami nedotknutom romantickom mieste som zacítil pečené mäso a podľa nosa sme zabočili do úzkej ulice. Robili tam pečené rybičky. Bolo to výborné jedlo a určite najlacnejšie, aké sme v Maroku jedli. Za veľkú porciu a fľašku koly sme platili asi 2€ na osobu.

Pokračovali sme ďalej na sever, kým sa nám pred očami nezjavila krásna modrastá panoráma mesta Chefchaouen. Konečne bolo pekne a teplo, a tento príjemný večer sme strávili túlaním sa v uličkách mediny.

Ďen 21 – Koniec našej cesty

S Chefchaouen to bol už len kúsok do Tetouanu a ďalší kúsok diaľnicou k Ceute. Vo Fnideq boli chalani urobiť posledné nákupy. Ja som strážil motorky. Zastavili sa pri mne traja mladí chalani, že či sa môžu odfotiť s motorkami. Jasné... Spomenul som si na Marakéš a keď sa chalani dofotili, hovorím – „Chlapci, každý 10 dinárov za foto.“ Mali ste ich vidieť, skoro si cvrkli :) Cez hranice to už nebol taký pôrod, ako pred 3 týždňami. Za pár hodín sme boli v Malage, odovzdali Honzovi motorky a ráno leteli domov.

Prešli sme cca 4.000 km a napriek tej nepriazni počasia to považujem za svoju najlepšiu motodovolenku. Videli sme krásnu krajinu a išli sme aj naozaj náročné úseky všetkých typov - piesok, feš feš, kamene, hory, doliny, lesy. Často sme boli vo výškach nad 2.000m. Ľudia boli veľmi príjemní, a mnohí nám nezištne pomohli. Jedlo bolo výborné. Maroko je veľmi rozmanité, v súčasnosti stále bezpečné a je blízko. Je výborné aj na asfaltovú dovolenku a pre tých viac naklonených offroadu dúfam, že im tento článok pomôže.

Všetkým trom mojim parťákom ďakujem za ich spoločnosť na tomto výlete a teším sa na ďalšie dobrodružstvá.

Autori fotografií sú Rišo a Heugi.
Heugiho fotky v chlapskom rozlíšení nájdete tu

Celú trasu našej cesty si môžete pozrieť tu