Honda VTR 1000 F alias Desire

Toto žihadielko mi imponovalo už od okamihu, keď som ho prvýkrát zazrel v nemenovanom časopise (myslím, že v 1997 to bolo). No vtedy som bol ešte len nováčik medzi násťročnými, ktorý ani len netušil že to môže zájsť až tak ďaleko - časom aj výsledkom.

Tí z Vás, ktorí ste zažili niečo podobné, viete, aký je to pocit a netereba vám opisovať, zě človek posledné dve noci pred kúpou nespí, že prvé jazdy sú systémom výjazd – jazdenie – príjazd – leštenie atď. Tí, ktorí túto skúsenosť nemajú, by to zrejme aj tak nepocítili ako sa na takú udalosť patrí. Veď napokon každý sme iný a každý z nás si kúpu svojej prvej novej motorky prežije po svojom. Jestli jse nemýlim, hehe.

Prečo práve ona?

Vo veku, keď človek presedláva z BMX na horský bicykel, údaje ako značka výrobcu, farba alebo dizajn majú väčšie slovo ako hocijaký technický parameter, výška kvality či nebodaj cena motorky. No a zhruba odtiaľ značka Honda. Fireblade ma nejako navonok neuchvátila, navyše VTR-ka získala naviac najmä kvôli výfukom po oboch stranách (v tom čase som žil v tom, že motorka s jedným výfukom sa bude „váľať“ na jednu stranu, no odpor k asymetrii sa mi zachoval až dodnes). A bolo to ako s adidas-om: "čím víc pruhú tím víc adidas" alebo čím viac výfukov, tým lepší stroj ;). Navyše z návštev motokrosových podujatí sa mi strašne zapáčil zvuk jednovalcových 4-taktov, ktorým som stále posadnutý. Naopak, na druhej strane starí rodičia dlho nemali zavedený plyn a kúrili drevom, ktoré sa často rezávalo počas víkendových brigád a za ten čas som si vypestoval averziu k zvukom podobným cirkulárke. Do tejto skupiny by som si dovolil priradiť aj - majitelia prosím neberte to osobne - zvuk 4-valca s ladenou rúrou pri vysokých otáčkach. Vo veľmi blízkej minulosti som sa rozhodoval medzi CBR600F4i a VTR-kou (majú identické ceny). Keďže som v minulosti nemal možnosť otestovať ani jednu z nich, rozhodnutie bolo takmer 100 %-ne inštinktívne, bez akýchkoľvek podkladov. Priznám sa, že som pokukoval aj po 1-ročnej SP2 a TL 1000R, ale to už by bol asi veľmi prudký štart smerom na asfaltové cesty pravdepodobne doprevádzaný nejakým harakiri.

Krása je ukrytá v očiach pozorovateľa

Keďže som si tento flanc poriadil až koncom septembra, neostalo mi veľa času na jazdenie čo sa týka tejto sezóny. Jednak kvôli počasiu a taktiež kvôli škole, ktorá kvalitne čerpá všetok môj čas, takže od zvyšku príspevku nečakajte odborný test, ale skôr niečo ako prvý dojem. No i napriek časovej kríze a nedostatku skúseností som ku dnešnému dňu spravil 893 km a získal vcelku polyformný sumár. No predtým si ešte povieme nejaké správy z domova a zo sveta:

Zatiaľ všetky moje motorky mali meno. Ako už naznačuje aj sám nadpis, táto sa volá Desire - myslím si, že anglický význam mena ju skvele vystihuje, aj čo sa týka ďalších „slintavcov“. Zopár ľudí tvrdí, že červená by bola krajšia, no model 2004 sa vyrábal iba v čiernej a bol to jediný rok s klasickými Honda zlatými diskami, ktorým sa nesmierne teším. Ako väčšina modelov, VTR-ka v USA vystupuje pod iným menom (Super Hawk = Super Jastrab). Hoci tento jastrab vám po vodičskom a techničáku ani nemrkne ale mne peňaženku prevetral zato kvalitne. Mám samozrejme na mysli samotnú kúpu a nie náklady na údržbu/prevádzku akoby si to niektorí radi vysvetlili. Našťastie som sa nenechal odradiť ako poniektorí “neprijateľnou” spotrebou. Netvrdím že nie sú exempláre, ktoré to potvrdzujú, no moja priemerná spotreba je 6,54 l/100 km. Max. spotreba 8,20 l/100 km (zatiaľ ako jediná nad hranicou 7 l/100 km) bola dosiahnutá na 96 km najazdených čisto po meste. PS: nie, netlačím ju a nemám ani veternú plachtu. Jazdím 100 km/h – 130 km/h.

Čo sa týka samotnej jazdy, potvrdzujem, že VTR-ka nie je vhodná pre úplného začiatočníka. Tiky v pravom zápästí, ktoré sa stávajú neodmysliteľnými po zhruba hodinovej jazde, sa nekompromisne trestajú a v zákrutách to môže nováčikovi pekne znepríjemniť život (bez ohľadu na smer pootočenia plynom). S jazdou so spolujazdcom mám nulové skúsenosti, no podľa mojich odhadov si spolujazdec/spolujazdkyňa vytrpí svoje, najmä pri jazde športového charakteru. To isté sa však dá povedať aj o vodičovi, ktorého zápästia budú trpieť dvojnásobne po tom, ako si naňho spolujazdec doslova ľahne. Nárast výkonu je plynulý, bez tzv. „ninjovského kopanca“ do 6500 ot./min. Vďaka super krúťaku a pomerne nízkej hmotnosti sa už v tomto rozsahu otáčok dá vychutnávať športovo-turistická jazda, pri ktorej sa plechovkári budú na vás dívať iba zozadu (veľké a tvrdé sedadlo dodáva na ľahkosti prenášania ťažiska pri preklápaní do opačných zákrut). Keďže motor je ešte v zábehu, správanie VTR-ky nad hore uvedenú hranicu je mi doposiaľ neznáme. Ak sa niekto vyznáte, respektíve ak máte skúsenosti, rád si nechám poradiť, pretože VTR-ka dosahuje max. výkon pri 9000 ot./min a max. kruťák pri 7000 ot./min, takže seriózna paľba ma ešte len čaká. Zatiaľ som si nezvykol na “šklby” spôsobené zaradením prvého prevodového stupňa z miesta, a takisto na dosť hlučné a neplynulé radenie z 1 do 2 (J.P.P. že vraj 2-ka je nejako blbo odstupňovaná). Takisto som si musel pár krát pricviknúť palce o nádrž pri otáčaní aby som pochopil, že klasickým spôsobom to nepôjde.

Očakávanie vs. realita: Ako “správny” dvojvalec, aj tento stroj má nejaké tie vibrácie navyše. Pre mňa osobne to nie je vôbec nepríjemné, pretože som zvyknutý jazdiť na exemplároch bez vyvažovacieho hriadeľa, kde sú tie vibrácie podstatne razantnejšie no pre fajnšmekrov to môže tvoriť problém. Čo mne osobne vadí viac, je výhľad spätných zrkadiel. Meriam len 175 cm a som dosť “suchý”, no za seba vidím minimum (pri jazde so spolujazdcom si ich budem môcť rovno odmontovať). V rámci ohľaduplnosti k spolujazdcovi som hľadal pílu so sedadlom pre oboch cestujúcich – nie so sedadlom pre vodiča a plátkom sivača potiahnutým kožou pre spolujazdca, takže “vyklopenie” sedadla, ktoré trvá niekomu 5 sekúnd, trvá mne dobrú minútu. O nasadzovaní/odmontovávaní krytu sedadla spolujazdca platí dvakrát to isté. A o veľkom úložnom priestore nemôže byť ani pomyslenia (sada kľúčov, U-lock, sviečka a je to plné). S ostatnými vecami a funkciami som spokojný, no predsa by som rád na niektoré poukázal. Hneď na prvom mieste je duet dvoch valcov s 90 stupňami do V (do začiatku budúcej sezóny by som bol rád, keby som mal nahodené nejaké rúry, pravdepodobne Viper-e), pri ktorom sa mi zakaždým zrýchli pulz. Volant je možné uzamknúť na obidve strany (o tomto nevedel ani predajca). Ďalej je tu adekvátne tvarovaná nádrž, ktorá umožňuje pevné zovretie v kolenách (ak nemáte zápästie ako námorník Pepek tak takúto nádrž si nebudete vedieť vynachváliť).

Podvozok ušitý na mieru si viete nastaviť hrajkaním sa s predpätím pružín a štelovaním útlmu (vpredu aj vzadu). Celkom efektívna je kombinácia analógov (ukazovateľ rýchlosti, otáčkomer) a digitálneho panela (palivomer, teplomer, tachometer, hodiny, dvojitý “tripmeter”). Ďalšou dobrou správou je, že nemusíte mať lopaty miesto rúk, aby ste mohli ovládať prednú brzdu a spojku dvoma prstami bez akéhokoľvek hendikepu. Vzdialenosť páčiek sa dá veľmi ľahko nastaviť. Tiež veľmi užitočnou funkciou sa stáva vypnutie motora respektíve znemožnenie naštartovania pri vyklopenom stojane so zaradeným prevodovým stupňom. Na záver som si nechal samozrejme najsamväčšie uspokojenie zo všetkých a je ním meno majiteľa v techničáku.