Východné Karpaty zo sedla 125-ky

Dovolenka tak skoro nehrozi a tak ak neprší, nech aspoň kvapká. Snáď predlžený víkend aspoň z časti uspokojí moju narastajúcu túžbu po ceste. Voľba padla na rumunské Východne karpaty. Jednak su pomerne blízko a tiež som sa chcel po čase vrátiť na staré známe miesta. Samotu som sa pokúsil vyriešiť oznamom v Motoride, lenže nikto sa nepridal a tak ma po štarte z Košíc sprevádzalo len žiarivé slnko. Neviem či 125-kári nedôverujú svojím strojom alebo im stačia výjazdy za humna. Alebo som posledný, kto ešte nepresedlal na CBR-ku?

Štartujem vo štvrtok o jednej z firemnej garáže. Kolegov, ktorí neveria, že ma ešte niekedy uvidia strácam zo späťáka v prvej zákrute. V Honde na výpadovke z mesta si pre istotu ešte kupujem zámok na brzdový kotúč, pred hranicou dotankujem a už začínam ukrajovať z dvojstovky maďarských kilometrov. Po vinohradnícky Tokaj je cesta zaujímavo zvlnená, no ďalej je to už len nudná nížina. Našťastie cesta sem tam prechádza lesom a tak aspoň nejaká zmena. Tu je mi trocha ľúto, že pod kapotážov sa tých 125 kubíkových valcov neskrýva viac. Našťastie v uliciach Nyiregyhazy, jedinom väčšom maďarskom meste cez ktoré prechádzam, si môžem trocha napraviť sebavedomie.

Východné Karpaty sú krásne aj tým, že ešte stále stoja mimo turistického ruchu.

Všetko však raz končí a tak o šiestej večer zastavujem na H/RO hranici. Trvá polhodinu pokiaľ na mňa príde rada. Našťastie stačí ukázať pas a zložiť prilbu. Optimizmus však strácam hneď za čiarou. Nenachádzam tam žiadnu otvorenú zmenáreň a v nádrži mám už len zbytky benzínu natankovaného ešte doma. Dylan má naozaj zázračne malú spotrebu ale s prázdnou jazdiť ani on nevie. S pumpárom na hranici nie je rozumná reč a tak to skúšam na MOL-ke pri vjazde do Satu Mare. No problem. Berú eurače.

Pre malú navigačnú chybičku si robím neplánovanú okružnú jazdu centrom a mesto opúšťam za večerného súmraku. Smer Baia Mare. Pri 20km vzdialenej Livade by mal byť kemp a tak si starosti s nocľahom nepripúšťam. Až do chvíle, pokiaľ v ňom nezastavím. Malé polorozpadnuté chatky na vyvýšených terasách. Potulujúci sa psy a domorodci. Jednu noc by som tu aj prespal, lenže motorku do malej chatky na koloch nedostanem a nechať ju cez noc vonku nemám odvahu. Štartér zapradie svoju ľubozvučnú pieseň a ja vyprevádzaný zvedavými pohľadmi poltucta párou psích očí odkrojujem ďalších tridsať kilometrov až do úplného zotmenia. V slabom mesačnom svetle vidím, že popri ceste sú rovné polia a tak je rozhodnuté. V bezpečnej vzdialenosti za dedinou schádzam z cesty a pod ochrannou hustého porastu nocujem na divoko. Asi o tretej v noci musím zahnať dobiedzajúceho túlavého psa, ale inak - Hilton.

Ráno toho nemám veľa na balenie a po stočení spacáku môžem vyraziť. Baia Mare míňam zo severu a konečne sú tu Karpaty. Rannú hygienu a raňajky zvládam na odpočívadle s prameňom pitnej vody a všetky starosti púšťam z hlavy. Cesta lemovaná zdatnými topoľmi sa vynie nádherným podhorím s pokosenými lukami. Malé žlté stohy vysušeného sena stoja vedľa seba ako zmenšené makety okolitých hôr. Cesta je pomerne široká a rovnejšia než som očakával.

Život plynie na ceste, aj pri nej.

Okrem dvojice starších chopprov a jedného supersportu v uliciach mesta Dej nevidím žiadne motorky. Po pomerne voľnej a pohodovej jazde narážam na prvý problém, ktorý ma neopustil po celej ceste. Ak zastavím z akéhokoľvek dôvodu v nejakej dedine, do mimúty ma obstúpi hlúčik žobrajúcich detí.

Okolo obeda vchádzam do ulíc Bistrice, známej spolu s hotelom Koruna z románu Dracula. Práve tu spal naposledy hrdina románu pred svojím odchodom na Draculov hrad. Ja si dávam okolo hotela jedno čestné kolo, ale oveľa viac ma zaujíma, kde si zmením peniaze. Banky aj v Rumunsku narástli ako huby a tak zastavujem na chodníku tesne pod schodami jednej z nich. Ani si však nestačím poriadne zložiť prilbu z hlavy a už ma jeden z ochrankárov upozorňuje, že tu nesmiem parkovať. To mi celkom vyhovuje. Nastal čas na fintu A. Nereagujem na jeho slova a gestikuláciu. S úsmevom mu poďakujem, že sa unúval mi prísť postrážiť motorku pokiaľ si ja v jeho banke zmením peniaze. Kým sa spamätá som už dnu. A keď po desiatich minútach vychádzam z peniazmi z banky, nachádzam ho ako od motorky odháňa hlúčik malých faganov. A keď mu ďakujem, zjavne ma pocit dobre vykonanej práce.

Kúsok za Bistricou, s plnou nádržou, peňaženkou aj žalúdkom opúšťam hlavnú E576-ku, vinúcu sa medzi panenskými pohoriami Caliman a Rodna, a cez ospalý Nasaud mierim do srdca druhého z nich. V tomto zabudnutom kraji som v minulosti strávil mnoho nádherných týždňov s vakom na chrbte. Nádherný kraj aj ľudia. Aj preto som sa sem po rokoch chcel vrátiť, aj preto okrem prírody a vetra mi okolo prilby svištia spomienky.

Včera bolo včera, dnes je dnes. Z rozjímania ma rýchlo preberá trasenie motorky. To o sebe dáva vedieť cesta druhej triedy s prasklinami a chrastami. Ostrá pravá strieda ľavú, na krátkych rovinkách kľučkujem medzi výmoľami. K tomu pár koľajových priecestí... Údolie sa pomaly uzatvára a čoraz zreteľnejšie stúpa. V dedine Rodna pribudla nová benzínka a reklamy na colu, pár nových murovaných domov sa rozpačite pyšní medzi drevenicami. Stúpam. Sant vonia čerstvo popíleným drevom a stádom dobytka vracajúcim sa z paše. Aj ten starý vôl otáča hlavu za malým prskajúcim čudom, ktoré neodradil ani rozpadajúci sa asfalt, hradba hôr a čerň prichádzajúcich mračien.

Valea Mare, posledná osada na úzkej stužke, ktorá sa vinie na mape k priesmyku pohoria. Posledné zbytky asfaltu zostávajú za zadným kolesom a to predné už hľadá stopu medzi kameňmi štrkom spevnenej horskej cesty. Pre enduro by to bolo konečne to pravé orechové, lenže v duši skútra cítim nevyslovenú otázku: Myslíš to vážne?

Myslím. Počas dvoch nasledujúcich hodín som však prišiel na to, že to nebol dobrý nápad. To, čo na mape vyzeralo ako okresná cesta, boli v skutočnosti vyjazdené koľaje. Na mnohých miestach po nej lesníci sťahovali drevo a keď sa strhla prietrž mračien, tieto úseky sa zmenili na veľké bahnisko. K vrcholu mi podľa mapy zostávali posledné dva kilometre, ale musel som to vzdať. Nakoniec som bol rád, že som v bahne neutopil motorku.

Pri spiatočnej ceste z priesmyku som v niektorých úsekoch nevedel, či idem po ceste alebo po potoku. Všetka búrková voda sa teraz valila do údolia. Ešte že som sa pred ňou schoval v prístrešku pre drevorubačov. Lenže druhý dažďový úder ma zasiahol v plnej sile. Na benzínku v Rodnej som prišiel ako prízrak z dažďového pralesa.

Pohorie Rodna a Maramureš patria k najkrajším vo Východných Karpatoch.

Dážď síce za polhodinu skončil, lenže noc práve začínala. Vracal som sa po rovnakej ceste, takže som vedel, že žiaden kemp ani motel nehrozí. A rozmočený terén v okolí cesty by tiež nebol žiadna výhra. A tak som to rozbalil na pumpe v Nasaude, vedľa odstaveného kamióna. Proste pohoda, ktorá nekončí... a neskončila by, nebyť policajnej baterky, ktorá mi prerušila krásne sny. Takže vyskok, dve tri sekundy na vyrovnanie tlaku a rekapituláciu kde som a ako som sa sem dostal. A môže znova začať plán B. Než policajti stihnú vysloviť akúkoľvek nepríjemnú otázku, rozbaľujem mapu, ukazujem im cestu naznačenú v mape tak odlišnú od skutočnosti, zablatenú motorku a ostro im vyčítam, že v tom majú bordel a nech si ten prekliaty priesmyk poriadne upravia a označia, ak už ho majú na mape. Zjavne som ich vyviedol z miery, lebo len na seba pozreli, popriali mi dobrú noc a stratili sa v nočnej tme. Tak som aj ja zaliezol do spacáku a snažil sa dokončiť začaté dielo.

Ráno pokračujem v ceste po hradskej 17C. Po pravej ruke mi ubieha úpätie Rodnej a predo mnou sa z ranného oparu vynára chrbát ďalšieho z karpatských pohorí – Maramureš. V stánku na vrchole priesmyku si dávam mamaligu, čoby druhé národne rumunské jedlo a pokračujem do Borši – strediskového mestečka oblasti. V každej zákrute serpentín domáci ponúkajú na predaj plné košíky hríbov. Zaujalo ma asi 7 - 8 ročné dievčatko v kroji a so šatkou na vlasoch. Vyzeralo ako zastavený čas. Brzdím a sáčik cukríkov mení majiteľa. Good luck.

V horskom vzduchu cítiť blížiaci sa dážď. Preto s v Borši dlho nezdržiavam a otáčam to na západ. Odteraz sa už k domovu budem približovať. Cesta v horskom údolí sa príjemne vlní, pomerne kvalitný asfalt dovoľuje prechádzať zákrutami svižnejšie ako doposiaľ. Úseky, vedúce uprostred horských lúk, striedajú serpentíny v hustých lesoch. Asi 50km úsek cesty okolo Sighetu Marmatiei kopíruje ukrajinskú hranicu a niektoré názvy obcí sú tu trojjazyčné – rumunské, maďarské a ukrajinské.

Viackrát sa musím schovať pred dažďom, no aj tak je cesta príjemná. V Negrasti zrazu hlboké lesy končia a začína nížina. Karpaty sa v spätnom zrkadle pomaly zmenšujú a pri vstupe do Satu Mare už po nich niet ani stopy. Tankujem plnú a za päť minút už brzdím na preplnenej RO/H hranici. Asi 150 metrová rada nevyzerá dobre. Našťastie má jeden z colníkov volá dopredu. Je tiež motorkár a tak hodíme reč, pečiatku do pasu a... zasa niekedy dovidenia Rumunsko.

Čo povedať na záver? Cestou Maďarskom ma zastihla ďalšia búrka no tentokrát som už ani nezastavil. Zo sedla som na hodinu zliezol až v Tokaji, kde sa práve konal motozraz. Za tri dni som najazdil 1150 km, z toho v Rumunsku 650. Sever trasy bol ďaleko zaujímavejší ako jej juh a v hlbokých lesoch by nemala problém so spaním na divoko ani väčšia motoskupina. Každopádne odporúčam v Rumunsku jazdiť v skupine. Vlastne jazdiť sa dá aj sólo, ale pri zastavení potrebujete niekoho, aby zostal pri mašinách. Ja sa sem na jar určite vrátim. Nechce sa niekto z menších objemov pridať?

/Text a foto: Pilgrim, ©2004/